“Vy ste normálna?? Taká mladá a taký úraz si spravíte??”

To boli prvé slová, keď ma vyložili zo sanitky a na centrálnom príjme si ma prevzala sestrička. Od prvej sekundy po mne hulákala, či viem, aké to bude mať následky, a že už nebudem môcť rodiť a podobne. No jasne, ty pizda, hodila som sa o zem sama od seba. Hlava mi nejako vypla. Snažila som sa utriediť myšlienky, čo sa vlastne stalo.

Silvester 2012, ako účtovníčka, jeden z najhorších dní v práci. O šiestej som to ale zabalila, rozlúčila sa s kolegyňami a volala domov, že už bežííím, ideme žúrovať. No vtedy som ani netušila, že tú noc budem žúrovať v nemocnici.

Moje auto stálo opustené na parkovisku, bola tma ako v rohu. Šup veci na sedadlo spolujazdca. Ku dverám vodiča som sa už nedostala. Bol tam. Záškodnícky kúsok ľadu. A ten kúsok ľadu stačil na to, aby mi nohy vyleteli a tresla som na zem. Veď pohoda, na riť už spadol asi každý. Lenže prúser, bolesť jak sviňa, neviem sa postaviť. Volám kolegyni, aby mi prišla pomôcť dostať sa do auta, domov to odšoférujem. Keď kolegyne vybehli von, ani sa ma nepokúsili zdvihnúť. Mojich 50 kíl problém nebol, ale jedna z nich si hneď uvedomila, že môžem mať niečo s chrbticou, tak so mnou hýbať nemôžu. Tak som si tam ležala na zemi, v decembri, mrzlo. Dvadsať minút trvalo, kým prišla sanitka. Jasné, určite mali dôležitejší výjazd k bezdomovcovi, ktorý si roztrieskal hlavu. A ja slušne platiaci občan nech si počkám, ležalo sa mi pohodlne.

Spoločnosť bola fajn. Došla sanitka, vyskočili dvaja mladíci, celkom sympaťáci. Ten jeden sa skoro natiahol vedla mňa na tom istom kúsku ľadu. Nerozdýchala by som jedine, keby dopadol na mňa. S veľkou bolesťou a krikom ma naložili na nosidlá a do sanitky. Zavelil vodičovi “Šetrný transport!”. Po Bratislave. Cez Jaskáč od Kukurice. Kto tadiaľ jazdí, vie, aká tam je cesta, teda aké sú tam jamy a sem-tam cesta... Chcelo sa mi plakať každou jamou viac a viac. Ale som silná žena, plakať nebudem. S pokojným hlasom som zavolala segre.

“Čauko, veziem sa v sanitke do nemocnice.”

“Čooo, do nemocnice, v sanitke???”

“Povedz to nejak šetrne mamke, nech ju nedrbne.”

“Hups, už to počula, je pri mne.”

Mamina to rozdýchala a ja tiež. Segra hneď začala obvolávať, lebo tam niekoho majú. Ako dobre, bez známosti je to naprd. Asi ako môj príchod na príjem.

Znovu som zapla vnímanie, keď sestrička odišla do vedľajšej miestnosti. Čakala som a čakala. Vedľa mňa postavili postel s babičkou. Ak tá nemala aspoň sto rokov, tak neviem. Vyzerala veľmi zle, nočná košeľa jej viac odhaľovala ako zahaľovala. A začala kričať, že sa poserie. Začala som kričať aj ja, nech ma okamžite berú preč. Mladý sanitár sa na mňa pozrel, čo vôbec chcem. Žiadnu zbraň okrem pŕs som so sebou nemala, tak som sa na tých nosidlách usmiala, vystrčila nôžky v minišatách, pohrozila mu prstom a už ma viezol do vedľajšej miestnosti. Tam za mnou prišla ONA.

Neviem, ako sa volala, ani ako ju poznám, ale bola to naša “známosť”, ktorú sme tam mali. Cez sestrinho muža koňa brata. To je jedno, vedela o mne. Bola už v civile, že už končí, ale že sa nemusím báť, segra je na ceste. A to bol zlomový okamih. Tá istá sestrička, ktorá po mne hulákala, prišla za mnou a začala ma upokojovať.

“Zlatíčko, nič sa nebojte, všetko bude dobré, chvíľku si poležíte a budete behať ako srnka.”

Základné vyšetrenia, RTG, niečo od bolesti do žily, veľká hádka kvôli oblečeniu. Mala som sa prezliecť do nemocničného. Lebo v mojich šatách ma pustiť nemôžu. Ale ochota pomôcť mi prezliecť sa nebola. Muž im vysvetlil, že mi o pol hodinu prinesie pyžamo, tak nech ma nenaťahujú na dvakrát, keď sa hýbať nesmiem. To bolo rečí  - či si myslím, že som niečo extra (to bolo už na oddelení, kde sme žiadnu známosť nemali). Nakoniec poľavili a pustili ma. Previezli ma na izbu.

Štvrté poschodie. Posteľ pri okne. Keby som trávila silvester v nejakom luxusnom hoteli, poviem si aká paráda, bude výhľad na ohňostroj. Prd z toho. Nevidela som nič, lebo som sa nemohla ani dvihnúť. Ale ešte pred polnocou dofičala mama a môj muž. Zase sa strhol krik, že ich na izbu nepustia, tak dali sestričke veci, nech ma prezlečie. Rozmyslela si to rýchlo a hneď mohli ísť za mnou a urobiť robotu za ňu.

Prezliekanie bolo dosť komické. Keď sa im podarilo nejako mi natiahnuť nohavice usúdili sme, že mať na sebe ešte aj nohavičky bude dosť problém, keď tam budem sama a budem musieť cikať. Vyzliekanie neprichádzalo do úvahy. Veľa pohybu a bolesti. Tak zobrali nožničky a bolo po nohavičkách. Babičky, ktoré boli na izbe, si len mrmlali popod nos, čo tam toľko robíme, že chcú spať. Lebo ja som sa chcela zabávať, holt nevyberiem si. Kvapkalo mi priamo do žily, škoda len, že nie niečo viac percentné, aby som ten pobyt prežila bez ujmy.

TBC