Ako som sa neskôr dozvedel, prvý deň na gympli nebol jednoduchý ani pre zvyšok triedy. Zatiaľ čo ja som bol prvú hodinu v zlej triede, tak asi 15 kusom z triedy zamenili cudzie jazyky. Ak aj vedenie školy bolo s intelektom na tom lepšie ako jednobunkovce zo Súmračnej, tak ten prvý deň sa im to darilo dokonale maskovať. Komplikácie nastali, lebo nikto z nás si nevybral ako druhý jazyk francúzštinu, celá trieda mala buď prvý alebo druhý jazyk nemčinu alebo angličtinu. Naša "milovaná" triedna učila práve FJ a bola riaditeľovi napchatá v konečníku až po členky. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tak o FJ nebol absolútne žiadny záujem už niekoľko rokov a preto to chceli vyriešiť skutočne originálne. A tak tieto brilantné mozgy prišli s nasledovným nápadom: aby triednej vychádzal dostatok vyučovacích hodín na týždeň, tak sa vedenie školy rozhodlo, že 15 prvákom z Béčky dajú ako druhý jazyk FJ, a to bez toho, aby ich o tomto kroku predtým informovali. Týchto 15 spolužiakov si počas zápisu zvolilo ako prvý jazyk AJ, druhý jazyk NJ. Bolo im však povedané, že učitelia NJ majú už dostatok hodín, a tak oni budú 4 krásne dlhé roky počúvať našu triednu, ktorá okrem charakteru ešte vynikala smradom z papule ako z masového hrobu. Proti tomuto kroku sa však v triede "prekvapivo" zdvihla vlna odporu. Jeden z triedy mal sesternicu v maturitnom ročníku, a ona mu oznámila, že niečo obdobné spravili aj im, a tak sa 4 roky učili kvákať s našou triednou. Ona mu navrhla, nech rýchlo zavolajú niekoľko rodičov do školy, a nech sa to ešte rýchlo rieši počas prvého dňa.

 

A tak sa aj stalo. Keď sa niektorí rodičia dozvedeli, čo sa stalo, napochodovali so zvýšenou tepovou frekvenciou do školy. To čo sa dialo následne, sme sa dozvedeli od spolužiakovej mamy, ktorú sme vždy všetci s radosťou počúvali, keďže to bola MCBP ako vyšitá. Riaditeľovi aj triednej bolo veľmi rýchlo vysvetlené, ako sa veci majú, a kam sa môžu s takýmto prístupom pobrať. Rovnako pomohol aj fakt, že ešte stále nebolo neskoro na prehlásenie na inú školu. A tak sa všetko skončilo šťastne. Každý mohol študovať cudzie jazyky, ktoré si vybral. Od prvého dňa nás triedna nemala rada, ale veľmi nám to vtedy neprekážalo, lebo tento pocit bol vzájomný. Neskôr sme si našli druhú triednu v podobe našej nemčinárky, ktorá bola úplne skvelá a prepila nás všetkých s prehľadom. Od nej sme potom dostali aj info, že ona ako nemčinárka dostatok vyučovacích hodín nemala, a zmenilo sa to až po našej intervencii. Tak ako som to chápal vtedy, tak každý učiteľ musel mať týždenne odučených aspoň 20 hodín, aby dostal plný plat. Riaditeľovi obľúbenci mali dostatok hodín a riaditeľova opozícia mohla ísť na párky.

 

Tak sme si na riaditeľa a našu triednu spravili vlastný názor. Jeden z mojich spolužiakov - Marek, ktorý sedel o jednu lavicu predo mnou, bol tak trochu premotivovaný a dostal sa k informácii, že vtedajší riaditeľ spolupracoval s ŠTB a jeho prezývka bola Spartak. A tak vždy, keď prišiel ku nám do triedy riaditeľ, mali sme nacvičený krásny dialóg. Ja som sa ho nahlas a zreteľne spýtal, aby to bolo počuť aj vpredu: ,,Hej Marek, ktorý je tvoj najobľúbenejší slovenský klub?" A on opäť zo zvýšeným hlasom odpovedal: ,,Spartak Trnava". Prvýkrát to úplne vpredu počuť nebolo, ale na druhý krát sme už nič nenechali na náhodu. V momente, keď to riaditeľ počul, stál tam ako obarený, a len sa rozhliadal po triede. Vyzeral, že to pochopil, a v momente sa otočil na päte a odišiel z triedy. Počas nasledujúcich rokov k nám prišiel už asi len trikrát.

