Susedovi vybrali auto. Nechal na späťáku zavesené rúško. Jednorázové. Odprisahal, že dokonca si doňho viackrát kýchol. Ľudia sú nezodpovední. Keby na doske nechal drobáky, všetci sú tak vysratí z baktérií, že by mu nikto kvôli tomu nerozbil sklo za 200e. Apropo nezodpovední. Vieš, ako sa v amerických rodinách robia pox party? Mám to isté za barákom, ale s koronou. Mamičky a jeden proaktívny otecko vyčítali, že vitamín D je pre teba dobrý a 30min denne na slnku je preto pre teba super. Ale nie o tom istom čase na tom istom mieste s ostatnými, kurva. I-ZO-LO-VA-NE. Majú rúška, hej, ale čo to pomôže, keď jedno decko strčí druhému do oka prst, ktorý predtým malo v nose? Aj by som im na to niečo, ale kedysi dávno som si sľúbil, že sa nikomu do jeho rozhodnutí nebudem šprtať. Každý si je strojcom svojho vlastného šťastia. Okrem toho, deti nemám rád.

 

Inak, malé deti hovoria vždy pravdu. Aj opití ľudia. A legíny. Ja ju teraz poviem tiež. Nemá význam to už dlhšie skrývať. Musel som k doktorke. Nie, nemám koronu, ale vysoký cholesterol. A cukrovku, teda furt stále. Verím tiež v osudové stretnutia. Myslím si, že v živote existujú veci, ktoré sú predurčené na to, aby sa udiali bez ohľadu na počasie alebo karanténu. Nie je ich veľa, ale navždy zostanú s tebou. Bohužiaľ pre mňa, jednou z týchto vecí bol uprený pohľad do očí iného muža na WC, zatiaľ čo sral. Je to jeden z najťažších osudov, ktorý so sebou ponesiem.

 

Utekal som von z ordinácie. Cez to prekliate rúško sa mi ťažko dýcha. Bol som po raňajkách. Mám kontrakcie. Mám hrozné nutkanie srať. Asi to bude tou pikantnou jeleňou klobásou, čo som mal. Šprintujem do sracej lóže pre pánov na poliklinike. Rozkopnem dvere. Priskočím k najzadnejšej kabínke. Mám rád súkromie. Tuším, že to bude komplikovaný pôrod. Fakt. Byť na pôrodnom, už sestra vykrikuje Prineste vákuové kliešte, STAT! Viem, nikto nikdy nepovedal, že život je ľahký, ale nie som na to pripravený. Som v tom sám. Bojím sa pocitu zodpovednosti. Bojím sa. Netuším, čo bude, až to príde na tento chorý, neľútostný, studený svet.

 

Všimnem si, že dvere na kabínke nie sú pribuchnuté. Vidím uvoľnenú západku. Netuším, prečo som nezaklopal. Spravím dva kroky vzad. Zohnem sa. Kukám pod dvere, či tam neuvidím topánky. V tom momente sa stali dve veci. Keď som sa prikrčil, aby som videl na dlážku do kabínky, užívateľ WC kukal spopod dverí späť rovno na mňa. U mňa bola situácia už nepríjemná, naliehavá a veľmi, veľmi delikátna. Opasok zatlačil na brucho. Uprdol som si. Alebo - ako píše Kálal, bžukol. Bohatiersky. Na opačnom konci sveta, niekde v Anchorage, seizmograf zaznamenal dotrasy. Možno v parku zemetrasenia pribudol pamätník.

 

Neviem, či sa ten pocit dá slovami presnejšie popísať. Zdalo sa mi to ako večnosť. Naše oči sa nám stretli. Z riti my vyletel jeden mohutný prd. Pomalý. Dlhý. Mastný. Pomerne melodický. Zasmial by som sa, keby som sa nebál, že sa na mieste poseriem. Prehompáľal som sa do vedľajšej kabínky. Bez jediného slova. Postaral som sa o to, že budú musieť dezinfikovať celú miestnosť a na druhý deň vymaľovať.

 

Ale má to šťastný koniec. Bolo to kamarátstvo na prvý poser. Zistil som, že sa volá Richard. Obidvaja sme skorí ranní sráči. Sme hráči. Vyrastali sme na sérii Fallout. Radi grilujeme. Rehoceme sa, keď pozeráme Hovno je v našich hviezdach (The Fault in Our Stars, pozn. prekl. autora), nikdy nie triezvi, a na ten film máme rovnaký, dosť nepopulárny názor. Dúfam, že budeme kamoši, kým nás zákaz vychádzania nerozdelí.

 

Dohodli sme sa, že spolu spravíme supply run do lekárne. To by som ale nebol ja, keby som sa poučil z krízového vývoja. V deň, keď sme bol dohodnutí na ten supply run, som skoro umrel. Som hlúpy, bože, aký som hlúpy. A márnotratný. Mohol som si spraviť divinu s ryžou a hráškom. Veď ryže som nakúpil toľko, že navarím pre celý barák. Nie. Nechal som si doniesť jedlo z indickej reštaurácie. Chlieb plnený syrom, miešaný dal a zeleninu posekanú do nejakej indickej omáčky s kokosovým mliekom a thajským zeleným kari.

