Branislav predstavoval vrchol ľudskej evolúcie, minimálne to o sebe tvrdil on sám. Nám ostatným to tak nepripadalo. Poznal som ho už dlho predtým, ako som prišiel na gympel. Chodieval som k nemu ako decko na plavecké tréningy. V tejto športovej oblasti som "absolútne" vynikal. Mal som asi 9 rokov, keď som sa dostal k tomuto športu. Mali sme 5 kategórií a každý nováčik začínal v tej najhoršej - teda v piatej. Spolu so mnou chodila na plávanie aj moja o dva roky staršia sestra, ktorej sa darilo nad očakávania. Behom asi pol roka sa dostala z 5-ky do 1-ky. Tých najlepších mal na starosti samozrejme len a len Braňo. Sestra už vtedy medzi rečou zvykla doma utrúsiť, že je to pekný chuj (len parafrázujem). Nikomu inému nedovolil pracovať s najviac talentovanými deťmi. A tento fakt predznamenal aj koniec plaveckého klubu. Mne sa podarilo dostať z 5-ky do 4-ky asi po roku. Jeden z hlavných dôvodov, prečo k tomuto posunu prišlo, bol fakt, že som bol v 5-ke najstarší a jednoducho sa už nevládali viac na mňa pozerať a zľutovali sa. Ďalších 8 mesiacov mi trvalo, kým som sa posunul o stupienok vyššie. Raz mi bolo umožnené pretekať aj v oficiálnych pretekoch. Bolo to 50m kraula. Bazén mal 25m a teda sa plávali dve dĺžky bazéna. Po prvej dĺžke som sa držal relatívne vpredu, nasledovala otočka a druhá dĺžka. Podľa toho, ako som to videl, som bol tretí, čo by bolo skvelé, lebo aspoň trochu by som sa priblížil k svojej sestre, ktorá zakaždým skončila najhoršie tretia. Tesne po tom, ako som doplával a tešil som sa v bazéne z tretieho miesta (bol som absolútne šťastný, obklopovali ma len samé pozitívne myšlienky, niečo ako Silvia Šuvadová na kokse), ku mne smerovala vyškerená sestra. V duchu som si vravel, áno, ide ku mne, chce mi určite zablahoželať, povedať mi, ako je na mňa hrdá a ako dáme bokom našu súrodeneckú rivalitu. S krásnym širokým úsmevom mi len prišla oznámiť, že som sa pri otočke nedotkol oboma dlaňami steny bazéna a bol som diskvalifikovaný. Toľko k mojej kariére v tomto športovom odvetví. Po týchto pretekoch nám bolo oznámené, že plavecký klub končí kvôli nezhodám vo vedení (za všetkým mal byť Braňo a jeho schopnosť dokonale vychádzať s ľuďmi a riešiť konflikty) a zároveň vznikajú dva nové plavecké kluby. Tieto dva nové kluby (jeden z nich viedol môj budúci telocvikár) začali navzájom súperiť o tých najlepších, a to vzájomným osočovaním a ohováraním sa, a to všetko pred deťmi vo veku 11-13 rokov. Väčšina rodičov dala svoje deti po tomto divadle radšej na úplne iný šport. Sestra ostala tiež absolútne znechutená a už nikdy sa k plávaniu nevrátila. Ešte nasledujúce dva roky pokračovala s tenisom, až napokon odišla na strednú do BB, čo bol aj koniec jej športového snaženia. Moje kroky pokračovali k futbalu.
