Počuť o 3. v noci detský plač, nie je príjemné. Hlavne keď nemáte deti.
Ja mám 2ks a po dnešnom ráne a 30 minútovom „plači“ som sa rozhodla, že zhrniem to pre tých, čo majú deti ešte malé, čakajú alebo plánujú. Aby sa vedeli pripraviť. A naučili sa, že nie vždy keď dieťa zaplače treba skákať.
Z mojich 8 rokov skúseností viem rozdeliť plač do skupín.
Drama queen
Už z názvu je jasné, že pôjde o situáciu, ktorá si plač nevyžaduje. Ale dieťa to proste potrebuje dať najavo krikom a revom.
Situácia číslo 1. – chystám deti na tréning a mladšiemu hovorím, že môže si zobrať bike a bicyklovať sa v okolí ako minule. Super, teší sa. Prichádzame k ihrisku, kde má starší tréning. Už v aute začína protest. Toto ale nie je to ihrisko kam chcel ísť. Minule sme boli inde. Je mi ľúto, teraz je tréning tu a budeme tu. Je tu viac priestoru na bike. Je tu aj ihrisko a preliezky. Nie. Začína plač, rev, kvílenie. Všetci sa pozerajú po mne, čím týram svoje dieťa. Skúšam sa sním dohodnúť, úplatky, návrhy, že iný deň pôjdeme znova na to ihrisko kam chcel ísť on. Nepomáha nič. Ignorujem. Rozprávam sa s inou mamičkou, ktorej dcéra spravila minule takú istú scénu, čiže ma 100% chápe. Deti sa hrajú, bláznia, len on sedí a reve. Aj na ňom vidno, že by sa chcel rozbehnúť za nimi ale uvedomuje si, že jeho scéna ešte neskončila tak musí vydržať. Hodinu a pol. Vydržal aj cestu domov a doma. Potom ani neviem čo ho rozptýlilo a bolo po plači.
Situácia číslo 2. – sedíme s kamoškou na terase, popíjame kávu, deti sa hrajú v priestore. Zrazu krik a rev. Ona sa strhne, preboha to tvoj malý v trampolíne, asi si zlomil ruku. Ja si s kľudom odpijem kávu, dám šľahačku na koláč a mávnem rukou, to nie. Ale presviedča ma, že strašne plače, prečo za ním nejdem. Ok, nebudem za matku ignorantku, postavím sa, idem k trampolíne. Zisťujem stav. Tečie krv? Je niečo zlomené? Nie. Odpoveď mladšieho je jasná „on preskočil trampolínu len na dva skoky a ja som musel tri“. Dôvod na rev opodstatnený pre neho. Nie, že by som neskočila že sa niečo stalo ale už podľa plaču som vedela, že nejde o život. Tak sa dostávame k inému druhu plaču.
Bolestivý plač
Tento plač rodičia nemajú v láske. Vtedy skáčeme zo stoličiek, vylievame kávu, odhadzujeme koláče, len byť čo najskôr pri deťoch a zachraňovať život.
Situácia číslo 1. - Práve včera sa mi stalo. Sedím si tak v kľude, na sebe rozložená deka a rozmotané klbko, v ruke háčik. Počujem výkrik z izby a rev. Skáčem, vymotávam sa z toho. Keď doletím do izby, syn je zavesený o nohu dolu hlavou z vrchnej postele. Našťastie iba narazená noha a zľaknutie.
Situácia číslo 2. – Jarný deň, piatok podvečer. Vybehli sme s kamošmi na pivo. Deti si vybrali na hranie malý múrik. Lozia hore-dolu sem a tam. Matky stojíme nad nimi, otcovia sedia pri pivku. Zrazu bum tresk plač. Dvíham syna, že kde sa oškrel a jeho ruka mala iný tvar ako by mala mať. Kričím na muža, rýchlo musíme na pohotovosť. Má zlomenú ruku. Bolesť je to čo chce každý rodič dieťaťu vziať ale nedá sa. RTG a následné uspatie a lámanie. Zase pri tom všetkom bol ten skutočný plač.
Situácia číslo 3. – bola som hospitalizovaná s 2 mesačným synom na pľúcnom oddelení. Kolaboval, keď plakal. Mamička, musíte zabezpečiť aby neplakal. To by nebolo zložité keby z neho netrčali hadičky na kyslík, monitorovanie, infúzky. Je to malinké bábo, ktoré potrebuje kontakt s mamou. A keď majú hadičky meter, tak to možné nebolo. Vyprosila som si dlhšie hadičky aby som si ho mohla zobrať aspoň na ruky. Jediné pozitívum tohto jeho plaču bolo, že som za týždeň v nemocnici schudla 8kg. Ale radšej mať o kilá naviac a o túto skúsenosť menej. Tuto bol plač skutočný, nehraný. A neplakal len on, ale keď pípali všetky tie prístroje, že má málo kyslíku, plakala som aj ja. Ja tvrdím, že odvtedy sa naučil, že keď plače dostane všetko. Vtedy to tak skutočne bolo, že stále mal prso v puse, len aby neplakal.
Ľútostivý plač
Nastáva vtedy, ak sa im niečo zlé sníva. Alebo ak prídu o niečo veľmi cenné. Ako naposledy 7 ročný plakal, lebo jeho slimák, ktorého si odložil a zazipsoval do vrecka bundy, tam zhnil. Ako je to možné, keď on si ho tam odložil a dal mu tam aj hlinu aj trávu a kamienok a paličku. Deti si vedia vytvoriť veľký citový vzťah k nezmyselným veciam. Plač bol aj pre obal z fidorky, ktorý si vyrovnal a odložil. A ja som nepochopila, že položené na parapete okna je odložené a vyhodila som ho. Ľútostivo plakal, aj keď som mu nedovolila zjesť dážďovku. Keď mu vypadol zub a padol do odtoku. A keď som plakala ja, keď nám zomrel psík, tak mladší nevyronil ani slzu a utešoval mňa, že veď teraz je v nebíčku a tam sa s ňou stretneme.
Smiecho-plač
Po smiechu príde plač. Hovorievala mne a sestre mama keď sme boli malé a robili si zle, bláznili sa. Túto frázu používam aj ja pre mojich chalanov. Často sa bláznenie, naháňanie a jašenie skončí plačom. To je ten horší prípad. Ale niekedy je to plač, ktorý obvykle nemá dôvod, je to ako drama queen ale zrazu v tej mini hlavičke príde na um niečo vtipné a začne sa strašne smiať. A potom nevie či má plakať alebo sa smiať.
Sú situácie, keď deťom opakujeme, neplač toľko, nerev. Ale aj také, keď im poviem, kľudne si poplač, je to normálne. Aj ja plačem. Keď krájam cibuľu, keď je toho na mňa veľa a potrebujem sa vyventilovať. Keď mám strach o našu budúcnosť. Keď som šťastná z úspechov. Puberta mojich chalanov asi bude menej uplakaná ako býva u dievčat, ale viem, že nikdy ich nebudem brzdiť v prejave emócií.
