Na milovanom gympli nebolo vždy všetko nevyhnutne úplne zlé. Mnoho predmetov bolo učených prinajmenšom svojským spôsobom a väčšia časť profesorského zboru bola po rokoch psychického týrania zo strany študentskej smotánky okresu viac opotrebovaná a zodratá ako vtipy Marcela Forgáča. No našťastie to neplatilo o všetkých profesoroch a ich predmetoch a aj tu sa našlo pár svetlých výnimiek. Dejepis nás učil zástupca riaditeľa, ktorý vedel všetko veľmi pútavo a jasne vysvetliť. Jeho prejav, osobnosť - to všetko ladilo, a dejepis patril k najobľúbenejším predmetom pre takmer všetkých v triede. Tento úspech mal aj iných triedach, držal svoje slovo a v podstate takmer všetci ho mali radi. K nemu sa ešte určite vrátim. Ďalší pomerne obľúbený predmet, teda aspoň prvé dva roky, bola fyzika. Tú nás učil tak isto skvelý profesor, ktorý neskôr kandidoval za starostu v jednej z tunajších dediniek a s prehľadom voľby vyhral, takže nás po dvoch rokoch opustil a začal rozbiehať starostovskú kariéru. Jeho výklad bol fascinujúci. Všetko vedel perfektne vysvetliť, vtipne a s humorom jemu blízkym, ktorý sme mu všetci do posledného žrali. Dalo by sa povedať, že sme mu doslova zobali z ruky. Ako bonus, Julo sa s ním dobre poznal, keďže bývali v jednej a tej istej dedine. Vždy pri ňom prižmúril jedno oko a ja, ako jeho spolusediaci, som sa tiež občas zviezol, čo mi samozrejme v danom momente absolútne vyhovovalo. Ale aj bez toho by som ho zbožňoval, počas hodiny nenechal žiaden priestor na vyrušovanie, pretože všetky pokusy zvládal s neopísateľnou gráciou, bol neskutočný dobrák a vyžarovalo to z neho na kilometre ďaleko. Občas ako by pôsobil trocha nemotorne až neohrabane, miestami reagoval spomalene ako Joey z Priateľov, ale všetko to vždy brilantne zahral svojou mimikou a gestami, ktorú by som prirovnal v určitom slova zmysle k Mr. Beanovi. Veľa sme sa s ním nasmiali, ale zároveň aj naučili. To, že neskôr prestal učiť nás všetkých veľmi mrzelo. Títo dvaja učitelia patrili do kategórie tých takmer najlepších, čo vtedajší gympel mohol ponúknuť. V kategórii "prijateľných" sa s prehľadom usídlila naša učiteľka chémie a matiky. Nebolo to nič skvelé, ale nebola to ani taká katastrofa z jej strany. Povrávalo sa, že kefuje s riaditeľom (so Spartakom), aj keď jej dych mohol hravo slúžiť ako biologická zbraň, ale to v našich očiach nijako neznižovalo jej učiteľské kvality, práve naopak - doslova vyjebávala so systémom. Bol tam ešte jeden taký polepetko, na ktorom by sa človek aj bol smial, ale tá jeho nemohúcnosť bola svojím spôsobom aj milá a jemu by tak či tak nedošlo, že si z neho človek robí srandu, a tak ho každý vlastne mal rád (taký ten školský maskot).

 