 

Z Mareka sa vyvinul ďalší člen do partie ku mne a Julovi. Prvé týždne sme sa so zvyškom triedy len spoznávali, ale všetci naokolo vyzerali príčetne. Naša malá partia postupne zanikla, keďže žiadne skupinkovanie sa nekonalo a celý kolektív si pomerne dobre rozumel. Rovnako aj chlapčenská časť kolektívu sa znášala výborne, a pomerne skoro mi bolo jasné, že príbeh zo základnej školy sa tu opakovať nebude. Marekovi sa zo začiatku nechcelo veľa rozprávať, ale to ho po 2 mesiacoch prešlo, a odvtedy mu už ústa nikdy nezastali. Jeho príbeh a vývoj bol v celku zaujímavý. Mal a ešte stále má neskutočne svojský humor, ktorým nás všetkých očaril. Rovnako pozitívne bola vnímaná jeho schopnosť smiať sa na vlastných vtipoch svojím hurónskym smiechom, ktorý bolo často počuť aj cez 3 poschodia. Ale hlavne mal rýchle reakcie a na každú vetu alebo poznámku vedel vtipne a trefne reagovať do pár sekúnd. Preto mal v triede od začiatku zvláštny status a stal sa triednym obľúbencom. Bol pomerne dobrý v jazykoch a rovnako dobre sa mu darilo aj v ostatných predmetoch. 

 

Predsa len sme však na ňom našli jednu chybu, a to tú, že nikdy s nami nikam nešiel, a po škole išiel vždy rovno na autobus. Až v štvrtom ročníku sa nám priznal, že ešte nikdy poriadne nepil alkohol. K tomuto priznaniu došlo počas dňa, keď sme po meste chodili s tablom a zbierali peniaze na večernú ožieračku. To už aj on vedel, že prvý krst ohňom ho čakal práve v ten deň. Začal piť sebavedomo s nami, a preto v podstate nemal šancu. Väčšina z nás sa v tú noc rozchádzala okolo tretej, pre Mareka prišiel jeho otec už o desiatej. To, že bol čas pre neho ísť domov, nebolo až také ťažké odhadnúť. Boli sme v podniku, kde mali úzke okrúhle stoly, pri ktorých sa sedelo dosť blízko seba. Stoly boli dosť labilné, a keď boli na nich položené krígle s pivom a poldecáky, bolo zarobené na prúser. Marek sa práve vracal zo záchodu, kde sa celkom úspešne zagrcal. Podišiel k nášmu stolu, okolo ktorého som sedel ja a ďalších 6 ľudí. Ako tak k nám kráčal s pivom v ruke, potkol sa o svoju nohu a úplne na pána sa celou svojou váhou prenádherne vytrtkal na náš stôl, ktorý zhodil na zem. Sklo lietalo všade, každý niečím obliaty, dievčatá nasraté na totálku. On ležal na stole, všetky poháre na okolo rozbité na kašu, jeho pivo skočilo na mne. Ale mali sme pre takéto situácie pochopenie, lebo každému z nás sa to niekedy stalo. Chlapci z triedy presne vedeli, čo robiť v takýchto situáciách. Všetci, čo sme tam boli sme podišli k stolu, začali tlieskať a spievať text od Slobodnej Európy, ktorú sme všetci vtedy radi počúvali:

 

,,Som presne taký ako vy

Znudený a utrápený

Ale život je len jeden

A na problémy preto jebem.

 

Tak trochu som poznal aj jeho otca a preto, keď som mu ho podával do auta totálne ožratého a dogrcaného, otcova reakcia ma pobavila. Posťažoval sa, že sa bál, že sa už nikdy tohto dňa nedožije, keď bude brať domov svojho syna v takomto stave. Konečne mohol byť hrdý na svojho syna. S Marekom som následne absolvoval aj vysokú školu. To, čo na strednej zameškal s pitím, si s prehľadom na výške dobehol. Býval som s ním na intráku a pamätám si mnoho dní, kedy žil len z piva. Bol schopný vypiť počas dňa 15 pív a nič nejesť. Vďaka tejto životospráve aj pribral krásnych 25 kg.