Janov

Poslednou navštívenou krajinou Eurotripu, bolo Taliansko. Do Talianska sme sa vybrali autostrádou popri pobreží, teda od Cassis cez St. Tropez, Nice, Monako až do Janova. Vychytali sme prietrž mračien a nehodu na diaľnici, takže sa začali tvoriť kolóny a cesta namiesto piatich hodín trvala osem. Nám vzadu cesta utiekla pomerne rýchlo, pretože sme boli pod vplyvom hašlerkového Pastis a cestu sme si krátili pozeraním videí z GoPročky, prípadne spánkom. V pomaly rozpúšťajúcej sa kolóne sme stretli našich krajanov, čo síce nebolo nič výnimočné ale mali rovnakú octavku ako my, tak nám nebolo treba viac, aby sme z toho bordelu v kufri vytiahli vlajku a hrdo ňou zamávali. Takže sme sa vyblikávali, trúbili po sebe. No proste národná hrdosť.

O Janove je inak asi zbytočné písať, keďže sa nič zaujímavé neudialo, pokojne preskočte na Benátky. No chcel som Janov napísať (aspoň pre seba) ako predprípravu na Benátky, pretože tam sme za jednu jedinú noc zažili všetko, po čom mladý slobodný človek na dovolenke tohto typu túži.

Cieľom bol teda Janov. Mali sme dosť veľký problém nájsť ubytko, v meste sme pomerne dlho blúdili, až sa nám nakoniec podarilo nájsť kemping niekde na kraji mesta. Musím povedať že to bol asi najhorší alebo skôr najnudnejší kemp v rámci dovolenky. Kemp nemal žiadny „ubytovací plán“ a žiadnu organizáciu (vitajte v Taliansku). Umiestnený bol tesne nad mestom, v hustom lese, do ktorého neprenikali žiadne slnečné lúče. Neviem, či to bolo tou atmosférou ale na Janov ako taký si moc nespomínam. Spomeniem si len na stovky schodov, ktoré viedli z kempu až na pláž a malé hnusné jašterice ktoré boli všade. Keď sme sa vrátili z mesta do kempu, pri našom brlohu si stavali stan dievčatá. Nemky. Štyri. Ja a MK sme prežili pocit dejavú, tak sme automaticky vybrali kladivko, že im ideme zabúchať do zeme kolíky. Tieto o našu pomoc nestáli, tak sme sa vybrali do kempovej reštiky. Áno, v tom kempe, kde sa aj slnko bálo zasvietiť, sa našla útulná reštaurácia s terasou a živou hudbou. K večeri sme si objednali víno, každý po fľaši. To nám čašník ešte nosil so všetkou slušnosťou a ochotou, každú fľašu vo vedre s ľadom. Po lepšom prezretí jedálneho lístka sme usúdili, že s večerou ešte nekončíme a pokračujeme v degustácii miestnych vín v pomere 1 fľaša vína/1 osoba už bez vedra s ľadom. Medzitým do reštaurácie prišli aj spomínané 4 Nemky, ktoré sa usadili hneď vedľa nás. Nebudem preháňať ak poviem, že sa nám na stole premlelo 10 fliaš. Fajčili sme cigary a vážne debatovali o tragédii migrantov na rakúskej hranici, ktorá sa v ten deň udiala. Už neviem, kto z nás štyroch dostal nápad, že víno objedná aj tým štyrom Nemkám. Chúdence najskôr nechápali, asi si mysleli že je to pozornosť podniku, no v podvedomí im určite niečo hovorilo, že vína sú od tých štyroch hlučných barbarov vedľa. Nuž, prisadli si k nám a až do záverečnej, resp. ďaleko po záverečnej sme preberali migračnú krízu – vďačná téma a hlavne s Nemkami. Nakoniec však zasiahol čašník, ktorý vonku od nervozity šúchal nohami a mal doma už hodinu spať. Mi scuci signores, už dávno mám zatvorené tak pálte do riti a platiť budete kartou lebo mám zavretú kasu! Buona notte! Išli sme teda spať, druhý deň sme mali baliť a odchádzať do Benátok, kde nás čakala posledná zastávka pred milovaným domovom. Ešte sme sa stavili v Pise, ale šak to bola úplná komercia, hnus.

