Neviem, či stavitelia pri projektovaní ciest myslia aj na typy šoférov so záľubou zablúdiť za každého počasia, ale v Žiline som ich velebila do nebies, keď som po treťom okruhu na Rondeli vybočila z obežnej dráhy s odhodlaním dostať sa na diaľnicu do Bratislavy a ejha, odbočila som nesprávne na Čadcu. Stáva sa mi to často, to sme my, bludičky. A navyše, v Žiline som už dávno nebola. Pod nápisom Čadca bolo optimisticky doplnené centrum a tak stačilo zopár manévrov a šup, o chvíľu som znovu dostala šancu rozhodnúť sa medzi Čadcou a Bratislavou. Keď som zakrátko znovu nesprávne odbočila a chystala sa na sugestívne výjavy zapadnutej slovenskej dedinky, prišla opäť možnosť návratu do bezpečia môjho betónového domova. Zo stretnutia bývalých spolužiačok ekonómiek som napokon šťastne dorazila.
Dávali sme sa dohromady cez mobil, hľadali sme sa cez fejsbuk, ktorý sa zrejme potešil, keďže vznikol za účelom spájania študentov (môžu byť aj bývalí, všakže) a nie na šírenie konšpirácií iniciatívnymi blbcami. Stretko bolo naplánované pred našou školou a vybavil sa aj vstup do nej, aby sme si mohli posadať do svojich lavíc, aj keď niektoré sa obávali, že sa do nej už nenasúkajú, ale nasúkali.
Boli sme čisto babská trieda, toľko hormonálnych výkyvov pohromade môže byť zdraviu nebezpečné, ale zvládli sme to. Od skončenia školy som však v kontakte so žiadnou z nich nebola a tak som tváre zrelých žien mohla porovnávať len s vysmiatymi maturantkami v mojej pamäti. Trochu som sa stretnutia obávala, počula som, ako to na takýchto stretkách občas chodí. Najprv sa budú všetci chváliť, preháňať, čo všetko sa im v živote podarilo, niečo ako čítanie z kníh plných pozitívnosti, životných múdrostí a rozhľadenosti, presne tých, ktoré čitateľom lezú na nervy. S pribúdajúcimi večernými svetlami sa objavia tiene životných neúspechov. Tmavé, smutné. Ako pribudne promile, tiene sa predĺžia a príde aj na slzy, pre každý prípad som si zbalila papierové vreckovky.
Presun do reštaurácie. Usadili sme sa a pozerali viac po sebe ako po jedle na stoloch. Pochopiteľná ženská zvedavosť. Od prípitku po orechovú štrúdľu sa zľahka oprašovali spomienky. Na školský bufet, kde sme si kupovali parížsky šalát, tresku, rožky. Na spoločnú túru na Veľký Rozsutec, kedy sme ešte nemali ani šajnu, že existuje niečo také ako turistická obuv, ale vybehli sme naň jedna radosť. Na brigádu v reštauráciách na ostrove Rujana, kde sme mali robiť servírky, ale väčšina z nás nakoniec umývala hrnce a niektoré ako aj ja, nemecké hajzle. Pri káve mi jedna zo spolužiačok pripomenula, ako sme sa spolu pozerali cez okno triedy na ulicu, rátali autá a pomedzi to sme sa zverovali so svojimi starosťami, milá spomienka.
Po večeri dostala priestor každá z nás a hovorila o svojom živote a ponúkla ostatným to, čo sa jej zdalo z neho najdôležitejšie. Jedinečné výpovede žien o bytí, o hľadaní svojej cesty, na ktorej občas presne ako ja autom z Rondela vyrazila nesprávnym smerom, s nesprávnym mužom, ale so správnym odhodlaním. Rozprávania o práci, v ktorej sa mnohé našli a sú úspešné, niektoré možno poľahky vyhľadať medzi autorkami odborných publikácií, medzi šikovnými podnikateľkami a do toho sa miešali osobné, zdravotné problémy. Ahá, preto tamtá nezjedla takmer nič z večere, po prekonaní rakoviny hrubého čreva len pomaly naberá nový dych a iná zas úplne zmenila účes, lebo zdravotné komplikácie spojené s tehotenstvom si vybrali svoju daň. Ďalšia priznala, že má o dvanásť rokov mladšieho partnera, jasné, väčšine zažiarili oči a žiaru nezastavilo ani lakonické konštatovanie, že zas to nie je také na závidenie a chlap jej pripadá občas ako také decko. Tak pripadajú aj nám naši chlapi, ale nevadí, snahu upokojiť našu závisť sme ocenili.
Zišli sme sa ženy s takými zaujímavými osudmi, že každý jeden by stál na napísanie jednej knihy a z každej vyžarovala spokojnosť so svojím životom, čo mi potvrdilo, že byť šťastný sa treba naučiť. Pretože nezáleží na podmienkach, v akých sa odohrávajú naše životy, ani na tom, čo sa v nich deje, ale na tom, ako sme schopní naplno žiť a tešiť sa zo života napriek všetkému. Osudy mojich spolužiačok a spokojnosť, ktorá z nich vyžarovala, ich osobné výpovede, ktoré obsahovali aj množstvo negatívnych životných skúseností dokazovalo, že človek síce nemá pod kontrolou, čo všetko sa mu môže v živote stať, ale má pod kontrolou to, ako sa k tomu postaví.
Ak sa vám zdá neuveriteľné, že by sa zišla práve takáto partička žien, tak priznávam, že aj mne sa to zdalo ako zázrak, ale na vysvetlenie treba dodať, že niekoľko spolužiačok nemohlo prísť a možno boli medzi nimi aj také, ktoré sa nechceli rozprávať o svojom živote práve z dôvodu, že nie sú s ním spokojné.
Prišla však väčšina a postupne sme si dávali spätnú väzbu, ako nás stretnutie pozitívne nabilo, aké to bolo príjemné. Ľudia, ktorí prežili spolu štyri roky dospievania v školských laviciach, môžu byť pre nás len ľuďmi, ktorí sa nám v živote prihodili tak, ako sa nám prihodia kolegovia, spolupacienti alebo pre niekoho aj spoluväzni. A môže to znamenať aj viac. Ľudí, ktorí nás videli vo fantastickom období života, kedy sme ešte úprimne hovorili o svojich problémoch a snoch a možno preto sme sa vrátili k tej úprimnosti v snahe vrátiť späť obdobie mladosti.
Na stretnutí bola aj naša triedna učiteľka Júlia. Príjemná osôbka, na ktorú sme sa tešili. Vypočula si rozprávanie každej z nás, kládla nám doplňujúce otázky. Keď som porozprávala o svojej dcére, o jej ťažkých zdravotných problémoch a statočnosti, s akou ich zvládala, parafrázovala som Fulghumove Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole na Všetko, čo som o živote potrebovala vedieť, ma naučila moja dcéra, aby som ťažobu, ktorú mohla pri mojom rozprávaní vzniknúť, nadľahčila, spýtala sa ma jednu otázku. Takú, akú sa ma málokto spýta, väčšinou mi ju kládli moje najlepšie priateľky. „A ako si to všetko zvládala? Čo si robila pre to, aby si nemala z toho všetkého aj ty depresie?“ Samozrejme, vytiahla som svoj manuál na trénovanie šťastia a v duchu som si povedala, že táto otázka ma presvedčila, že som stretla nielen dobrú učiteľku, ale aj empatického človeka. A celkovo, spokojná som, krásne sme na slnku dozreli a sme dobrý ročník.