Tu som najskôr hral ako útočník, potom obranca. Tudy však cesta neviedla. Nebol som nevyhnutne zlý obranca, ale v obranných súbojoch som často pripomínal prácu s Internet Explorerom. Vedel som, že sa raz dostanem na potrebné miesto, ale vždy to bolo neskoro. Potom som situáciu prehodnotil, že načo toľko behať a následne som sa presunul do bránky a tu som aj zostal. Behať toľko nebolo treba a mne to stačilo. Začiatky v tejto športovej brandži boli ťažké. Po tom, ako som prestal s plávaním, som sa niekoľko mesiacov vôbec nehýbal. Následné letné prázdniny som strávil u starých rodičov a celé dva mesiace sme jedli domáce koláče z kysnutého cesta. Už predtým som bol tak trocha pri sebe, ale po tomto lete som pribral asi 10kg a s takouto fajnou nadváhou som sa vybral hrať futbal do kategórie mladších žiakov (11-13 rokov).
To, že deti vedia byť kurvy som zistil veľmi rýchlo. Keďže som telom nepripomínal futbalistu ani zďaleka, a na tréningoch som pôsobil dosť zúfalo, ako najmladšiemu 11 ročnému mi v kolektíve dali prezývku Guľa. Svojím spôsobom možno aj oprávnene, samozrejme na sebaistote mi to nijako nepridalo. Zo začiatku som odohral aj celé 2-3 zápasy, potom už len polčasy a nakoniec som nastupoval na posledných 5 minút. Ako útočníkovi sa mi teda vôbec nedarilo, neskôr nič moc ani na pozícii obrancu, a tak som zakotvil v bráne. V takejto pozitívnej atmosfére prebehol prvý rok a prvá sezóna. Stále som si toho dosť veľa vypočul, prezývka ostala, stávalo sa pravidelne, že na tréningoch ma zo srandy dokopali akože fauly, ale všetko zlé postupom času prešlo. Pod krídla si ma zobral o rok starší brankár Jožo, ktorý bol tiež trocha silnejší, ale aj o pol hlavy vyšší. S ním ma tréningy bavili. Viackrát sa ma aj zastal a všetci si postupne dali povedať, až na dvoch pičúskov - Maťa a Matúša. Boli ako teplí bratia, neustále spolu a Matúš bol v každom veku minimálne o pol hlavy vyšší od svojich rovesníkov a robil tak trochu Maťovi ochranku. Odo mňa boli obidvaja o 2 roky starší, ale už vtedy mi bolo jasné, že mám dočinenia s budúcimi faškami. Chlapci majstri sveta, sršala z nich absolútna suverenita. Dúfal som, že už sa nikdy s nimi nestretnem (nevyšlo to). Prvý zápas som odchytal ten posledný v rámci tej sezóny, keď som počas rozcvičky nechtiac zranil Joža. Prehralo sa 0:3, ale nevadilo mi to. Bol to pre mňa veľký zážitok.
Ďalší rok na to odišiel hlavný sponzor mužstva, tí najlepší odišli hrať do okresného mesta 1. ligu, a zvyšok, kto aspoň ako tak vedel kopnúť do lopty, odišiel k starším žiakom, keďže tam situácia nebola o nič lepšia. Zrazu som bol v mladších žiakoch ja medzi lídrami. Moja 12 ročná verzia, ešte minulú sezónu som bol útočník, potom obranca, a nakoniec brankár. Síce sa mi za posledný rok podarilo aj výraznejšie schudnúť (trénovalo sa 4x týždenne), ale v bránke to bolo ďaleko od ideálu. Ďalej bol v mužstve ešte Ondro, ktorý bol vysoký a hrával stopéra, ale to bolo asi tak všetko. Zvyšok mužstva tvorili 10 roční chlapci, ktorí s futbalom len začínali. Na našich výsledkoch aj tak vôbec nezáležalo. Podstatné boli výsledky starších žiakov. Na základe ich umiestnenia v tabuľke sa rozhodovalo, či sa z ligy vypadne alebo nie. My sme mohli byť suverénne poslední, ale im stačilo skončiť lepšie ako na 12-tom mieste a všetko by bolo ok. Vedeli sme, že nebudeme najlepší, ale dúfali sme tak trochu v šťastie. V tej sezóne sme odohrali ako mladší žiaci 24 zápasov a takto to dopadlo s našim štastím. Všetko sme prehrali, strelili sme 3 góly a inkasovali ich niečo cez 140, proste skalopevná obrana. Len pripomínam, že sa hralo na veľké ihrisko, na 7m brány, 11 proti 11. V našom mužstve nemal ani len kto kopať 5-ku - teda odkop od brány, lebo nikto z nás nevládal loptu odkopnúť tak ďaleko, bolo to čisté zúfalstvo a už len dostať sa na polku súpera sa považovalo medzi nami za úspech. Najlepší trik nášho útočníka bolo hodenie si lopty okolo obrancu a následné spadnutie na zem.
