Bol to Hnüs. Tak sa volal životopisný film o americkej heavy metalovej skupine Mötley Crüe, ktorá sa preslávila viac chľastaním, fetovaním a robením bordelu všade tam, kam prišli, ako pesničkami. “We were a gang — a gang of fucking idiots.” Film bola divoká jazda, v ktorej nechýbalo šnupanie koksu z babských zadočkov, vylizovaním vlastných šťaniek a šnupaním mravcov pri bazéne spolu s Ozzym, demolovanie hotelových izieb, bláznivým šoférovaním v opitosti, pri ktorom spevák Vince Neil zabil spolujazdca, bubeníka fínskej kapely Hanoi Rocks* a pre mňa najšokujúcejším zážitkom - zmŕtvychvstaním basáka Nikkiho Sixxa po predávkovaní heroínom. Keď som zistila, že tento blázon si písal denník z obdobia, kedy najviac fičal na drogách, nebolo mi viac treba. Knihu som si zohnala, prečítala a nech sa páči, tu máte recenziu, v ktorej nechám hovoriť viac Nikkyho ako seba.
* bubeník sa volal Nicholas „Razzle“ Dingley. Po tejto tragickej udalosti zdrvená kapela ešte asi rok hrá, ale potom sa na 18 rokov rozpadá.
Kniha sa skladá zo stránok denníka, ktorý si zakladateľ skupiny Mötley Crüe Nikky písal. Denník bol pre neho niečo ako priateľ, sťažoval sa mu, vyplakával a siahal po ňom vždy, keď sa potreboval zdôveriť niekomu so svojimi pocitmi. Stránky sú poprekladané názormi ľudí, ktorých spomenul, na opísané situácie, aj jeho vlastným pohľadom na minulosť, textami piesní, fotkami, kresbami.
Drogy Nikkiho ohýbali, ako sa im chcelo. Vyvolali v ňom pocity sebaľútosti, osamelosti, pocity odvrhnutej ľudskej bytosti. Vtedy písal: „Ako sa mohli rodičia správať ku mne tak, ako sa správali? Ako mohol otec len tak zmiznúť a nezaujímať sa o syna, ktorého splodil? Ako ma mohla mama milovať a tvrdiť, že ma miluje, keď ma potom posielala celé mesiace a roky preč zakaždým, keď si zaobstarala nejakého nového zasraného chlapa? Nemám mamu... nemám otca... nemám priateľa. Ale to oni zo mňa urobili to, čím som. Oni zo mňa urobili toto.“
V knihe dal pár krát priestor aj mame, ktorá sa zakaždým snažila syna presvedčiť (aj seba?), že to jej rodičia brali malého Nikkyho nasilu k sebe a v reakcii na to ju vlastný otec nahnevaný usvedčoval z klamstiev.
Keď sa vypotácal z týchto pocitov, prišli iné, rovnako zúfalé. Počul neexistujúce kroky, bál sa, že ho niekto prepadne v byte, volal svoju ochranku, spláchol do toalety všetky drogy, čo mal, zavrel sa v šatníku. A na druhý deň si musel zháňať nové drogy a triafať sa do zdevastovaných žíl. Prepadal sa ku dnu, kde už nezáleží na nikom a na ničom. Jeden taký zápis na ilustráciu:
29. apríla 1987, polnoc
„Z neznámych dôvodov verím, že mi nie je súdené dlho žiť. Umieram pomaly, nešťastnou smrťou zahalenou nejasnosťami a otázkami. Nie je mi jasné, ako som sa stal drogami a ako sa stali drogy mnou... Žijeme spolu v dokonalej harmónii.
To, čo bolo kedysi otázka, chuť bádať alebo zvedavosť, sa konečne zodpovedalo samo. Chcem umrieť a nedokážem tú túžbu potlačiť. Nemôžem utiecť a neutečiem tomuto väzeniu, pokiaľ neprídem na koniec cesty. Končí to tak, ako to začalo, tým, že som sám. Rovnako ako narodenie i smrť je skúsenosť, ktorú človek prežíva osamote.
Ako by povedal Hemingway, jediná vec, ktorá ti dokáže pokaziť deň, sú ľudia. A ja som človek, ktorý si pokazil rovno celý život...
Tu som stratil úplne poňatie o čase.“
Vždy, keď si myslel, že je na dne a snažil sa od neho odraziť, tak na ňom nebol. Krátky čas, kedy sa pokúšal abstinovať, bol zvláštnym precitnutím, vynorením sa z bahna, ktoré ho vzápätí ťahalo hlbšie. Robil to najčastejšie kvôli koncertnej šnúre, aby dokázal pri zmysloch hrať a nesklamať kapelu.
„Päť najobľúbenejších činností na turné:
- Zničené limuzíny?