Toto všetko bola len predohra, pretože teraz sa dostávame k nášmu guest of honour. Tou bola old school profesorka biológie. Old school bola doslova - lebo jej zostávalo už len pár rokov do dôchodku (nie života). Pri našej prvej spoločnej hodine mi oznámila, že ešte dakedy roku pána za boľševika učila na gympli aj môjho otca. Ten tento fakt potvrdil, a dodal, že už vtedy bola veľmi obľúbená (vraj aj pekná, len natoľko flexibilnú fantáziu som už nemal a ani nechcel mať). Neskôr nezabudla dodať, že zároveň aj dúfala, že ďalšieho člena našej rodiny už nebude musieť učiť. Nasledujúce riadky nebudú chválospevom - pani profesorka patrila jednoducho k tomu najlepšiemu, čo vtedajší gympel mohol v rámci profesorského zboru ponúknuť. Na tomto fakte vládol celoškolský konsenzus naprieč všetkými ročníkmi. Dlhoročné skúsenosti s učením, dokonalá znalosť vyučovaného predmetu v kombinácii s prirodzenou autoritou, férovosťou a s maximálne inteligentným humorom, ktorý slúžil ako dokonalý nástroj na usmerňovanie drzých teenagerov. Keď sa človek pokúsil byť za machra pred celou triedou a povedal niečo premúdrelé počas hodiny alebo za každú cenu sa snažil byť vtipný, pani profesorka sa s tým vždy bez problémov vysporiadala. Pred celou triedou tohto jedinca vždy trefne a slušne upratala takým spôsobom, že samotný človek sa nad tým musel zasmiať, a zároveň si uvedomil, akú hlúposť vyslovil alebo spravil a už ju nikdy viac nezopakoval. S takouto schopnosťou niekoho tak slušne upratať som sa dovtedy ešte nikdy nestretol a do dnešného dňa som stretol len jedného človeka, ktorý sa k nej aspoň trocha dokázal priblížiť, a tým bol Marek, ktorý sedel pred nami v lavici, a s ktorým sme mali nacvičený ten frk so Spartakom pre riaditeľa. Miestami som si myslel, že pani profesorka by to mohla skúsiť so stand-upom alebo nejakou inou formou humoru, lebo by polovicu ľudí v tomto obore bez problémov strčila do vrecka. Bolo o nej známe, že už dlhodobo nechodí na stužkové a na škole panovala výzva, ktorá bola veľmi jednoduchá - presvedčiť ju, aby prišla práve na ich stužkovú. To sa však nikomu nepodarilo. Pokúšali sme sa o to aj my a ona o tom dobre vedela. Raz som sa jej pekne prihovoril, či by práve na tú našu neprišla, že profesorský tanec si zatancuje so mnou. Len sa na mňa usmiala a sucho povedala - vidíte Peter, o dôvod viac, prečo neísť.

 

Mala veľmi rada, keď sa človek dobrovoľne prihlásil odpovedať, nemala problém takto študentíka vyvolať a z dokonale naučenej látky mu dať za jedna. Avšak veľmi dobre vedela, že keď sa niekto takto dobrovoľne prihlási, tak na ďalšiu hodinu sa už nebude obťažovať s učením, na čo si ona samozrejme veľmi rada počkala. Na ďalšiu hodinu alebo ďalší týždeň toho nešťastníka vyvolala, preskúšala, a takmer vždy zapísala do triednej knihy trojku alebo štvorku. Nerobila to vždy týmto spôsobom, a tak si človek nemohol byť nikdy istý. Mne dožičila prejsť si týmito pocitmi trikrát. Jej spôsob učenia pozitívne vplýval aj na výber biológie ako maturitného predmetu. Z našej triedy asi 4 ľudia, ktorí nerozmýšľali nad maturitou z biológie, išli maturovať len kvôli tomu, ako ich tento predmet práve vďaka nej začal baviť. Jeden z nich sa stal doktorom, dve dievčence vyštudovali fyzioterapiu a posledný do štvorice zasa farmáciu. V tretiaku, keď už bolo jasné, že nebudem maturovať z biológie, tak pri poslednej písomke v tretiaku si všimla, ako čekujem svoje poznámky, len sa usmiala a pokrútila hlavou a pokračovala ďalej ako by sa nič nestalo. Za tie roky, čo nás učila, som ani raz nemal pocit, že by sme ju niečím zaskočili alebo by aspoň na chvíľu bola vyvedená zo svojho zaužívaného rytmu, aj keď sme sa o to často pokúšali. Raz sa aj jej podarilo vyvolať úsmevy na tvárach celej triedy - keď sme akurát preberali vtáctvo a nosila vtedy do triedy také tie vypreparované vtáky, väčšinou jej s tým bolo treba pomôcť. V tomto konkrétnom prípade prišla do triedy, dala Julovi do ruky kľúče od kabinetu a vraví mu: „Tak Julo, vy teraz zbehnete s Marekom do kabinetu, chytíte do ruky vtáky a vrátite sa.“ Na to si rýchlo uvedomila, čo povedala, a tak len dodala - teda tie vypreparované vtáky prosím Vás. Vtedy sa už celá trieda aj s ňou na tom smiali.