Najlepšie si spomínam na zápas vo Fiľakove, ktoré bolo prvé v tabuľke. Vtedy za nich hral aj Emil Le Giang, ktorý bol vychádzajúca hviezda a asi o dva roky nato už hral za Norimberg. Chceli sme ho pred zápasom rozhodiť, dostať ho z psychickej pohody, lebo bol suverénne najlepším strelcom súťaže. A tak sme pred zápasom na neho ukazovali a vysmievali sa mu - ty šikmooký kokot. Nič sa samozrejme nestalo a akurát sme ho poriadne nasrali. Rovnako je aj dosť ťažké zabudnúť na tento konkrétny zápas, lebo už nikdy inokedy som toľko veľa gólov v jednom zápase ako brankár nedostal. To, že naša taktika nám nevychádza, sme pochopili po prvých 10-tich minútach, keď na svetelnej tabuli bolo skóre 5:0 v prospech domácich, a z toho Emil strelil 3 góly. Finálne skóre bolo 18:0, a len sám Emil nám strelil 11 gólov. Po zápase zase on ukazoval na nás a smial sa nám - haha šikmooký kokot vám dal 11 gólov - v podstate nás on sám zničil ako NAKA prvé dve strany Ficovho telefónneho zoznamu. Po tomto zápase nebolo pochýb o tom, kto sa stane najlepším strelcom súťaže. Vo Fiľakove, kde žije početnejšia rómska komunita, bolo normálne, že viacerí ich hráči boli práve z tejto komunity. Akoby sa naši tréneri nehanbili už dosť za takú vysokú prehru, tak si už vyššie spomenutá dvojka M&M (hrali za starších žiakov) a ešte 3 ďalšie kusy v ten deň so sebou zobrali bombery, a nasratí aj po ich prehre si ich obliekli tou krikľavou hnusnou farbou von, čo už vtedy každý jasne chápal ako provokáciu. Do autobusu sme nastupovali všetci veľmi rýchlo a pakovali sme sa het ako to len išlo, keďže tento akt sa nestretol s porozumením zo strany domácich.
Ďalšia udalosť, ktorá sa stala, len potvrdzovala, že keď sa darí, tak sa proste darí. Počas zimnej pauzy ku nám z okresného mužstva prišiel hrať jeden mládenec, ktorý nám výrazne mohol pomôcť s našimi výsledkami a možno aj uchmatnúť nejaké tie bodíky aspoň za remízu. Dávid bol na svoj vek vysoký, mal dobrú techniku a na prvých tréningoch bolo vidno, že je minimálne o dva levely vyššie ako zvyšok mužstva. Všetko fungovalo dobre po prvých 3 tréningoch až do jedného osudového momentu. Bol začiatok tréningu, a len sme sa v rámci rozcvičky ľahko vyklusávali okolo ihriska. Dávid bežal ako prvý, všetci ostatní za ním. Bežali sme tade už minimálne tisíckrát a nikdy sa nikomu nič nestalo. Samozrejme až do momentu, keď sme konečne u nás mali niekoho, kto vedel hrať futbal. Z plota, ktorý bol okolo ihriska, trčal drôt akurát vo výške Dávidovho krku. Nikto nevedel, ako sa tam ten drôt nabral, ale Dávid ako bežal, si len zrazu ľahol na zem, strašne kričal a v momente ho zaliala krv. Nikto v prvom momente nevedel, čo sa deje a nikto si neuvedomoval vážnosť situácie. K Dávidovi rýchlo dobehol tréner, ktorý mu svoje tričko priložil na krk a snažil sa zastaviť krvácanie. Drôt ho dosť vážne porezal na krku, rana bola hlboká. Privolaná záchranka a lekár len skonštatovali, že mal sakra šťastie, že žije. To bolo posledný krát, čo bol Dávid na našom ihrisku. Dostal sa z toho, ale rodičia ho poslali hrať niekde úplne inde a Dávidovi ostala len spomienka v podobe veľkej jazvy na krku.