- Kokaín? Ako keby snežili celé snehové gule.
- Whisky? Po litroch.
- Fľandry? Viac, než môžeme využiť.
- Sťažnosti? Žiadne.“
Turné. Počas neho sa vedel Nikky parádne odviazať, zdrogovaný mal diabolské nápady, ale napriek drogám, o ktorých všetci okolo neho vedeli, že ich užíva nadmerne, bol spoľahlivým hráčom. Snažil sa prestať s nimi a myslel si, že sa mu to raz podarí, ale dlho trvalo, kým sa tak stalo a to aj napriek tomu, že si veril a mal nádej.
15. máj 1987
„Obliečky na posteli mi páchnu z tých litrov jedovatého potu, ktorý zo mňa tečie. Mám v šatni hromadu oblečenia, na ktorom sú všade hovná z tých niektorých prvých dní. Teraz som už schopný prespať niekoľko hodín v kuse a dokážem v sebe udržať aj niečo iného ako sladkosti. Cítim, že mám nádej.“
Jeho úsilie zmarila často priateľka Vanity. Nikky sa zmietal medzi pocitmi nenávisti voči nej, lebo si uvedomoval, ako ho stále sťahuje ku dnu a súčasne ju nebol schopný definitívne poslať preč.
Vanity bola vlastným menom Denise Katrina Matthews, bývalá modelka, členka skupiny Vanity 6, s ktorou spolupracoval legendárny Prince. Vanity sa venovala neskôr aj sólovej speváckej kariére, skúšala sa presadiť v televíznych seriáloch a filmoch. Bola s Nikkym zasnúbená, ale kvôli jej závislosti na kokaíne sa vzťah rozpadol. V deväťdesiatych rokov sa predávkovala takmer k smrti. Tento zážitok spôsobil, že sa začala upínať na kresťanstvo. Choré obličky jej to však už nezachránilo, podstúpila ich transplantáciu a po takmer dvadsiatich rokoch ako 57-ročná umiera na ich zlyhanie.
Ale nebola to len Vanity, ktorá v ňom spôsobovalo tieto rozporuplné pocity. Mohol tým byť hocikto, mohli ním byť všetci ľudia okolo neho.
„Ráno som sa zobudil a našiel som dom zaprataný fľaškami, popolom z cigariet... je to tu ako po prírodnej katastrofe. Všade ležia ľudia, niektorí nahí, iní čiastočne oblečení... v kúpeľni som narazil na Steva Adlera, trtkal to dievča, ktorým hovoríme Otrokyne... a Slash * sa počas spania pošťal do postele pre hostí. V takýchto chvíľach si prajem, aby všetci títo ľudia vypadli.
Niečo musí byť zlé s mojím cukrom v krvi alebo s DNA, pretože sa z úplne najšťastnejšieho chlapa na svete dokážem v priebehu okamihu zmeniť na toho najnasratejšieho pangharta. Včera večer mi nenapadlo nič lepšie, čo by som chcel robiť, ako sa zabaviť. Teraz to nenávidím... Nenávidím ... Nenávidím.“
* Steve Adler a Slash, členovia skupiny Guns N’ Roses.
Pred Vianocami v roku 1987 sa Nikky Sixx predávkoval, v sanitke ho vyhlásili za mŕtveho, napriek tomu to jeden z lekárov nevzdával a po dvoch adrenalínových injekciách do srdca sa Nikky prebral. Z nemocnice utiekol, aby si doma šľahol ďalšiu dávku. Neskôr sa prebudil a rozhodol sa, že si prestane písať denník. Rozhodol sa žiť.
V závere knihy s odstupom času od starého denníka Nikky píše, ako sa napokon vysporiadal s minulosťou. Matke odpustil a nezáležalo mu už na tom, ktorým smerom bola verzia o jeho detstve pokrútená, lebo rodinu má teraz na prvom mieste. Ospravedlnil ju, že hrala len s tými kartami, ktoré jej život rozdal, tak, ako vedela. A má ju rád... Na otcov hrob sa chcel ísť kedysi vyčúrať, ale neurobil tak.
Starých rodičov hlboko miloval. Nonu, na stretnutie s ktorou vo večnosti sa teší a deda, ktorému za výchovu vďačí, pretože mu nahradil otca a za to si zaslúži medailu takú, ako keby bojoval vo vojne.
Knihu plnú šokujúcej úprimnosti a nelichotivých skutočností o spôsobe života skupiny a predovšetkým Nikkyho Sixxa môže prudérnejším povahám spôsobiť čo ja viem čo, napísal s jasným cieľom. Možno si to prečíta niekto, komu to pomôže. Keď na toto nejaký fanúšik raz reagoval, že tento zámer neznie zrovna rockovo, Nikky mal na to jednoduchú odpoveď: „Choď do riti.“
