Štandardne sa diskusia k môjmu prvému článku len letmo týkala jeho obsahu ako sa Erdoganove vyhlásenia týkajú demokracie, preto bez hanby pripájam článok druhý. Opäť sa bude týkať základo a stedoškolákov, ktorým sa nedarilo v matematike, angličtine alebo nemčine. Typov nešťastníkov je veľa, vyberám niekoľko kusov, na ktoré mám živé spomienky aj po niekoľkých rokoch.

„Hľadám doučovanie matematiky pre dcéru, ktorá navštevuje strednú školu s nemeckým vyučovacím jazykom.“, alebo niečo v tom zmysle ma hneď upútalo. Nemčina je mojím druhým cudzím jazykom, a vzhľadom na zameranie môjho štúdia mi šanca doučovať matematiku po nemecky prišla ako dobrá možnosť obohatiť si nemeckú slovnú zásobu o matematické pojmy, ktorých som počas štúdia stretla pomenej. Reagovala som teda na takýto dopyt po doučovaní, prekusla som aj to, že je na druhej strane mesta, ako iné doučovanie, ktoré som mala v ten istý deň, a po temer hodinovej jazde v mhd (škoda, že vtedy ešte neznalá zážitkov slsp-a) som sa dostavila na adresu doučka, z ktorého som si mala niečo odniesť aj ja. Jupííí.

Samozrejme, moje „jupííí“ bolo predčasné a hneď mi bolo vysvetlené, že žiaci sú na tej škole z matiky tak mimo, že ju majú po slovensky. Doučovaná dievčina – zum Biespiel Miška – však bola vyslovene tupá lenivá. Niekedy som si pripadala ako diktátor, ktorý ju núti počítať príklady samostatne, lebo nevidím zmysel v tom, aby som celé doučko počítala len ja. Takto sme sa trápili, ťažko povedať, kto koho viac, skoro pol roka. Dlhé čakanie na moment, kedy Miška vypľuje nejaký výsledok, bez ohľadu na jeho správnosť, som si krátila felinoterapiou, neznalí si vygúľajú. A výsledok doučovania? Hej, prešla. Hej, jej rodičia boli radi. A ja? Animoteria sa mi opäť osvedčila. A ona? Jej to bolo jedno. Každú hodinu doučovania sa tak tvárila. Menej snaživého človeka som nezažila. Nevravím, že každý má byť dravý po vedomostiach, ale snáď motivácia opäť neprepadnúť by mohla byť dosť silnou na to, aby vyvinula aspoň voláku snahu. Keď ma jej rodičia kontaktovali po letných prázdninách s tým, či môže doučovanie pokračovať, dostali odo mňa negatívnu odpoveď. Stačilo, taký vycucávač energie som ku šťastiu k peniazom nepotrebovala. Dievčina by potrebovala skôr odbornejšie vyšetrenie pozornosti a vůbec (pre SimSon-a: ů =  alt+133).

Na druhú stranu, mala som aj doučovanie, za ktorým mi je ľúto – kvôli pre mňa vhodnému pomeru námaha/zárobok. Bola to taká doučovateľská všehochuť  gymnazistky Lívie. Mám pocit, že dokonca aj niečo s geografiou sme robili. Skrátka, baba sa akoby nevedela donútiť robiť si domáce úlohy, a tak som tam bola ja, celé dve hodiny raz do týždňa, aby si ich napísala. Divné, však? Platiť niekomu za to, že sa kuká, ako si robíte úlohy... Avšak platila mi rovnako, ako keby som jej vysvetľovala integrovanie per partes, takže ja som s takýmto doučovaním žiaden problém nemala. Teda nie, klamem. Mala. Dosť zásadný. Bývala na tuším šiestom poschodí, a tak som k nej chodila výťahom. Nič zvláštne, poviete si. To som si myslela aj ja, kým som sa nedozvedela, že po mojej druhej návšteve obyvatelia bytovky mali kondičný tréning a ich kardiológovia sa isto potešili. Kvôli mne bol totiž výťah, ktorý si pamätá ešte jeho otca, pána Otisa, dlhodobo vyradený z prevádzky. Bol to taký typ, kde musíte zavrieť jedny dvierka, potom dvere, a potom ešte otočiť takou kľučkou. Neviem, ktorú časť z tohto sofistikovaného mechanizmu som pokazila, ale zjavne to nevedeli ani výťahári, ktorí sú zvyknutí na samé plošáky, šváby a vzdialene počuli o relátkach... (Ak by niekoho zaujímal princíp fungovania výťahov, bŕzd a zabezpečení, veľmi rada toto rozviniem v nasledujúcich článkoch.)