 

O štvrtej ráno ma preberú skurvené kŕče. A strašné, nekontrolovateľné, stredoveké prdy. V pravidelných intervaloch, asi po 3 minútach, ako keď sleduješ štartovať lietadlá na Schwechate, sa zo mňa derú von. Smradľavé. Stuchnuté. Napáchla nimi celá spálňa, ako keby sa tu vysral hroch, a potom zdochol. Podobá sa to na smradľavú štikútku. Možno by mi pomohlo, keby som na chvíľu zadržal dych a niekto by ma naľakal. Fakt netuším, odkiaľ sa vo mne nabralo toľké množstvo vzduchu. Žalúdok sa mi krúti. Aj hlava, that´s a new one. Páli ma riť. Ešteže mám nakúpené haldy toaleťáku. Niečia neviditeľná ruka mi robí kolonoskopiu. Je mi jasné, že keď zavolám 112, povedia mi, že pri mne môžu byť tak o 4 hodiny. A aj potom mi najprv spravia test na koronu.

 

O hodinu neskôr moje WC pripomína nástupište na hlavnej vlakovej stanici vo Frankfurte, keď dohrá Bundesliga. Ale zároveň je to jediné útočisko, ktoré mám. Som ako nafúknutý balón, ktorý sa nejaké hnusné, rozmaznané decko všemožne snaží prasknúť. Ide to zo mňa ako z John Deere postrekovača. Bavíme sa tu o klátoch, polienkach, okruhliakoch, odrezkoch, horúcej plnke v pudingovom koláči. Plných päť chodov s obsluhou a hudobným doprovodom. A na záver bude možno aj tombola. Keby bol Michael Jackson stále nažive a v tej chvíli by ma bol prišiel pozrieť, naspieval by druhú Heal The World. Vizionár jeden. Rúško a rukavice nosil dávno predtým než to bolo mainstream.

 

Hovorí sa mi o tom len veľmi ťažko. Ale rád si predstavujem, že keď rozprávam tieto svoje historky, sedím v kruhu priateľov, ktorí ma podporujú a rozumejú mi. Najmä teraz, v dobách, ktoré nás skúšajú ťažko, musíme stáť pri sebe.

 

Neviem, či si sa na záchode niekedy zosral tak, že si odpadol. Mám na mysli echtový tunel a-Božie svetlo na konci-Do očí sa ti tlačia slzy-Ó, mýlili sme sa!-Bože, tak sme sa mýlili!- bezvedomie. Tvoja duša opúšťa telesnú schránku. Stúpa ku stropu v záchode. Dozvedáš sa, že Nebo, ani Peklo neexistuje. Namiesto večného života alebo zatratenia putuješ na Zem 2.0. Bude dokonalá, ale stále to nebude Nebo. Nie som si istý, čo s vojnami alebo chorobami, ale ja si želám Youtube bez reklám, domáci test na koronu pre každého, aby každý na Zemi 2.0 používal smerovky - vlastne, nie, radšej teleportácia, pretože som lenivý a premávka nech sa pojebe, a aby som tam mohol srať bez utierania rite. Život ubehne pred očami, ako keď ti niekto ukazuje polaroidové fotky. Pýtaš sa, čo bude s tvojím americkým dievčaťom. Ako sa asi teraz má, v týchto ťažkých časoch? Predstavuješ si ju. Svoju westernovú jazdkyňu. Cvála po nevadskej púšti. V spomalenom zábere. Bledý jazdec na bledom koni. Cerí zúbky. Vietor vo vlasoch. Kam stúpia kopytá jej koňa, chuchvalce trávy zoschnú a skapú. Ležíš v bezvedomí. V sladkej nevedomosti. Na dlážke. S holou riťou. Tvoje mentálne ja sa postupne vypína. Utešuje ťa. Bude to v pohode. Tvoja rodina bude v pohode. Budú si ťa pamätať ako pána dokonalého. Aj tvoje súčasné dievča. Ste spolu príliš krátko a opovrhuje tebou iba trošku. Navonok bude nešťastná, bude plakať, veľa, na verejnosti, ale vo vnútri si vydýchne. Snáď ti bude útechou, že sa bude cítiť previnilo za to, že sa jej uľaví.

 

Moje americké dievča, ak náhodou toto čítaš, dúfam, že sa máš dobre. Dúfam, že máš zásoby. Hlavu hore. Už v Saskatchewane testujú vakcínu. Chcem, aby si vedela, že zakaždým, keď som na poľovačke a tlaky mi komprimujú brucho, seriem v lese, vietor sa dvíha, blíži sa búrka, dávno predtým než na zem spadne prvá kvapka, cítim v nose dážď, napätie na tvári a mám v ústach elektrickú chuť, pripomína mi to teba.