V záchvate mladíckej nerozvážnosti som sa rozhodol ísť na právo. Ku cti mi slúži len to, že keď som už zdravým úsudkom nedisponoval, vytrvalosť a húževnatosť mi neboli cudzími. A tak sa stalo, že o 5 predlhých rokov som sa vygúľal zo školy s titulom, veľmi vágnou predstavou o zákonoch a iných nudných veciach, no a tiež s absolútnou neznalosťou toho, čo ďalej.
Onedlho sa však mame ozvala jej sesternica, o existencii ktorej som dovtedy nemal ani poňatia #dedoviarozhádanípremajetky s tým, že hľadajú presne takého, ako som ja. Človeka, ktorého škola nebavila, nemá šajnu, čo chce robiť (no vie, čo robiť nechce) a nemá žiadne praktické skúsenosti. Uhádli ste správne, presne takého súrne hľadali do štátnej správy. Sadol som teda na vlak a vybral sa do Bl... pardon, do Bubliny. Tu sa časom ukázalo, že medzi slepými je aj polodebil kráľom, ale o tom možno niekedy inokedy. Aj keď radšej asi nie.
Každopádne, tu sa dostávame ku korytu veci – okrem momentálne tak Trošku sprofanovanej funkcie štátneho radcu som nafasoval aj kamrlík s kolegyňou, hovorme jej trebárs Klotilda. A práve tej venujem nasledujúce riadky.
Najprv disclaimer – v poslednej dobe sa na úradoch napospol stretávam len so samými príjemnými a kompetentnými osobami. Predpokladám, že to sa mi karma odmeňuje práve za čas strávený s Klotildou. Rovnováha vo vesmíre zjavne existuje.
Ako správne ucho a kariérista som na nemenovaný ústredný orgován štátnej správy prichádzal vždy včas, to jest v dobe, kedy tam okrem vrátnika bolo len pár ľudí. Úhľadným krasopisom #doktorskepismo som zaznamenal svoj príchod do knihy na chodbe, motrokárske pípkartičky sa tam nenosili. Klotilde to, samozrejme, nedalo a požiadala ma, aby som ráno zapisoval aj ju. Tu som však už v takom útlom veku prejavil svoju zásadovitosť a odmietol. No a na tejto scéne sa každodenne odohrávalo divadlo s tým istým scenárom.
Ráno sedím v kancli a brutálne sa nudím, keď sa cca hoďku po mne dovalí kolegyňa, len o pár rokov staršia odo mňa. Vojde, ešte v kabáte si sadne na stoličku, zhrbí ramená, takže vyzerá ako ranený bocian a len stoná čosi o skorom vstávaní. Ja sa mlčky dívam zo strategickej polohy za stolom. Po 15 minútach sa postava vzpriami, vyzlečie kabát a opäť si sadne. Čo sa týka postavinej postavy, nie je to až také zlé – vysoká, štíhla – žiaden Lučiak, no celkom to ujde. S tvárou je to už trošku horšie. Nie že by bola nejaká špata, ale výraz totálnej absencie vôle čokoľvek robiť je navyše dotvorený príšerným akné.
Klotilda preto hneď po poznámke o kolegovi, čo ju nechce ráno zapisovať, takže musí vstávať v nekresťanský čas, aby do práce doplávala ltt pred najneskorším termínom, vyťahuje zrkadlo a pol hodiny nanáša omietku. Úsmev na tvári jej vylúdi až moja ponuka spraviť za ňu jej prácu (každý z nás mal denne prácu na cca 5 minút). Áno, milé deti, pred vznikom DM som prokrastinoval prácou. Takto som ohrýzal ceruzku len čosi vyše 7 a pol hodiny denne. Len na Margot – šéfka maminej sesterke viackrát hovorila, že je neskutočné, akého pracanta z východu dotiahla – „veď ten si chodí za mnou pýtať ďalšiu prácu!“
No ale späť ku Klotilde. Po aplikácii všetkých mejkapovín každý deň nasledoval hodinový telefonát s mamou. Netuším, o čom, odmalička disponujem schopnosťou počuť a nevnímať, ale tie telefonáty fakt trvali aspoň hodinu. Každý deň. Potom krátky oddych, nasledovaný telefonátom kolegyni o poschodie vyššie. Myslím, že som sa raz opýtal, prečo sa nestretnú osobne. Odpoveď si už nepamätám, viem len, že už som sa viac nepýtal. Na nič. S kolegyňou sa preberala dôležitá téma – kam na obed. Nemali sme kantínu, ale dostávali sme gastráče a okolo boli asi tri, či štyri reštiky. Výber tej správnej bol veľmi dôležitý. Tu som už trošku počúval, aby som vedel, ktorej sa v ten deň vyhnúť.
Po hodinu a pol trvajúcom obede sa do kancelárie opäť dovliekla zničená kolegyňa, sadla si, nahlas vzdychla a sedela. Tráviť obed a pritom rozmýšľať, ktorej z mojich troch kamarátok, z ktorých každá má kanceláriu do 50 metrov odo mňa, zavolám, predsa nie je hračka. Kto z vás neuhádol, že nasledovať bude ďalší hodinový telefonát, by sa mal Tiposu zďaleka vyhýbať. Posledným chodom bol odchod – samozrejme, po dôkladnej kontrole a korekcii mejkapu, 10-minútovom obliekaní kabáta pred zrkadlom v skrini a strategickým plánovaním toho, kedy je už vhodný čas odísť, aby jej sedel čas prílivu a odlivu príchodu a odchodu. Občas v piatok, keď som ako správny cépečkár odchádzal skôr, veď nadrobené som mal, sa na mňa zahľadela takými smutnými kokršpanielími očami. A podľa mňa nimi z nejakého teplého úradníckeho fleku hľadí doteraz.