Benátky

28.8. 2015, poobedie, niekde v prdeli v dokoch pri Benátkach. Aldi. Za posledné prachy kupujeme pečivo, paštéty a iné základné potraviny na prežitie. Cieľ je jasný – kemp Fusina. Posledná noc nášho výletu mala vyzerať pokojne. Prišli sme do kempu, stan sme rozložili na trávnatej ploche, naši susedia boli rakúski a nemeckí dôchodcovia na karavanoch, ktorí si priateľsky spojili stoly a družne jedli, popíjali a debatovali celý podvečer. Okrem iného, sa v kempe nachádzali aj chatky a krčma, ktorým sme však neprikladali absolútne žiadny význam, keďže sme už boli naladení na cestu domov. Celý kemp bol pri benátskych dokoch, v podstate pevnina bola tak vo výške 2 metre nad morom, voda bola špinavá a plná bordelu, napr. rybárskych sietí. Prečo píšem takto detailne? Pretože tieto detaily ešte spomeniem pri vyvrcholení našej benátskej noci. A žiaľ asi aj rána.

DT si precízne pripravoval svoj Nikon a statív na zajtrajšiu návštevu Benátok. Fotenie ho v tom čase veľmi bavilo, dnes by som povedal, že ani nevie kde svoj foťák má. Tešil sa na jazdu gondolou, fotenie pamiatok a kupovanie suvenírov.  JB, MK a PS si krátili čas upratovaním auta, triedením vecí, pretože v kufri octavečky to vyzeralo ako vo válove. Veci sme triedili ešte aj dávno po skončení dovolenky, napr. ja som nebol schopný si 2 roky od MK prebrať suveníry – magnetky. No späť k veci. Plán bol teda jasný, dať sa ako tak do poriadku, vyspať sa a ráno – skoro ráno sa zobrať a prejsť Benátky a aspoň trochu načerpať z dovolenky aj kultúrno/historické zážitky a cestovať šrégom domov. Ono v Benátkach sme vlastne zažili na vlastnej koži tie historické zážitky, keď sme sa v osudnú noc vrátili, povedal by som, do praveku. O kultúre by sa asi nedalo rozprávať. Takže sedíme si pri stane, kecáme a hodnotíme celý trip, spomíname všetko a všetkých, PS už v hlave strihá video ktoré spraví po návrate. Pomaly sa stmievalo, žrali nás komáre, mesiac bol v splne, tak pán umelec DT konečne využil svoj statív a v romantických benátskych dokoch sme sa odfotili – naposledy.

Začala vyhrávať hudba, zapli sa LEDky a zároveň s nimi, sa vypla naša CNS. Áno, svoje brány otvorila kempová krčma. Všetci štyria sme sa tomu bránili ale čert v našom vnútri nám šepkal, že dnes tam aj tak skončíme. Samozrejme, táto myšlienka bola aplikovaná aj do praxe a tak sme za vopred určených podmienok a zapnutí všetkých bezpečnostných protokolov v našich hlavách vyrazili. Dohoda bola, citujem DT: „Chalani, dáme si tam jedno dve pivá, pokecáme a ideme spať. Ráno o 7 chcem odtiaľto odísť, kým nebudú Benátky plné turistov a fotiť“. Vstúpili sme teda do týchto pekelných brán, rovno smerom k baru. Ono to nebola v podstate krčma, cez deň to fungovalo ako kaviareň či reštika ale večer sa to, ako sme zistili, zmenilo na diablovo doupě. Za barom nás privítala milá dievčina, pekne po taliansky sa nás pýtala čo si dáme. My sme teda chceli len pivo, ale tak dáme aj nejakú zápražku, však je posledný večer! Z dievčiny sa vykľula Polka, tak nás prehovorila na ich špeciálny drink. „Hmm čo to je za drink?“ Vysvetlila nám, že existuje pár variant a že nám by odporučila „Mocný“. Tak sme sa z piva, cez vodku s pivom, dostali až k drinku, ktorý sa volal „Mocný“ a zliala do neho niekoľko druhov alkoholu a zaliala džúsom asi aby sme neodpadli. Všetko to bolo v pollitrovom plastovom pohári so slamkou a malo to zelenú, možno fosforovú farbu. Tak s malou dušičkou sme si ich zobrali, usadili sa a začali opäť preberať plán. V krčme okrem pár hostí nebolo nikoho, tak sme sa upokojili myšlienkami, že toto sa proste nemôže zvrhnúť. Vypili sme prvý, druhý, tretí, mali sme príjemnú náladu (v podstate sme už boli na trosky) a potom prišlo to, čo každý (ne)očakával. Do kempu, resp. priamo pred krčmu, prišli dva autobusy. Nie hocijaké ale dvojposchodové. A nevystúpili z nich zrovna nemeckí dôchodcovia. Pre predstavu je tu foto kempovej kčrmy (foto google) Pokračovanie nabudúce.