„Päť vecí, ktoré mu nikdy nepovedzte“, „Desať super tipov, ako zbaliť boháča“, „Päť zlozvykov, ktoré ničia vzťahy“, „Desať trikov, ako urobiť najlepšiu fajku ever“, „Päť vecí, ktoré musíte za svoj život stihnúť“... Päť- až desaťbodových odporúčaní a tipov na takmer čokoľvek od uvarenia papardelí cez domáce garážové poskladanie kališníkova až po viazanie turbanov, je plný net. Čo šér na fejsbuku, to ďalšia popiči rada nad zlato. Dala by som ruku do ohňa za to, že nejaký kreatívec napíše o chvíľku článok s piatimi tipmi, ako čo najlepšie splachovať toaletu. I keď... celkom rada by som si len tak pre zaujímavosť prečítala pár tipov, ako splachovať hajzel stlačením malilinkého tlačidla tými príšerne dlhými gélovými nechtami. Vlastne čo sa geláčov týka, ako neznalé dievča z dediny by ma fakt celkom zaujímalo, ako sa s nimi robí viac potrebných a príjemných každodenných činností náročných na jemnú motoriku a nežný dotyk, o pevnom stisku nehovoriac. Ale nie o tom som chcela.
Desať dôvodov, prečo nebyť single... Popravde okrem toho, že vás nemá kto pobúchať po chrbte, keď sa dusíte klobásou (a zapnúť si na šatách zips vzadu je tiež heroický výkon), som toho viac počas šťastných single-mesiacov nezaznamenala. Keď sa však narodíte a vyrastáte v dedine, kde líšky dávajú dobrú noc, vidíte si všetci do hrncov, viete, kto má kde predplatené miesto na cintoríne a dokonca viete vymenovať všetkých obyvateľov s vlastným chrupom, zákonite máte okolo seba množstvo ľudí, ktorí vedia najlepšie, čo je pre vás dobré. Na počkanie vám vysypú z rukáva desať dôvodov, prečo nebyť single, keď máte 18. Keď vám ťahá na 25, dôvodov bude podstatne viac. A pomaly sme sa dostali k dôvodu, prečo sa krásavica inteligentná tesne po tridsiatke vyberie na rodný valal len párkrát do roka. Mama a tata už síce pomaly vstrebávajú info o tom, že zbierka brúseného skla, uterákov a obliečok do výbavy nie je pre mňa až také lákadlo na dokurvenie si najkrajších rokov života, a že prvé plienky, ktoré sa budú u nás prebaľovať, budú ich... ale na dzedzine je každý múdry jak Leninove sane, a preto sa snažím na seba veľmi nepútať pozornosť... samozrejme, pokiaľ sa dá.
Sú však aj dni, keď vás na návšteve u svojich biologických jednoducho televízny program alebo pokazený router vyženú z gauča do terénu a vcucne vás do jediného centra všetkého kultúrneho, spoločenského a vlastne akéhokoľvek diania v dedine - do krčmy. A ako to už v poriadnej dedinskej knajpe chodí, ten, kto môže, nečaká ho doma partner a potomstvo, krčmu zatvára. So susedkami 80+ sa stretávame ráno na dvore, ja domov z krčmy, teta Maňa s Jolkou na teplé rožky, pohoršene na mňa pozerajú a prežehnávajú sa. Naivne si myslím, že je to kvôli červeným očiam a kapánek rozmazanej maskare po prehýrenej noci. Koňov kkt (ako by povedali pán brat), sklo na dverách mi nemilosrdne šplechlo pravdu do ksichtu. Doslova do ksichtu. Zmachlená ako mýval, spevák z Tokio Hotel by mi mohol tašky do roboty nosiť. Tričko na ramienka v januári a bundu pod pazuchou (ukrývajúcu nedopitú lahvinku) módne ikony zrejme tiež vyhodnotili ako do neba volajúci prehrešok. Tak schválne si počkám za rohom, o čom budú babenky, milo a s úsmevom ma zdraviace a so záujmom sa pýtajúce na moje zdravie, kecať. „Mať Kristova, Marka, videla si? Mala by sa už konečne vydať. Gdo to kedy videu.“ „Náá, Jolka, a šak to sa už nigdaj nevydá, gdo by aj takuo staruo kceu?“ „A gdo takej žene doma porobí, firhangy pokvačká a parapetnie doske povymieňa?“ Babkám demokratkám od onoho rána ďakujem za rozšírenie obzorov čo do manželského života, z čoho som po krátkej úvahe prišla na ďalší dôvod, prečo nebyť single. Žena, krehké to stvorenie, si nevie sama povešať závesy a povymieňať parapetné dosky... Netuším však, kedy sa robievajú takéto ordnungy s oknami. Ja si totiž z detstva pamätám len tú náramnú parádu na oknách v celej dedine s červenými vlajočkami zdobenými žltým kladivkom s kosáčikom. Každopádne tento dôvod, prečo pre kus klobásky chovať celé prasa, ma teda zatiaľ vôbec nepresvedčil.
Ale nehádžem flintu do žita. Na každom stretnutí z gympla alebo výšky pozorne počúvam spolužiačky, so záujmom a predstieraným pochopením a čakám na objavenie ďalšieho dôvodu, prečo si zavesiť na krk nejakého dobrodruha, ktorý by zvládol niečo ako som ja. Seansy podobného druhu už väčšinou absolvujem vo viditeľnej menšine, čo je po tridsiatke pochopiteľné. Ale ako pardon, počúvať nonstop o prvých zúbkoch, detskej kolike, širokom balení plienok, hemoroidoch, zle zašitej frnde, a čo je totálny strop mojej zhovievavosti voči ľudskej sprostosti, počúvať o očkovaní - neočkovaní a rôznych iných perlách moderných bio-/raw-/ekomatiek, ktoré by aj otvorenú zlomeninu decku najradšej ošťali, toto je veľa aj na mamuta. Ani náznak šťastia zo života vo vzťahu.
A tak si teda naďalej užívam svoju “trýznivú“ slobodu. Chodím si, kam chcem a kedy chcem, celý deň si môžem preležať na gauči vo vyťahaných teplákoch, na wecku môžem presedieť aj pol hodiny, keď chcem prehnane čistý byt - upratujem ako narušená, len nech sa to ligoce, keď chcem jebník - kašlem na špinavé poháre na víno a neumytý pressovar... keď je zo mňa kosoštvorec z dôvodu predmenštruačnej nálady, nemusím sa nikam zatvárať, aby som neznepríjemňovala život niekomu okolo mňa... jednoducho si sama pitchujem po byte, lebo chcem... a vlastne už si viem sama zapnúť zips na chrbte... a zabehnutá klobása? Skúšala som sa raz dusiac sa (s očami vypleštenými ako po štítnej žľaze) hádzať chrbtom o stenu. Nie, nie... vôbec to nepomáhalo, ale celé ma to tak rozosmialo, že kúsok vypadol sám. Je síce pravda, že s nejakou obeťou na splatenie polky hypo sa vyššie vyskakuje... a vlastne ani vercajg zo spálňového šuplíka vás neobjíme a nedonesie vám kávu do postele... ale našťastie stále platí, že v Bratislave je ťažšie zaparkovať než si zajeb*ť (ďakujem KukuRuku za objasnenie faking siťuejšn)... hoci po tridsiatke sa možnosti značne znižujú... ale o tom inokedy.