Keď som však získala potrebné skills, t. j. s výťahom som už nemala žiaden problém a ani výťah so mnou, nadobudla som presvedčenie, že po vstupe do bytovky, v ktorej Lívia bývala, nemôžem už nič pokaziť. Tak smelo jedného dňa dole zazvoním, ohlásim svoj príchod a ona ma vpustí do vchodu. Pamätám si, že pred vstupom do výťahu musím prejsť ešte jednými dverami. Ono, keď má človek za týždeň 10 doučovaní v 10 rôznych panelákoch/domoch/iných divných príbytkoch, občas sa stane, že pozabudne,  kde je výťah, či sú schody vľavo alebo vpravo a pod. Avšak ja nezablúdim, prechádzam dverami a unavene zdvihnem zrak s predstavou, že sa predo mnou zjaví výťah. A on nie. Mám pocit, akoby som úspešne prešla stĺpom a namiesto muklovskej stanice (akože pred výťahom) sa ocitám na nástupišti 93/4. Prechádzam prítmím a predo mnou rozoznávam rad niekoľkých vešiakov. Na nich visia rôzne háby, podivné oblečenia, zvláštne doplnky... Zatiaľ netuším, čo sa deje, ale nemám na výber a kráčam ďalej. V šere sa vynoria obrysy ľudí a v tom mi niekto položí ruku na plece. „Hľadáte niekoho, slečna?“ Vošla som do obyčajnej starej bytovky, a zrazu, hľa... Rýchlo som bola usmernená k východu. Z divadla. Wtf? Netušila som, že tam vôbec nejaké divadlo je, takže s výrazom prekvapenia ako vyoraná myš som konečne dorazila na šieste poschodie a baba ma už netrpezlivo čakala s otázkami, či nejde výťah a či sa mi niečo stalo cestou. Na zajtra mala urobiť projekt z angličtiny, tak sa nevedela dočkať mojej pomoci pri jeho tvorbe.

Kým niektoré doučovania sa vliekli ako momentálne mne sopeľ z nosa, už vyše týždňa nachcípaná, boli aj také, kde mi tá hodina/hodina a pol ušla ako voda. Zväčša sa to stávalo vtedy, keď som musela zapojiť mozgové bunky používané na ťažšie matematické operácie ako len sčítanie alebo násobenie (ak tu niekomu chýba odčítanie a delenie, podotknem, že odčítanie je len špeciálnym prípadom sčítania a delenie je násobenie prevrátenou hodnotou). Na memorovanie som nikdy nebola, a tak ma najviac úsilia vždy stálo vyhrabať z pamäte všetky tie vzorce, napr. z analytickej geometrie (vzdialenosť bodu od roviny v priestore a pod.), ktoré do nás tlačili na gympli. Často ma rovnako veľa úsilia stálo nájsť „odložený“ zošit, v ktorom som ich mala napísané. Doučovanie sa potom stávalo jednoduchším, ale zas som nechcela pôsobiť ako blb, ktorý si nič nepamätá, ale doučuje a berie za to peniaze. Prehrávaním spomienok na doučovania spomínanej analytickej geometrie však zisťujem, že sa mi to nie vždy úplne podarilo. Žiarivým príkladom je jedno z mála jednorazových doučovaní (ok, bola som tam asi trikrát, skrátka, nebola som pravidelným hosťom pol roka, prípadne celý školský rok), ktorého potreba vznikla po dlhšej ŠN (analógia s PN) tretiačky na gympli Ľubpky.

Neviem, čím som si vyslúžila to privilégium, že väčšina z mojich doučovaných boli deti zazobancov, ale ani toto nebola výnimka. Pri zhliadnutí domu, bazéna a pod. som si automaticky predstavila, že Ľupka bude rozmaznané decko, ktoré chcú rodičia pretlačiť na nejakú super vysokú školu. A keď sa nepodarí, zaplatia mu titul na ešte lepšej. Moja predstava sa však rozplynula, keď som zistila, že Ľupka je milá baba a matika jej ide, len tá choroba ju z vyučovacieho procesu odstavila na dva mesiace, a tak potrebovala látku dovysvetliť. Prvé doučko som zvládla v pohode, začiatočnícke príklady z nového tematického celku, základné vzorce... Mala som z toho dobrý pocit. Na druhom, a potom ešte aj treťom, som však mala čo robiť, aby som stíhala jej tempu počítania a pamätania si vzorcov. Aj keď by pre mňa bolo jednoduchšie zachraňovať niekoho pred prepadnutím, a nie dopomôcť čistej jednotkárke k tomu, aby jej hnusný zápal pľúc nepokazil sériu čistých vysvečiek (prijímam korekciu z diskusie k prvému článku), doučko ma bavilo. Videla som v tom nejaký zmysel. A hlavne snahu doučovaného. To, že boli momenty, keď som na otázku: „Prečo sa to takto počíta?“ odpovedala iba: „Lebo je na to vzorec.“ namiesto toho, aby som jej načrtla úžasný priestorový obrázok a odvodila daný výpočet, ma mrzelo. V tom je matematika krutá krásna, že keď si viete veci odvodiť, nemusíte sa ich bifliť. Čo už, keď som na to nevedela prísť, použila som trik alá „Skús si to odvodiť sama a nabudúce Ti to skontrolujem“. Ľupkina smola a moje šťastie, že to nabudúce sa už neudialo.

Ak ste doočili až sem, nestratili ste sa vo výťahu ani v divadle či neutopili sa v bazéne zazobanca, chcete či nechcete, pokračovanie bude.