Príhod z tohto obdobia a z nasledujúcich rokov by sa ešte našlo, v prípade záujmu sa k tejto téme ešte môžem vrátiť. Na záver by som ale ešte rád spomenul jednu príhodu, ktorá sa ale odohrala o pár rokov neskôr. Vtedy som mal 16 rokov a hrali sme dorasteneckú súťaž. Postúpili sme z 5-tej do 4-tej dorasteneckej ligy (krajská súťaž). Nie že by sme minulú sezónu vyhrali, ale jedno mužstvo z nášho okresu sa odhlásilo, a nikto iný z okresu nemal záujem o túto miestenku, a tak sme si za ňu zaplatili a postúpili o súťaž vyššie z 8-meho miesta. Išlo o malý dedinský klub, kde bola ale výborná atmosféra, každý s každým sa tu poznal a drvivá väčšina z nás bola z okolitých dedín. Avšak mužstvo bolo treba posilniť, a tak hádajte, kto medzi nás zavítal: Matúš a Maťo - vtedy už 18 roční borci, ktorí síce boli na ihrisku posilami, ale v hlavičkách to nemali v poriadku od samého začiatku. V tíme sme mali asi 5-tich rómov, každého z nich som poznal odmalička a boli to super chalani. Keď M&M prišli prvýkrát do šatne, aby sa zoznámili so spoluhráčmi, všetci sme sedeli v šatni a oni len mali prejsť okolo a každému podať ruku. Prvý išiel Martin, ktorý automaticky vystieral ruku smerok k Erikovi (bol tmavší), v tom Martin zodvihol zrak a prudko odtiahol svoju ruku s komentárom "že tak toto určite nie". Jeho príklad nasledoval aj Matúš a toto sa opakovalo ešte 4-krát. Celá šatňa v tom momente zarmrzla a každý z nás tam sedel ako obarený. Nikto sa na nič nezmohol, nikto nič také nečakal a bol to pre nás všetkých obrovský šok. Citeľne tomu dopomohol aj Matúš, ktorý mal v 18-tich 1,85 m a dobrých 90 kg. Asi po 5-tich sekundách hrobového ticha sa postavil Mišo, ktorý nebol rozmerovo ďaleko od Matúša a prudko do neho strčil. Potom sme precitli všetci z toho šoku a vybehli na nich. Ale chlapci sa nedali a argument znel: čiernym ruku nepodávam. A to bol posledný deň, kedy v tíme vládla dobrá atmosféra. Neskôr sa k týmto dvom intelektuálom pridal ešte jeden kus s podobným svetonázorom, a to znamenalo posledný pomyselný klinec do rakvy. Po sezóne hlavný sponzor odmietol ďalej financovať futbalový klub, ktorý následne zanikol. To, či ďalej v tomto športe pokračovať, za mňa vyriešil v predposlednom zápase sezóny útočník súpera, ktorý po tom, ako som bol na zemi a držal loptu v rukách, ešte zľahulinka celou svojou váhou stúpil v kovových 6-štuplovkách na moje koleno. To následne nahlas puklo a pretrhli sa mi v ňom krížne väzy.
