Zrekapitulujme si, že v prvej časti sme si rozobrali dve z troch najčastejších téz ohľadom existencie mimozemského života. Sú to akési krajné scenáre, kde prvý reprezentuje pustý vesmír bez akejkoľvek formy života s výnimkou toho na Zemi, zatiaľ čo druhý hovorí o vesmíre prekypujúcom životom vrátane inteligentných bytostí, ktorých stopy vraj môžeme badať aj my.

Tretia téza hovorí, že život vo vesmíre v nejakej forme existuje, alebo aspoň existoval, ale my ľudia sme nemali to šťastie, (alebo smolu) sa s ním stretnúť. Ja sám sa najviac prikláňam práve k tejto možnosti, hoci priznávam, ide skôr o moje prianie, než pevné presvedčenie. Ak teda skutočne existuje, čo môže byť dôvodom, že sme ho ešte nenašli?

Asi by sme v prvom rade mali rozlišovať, o akom živote sa bavíme. Ak by neexistovali ľudia, mimozemšťania by to mali s nadväzovaním kontaktu so Zemou o dosť ťažšie. Šimpanzy, delfíny, vrany alebo chobotnice sú pomerne inteligentné, ale nepostavia rakety a sondy a nevyšlú ani nezachytia rádiový signál. Na to, aby sa mimozemšťan dozvedel, že u nás existuje nejaký život, musel by Zem navštíviť, alebo ju aspoň mať v hľadáčiku a dôkladne sledovať. To isté možno platí v našom prípade. Jedna možnosť teda je, že:

Život existuje, ale iba v jednoduchšej forme, ako ten ľudský.

Respektíve vo forme, ktorá mu neumožňuje nadviazať s nami komunikáciu. Ak je toto pravda, som trochu sklamaný ako nízko je položená latka. To fakt my sme to najinteligentnejšie, na čo sa vesmír za celé tie miliardy rokov zmohol? Spomeňte si na to napríklad, keď budete čítať ľubovoľnú diskusiu na fejsbukoch.

Každopádne sa zdá, že posun od primitívnych foriem života k takým, ktoré dokážu komunikovať s vonkajšim svetom, je proces veľmi zložitý a hlavne zrejme úplne náhodný. A opäť sme pri tom, aká veľká náhoda je, že sa niečo také stane? S určitosťou vieme len to, že je to nenulová pravdepodonosť, keďže sa to stalo nám. To je ale asi tak všetko, čo zatiaľ vieme.

Keď si ale zoberieme náš príkad, tak na to, aby ste mohli čítať tieto riadky, museli najprv vzniknúť nejake organické molekuly, vytvorili sa jednoduché bunky, neskôr zložitejšie, potom mnohobunkovce, boli série populačných expanzií a vymieraní, počas ktorých sa vďaka náhodným genetickým mutáciam a prirodzenému výberu vyvinuli najrôznorodejšie formy pozemského života. A až niekde na konci tohoto dlhého obdobia sa začal od svojich zvieracích predkov oddeľovať človek (ospravedlňujem sa odborníkom za tento veľmi laický popis evolúcie, niesom historik biológ). Každopádne tu vidíme sled na seba nadväzujúcich udalostí, z ktorých každá sa možno vyskytuje iba veľmi vzácne.

Keby sa počas tohoto dlhého a chaotického vývoja len niektoré veci udiali inak, neboli by sme tu. Zoberme si len, že by pred 64 miliónmi rokov nedopadol na Zem meteorit, ktorý vyhubil dinosaury. Naši predkovia cicavce by nikdy nezačali na Zemi dominovať. Doteraz by boli zalezení v dierach a báli sa vystrčiť hlavu, keby tam stále niekde vonku behal Tyrannosaurus rex. Existujeme len vďaka tomu kusu kameňa.

Treba sa tiež zamyslieť nad tým, že vysoká inteligencia možno nieje tou najlepšou evolučnou stratégiou. Môžeme sa povyšovať napríklad nad nejaké šváby, ale keď to do Zeme znova napára podobný šuter ako vtedy, oni to na rozdiel od nás pravdepodobne prežijú. Alebo obyčajné baktérie. Existujú na Zemi už miliardy rokov, prežili všetky možné katastrofy a stavím sa, že prežijú aj nás. Je dosť možné, že keď konečne natrafíme na nejaký život, bude to niečo na spôsob primitívnych organizmov. Budete potom sklamaní? Ja nie. Stále to bude úžasný objav, ktorý nám pridá dôležitý dielik do skladačky a môžeme hľadať ďalej.

Mimochodom, nielen meteority, ale aj kopec iných vecí môže ľudstvo vyhubiť. Jedna z nich už iste napadla aj vás. Zlikvidujeme sa sami. Tým sa dostávame k ďalšej možnosti:

Civilizácie nemajú dlhú životnosť (lebo sa časom samé zničia).

Vo vesmíre číhajú rôzne nebezpečenstvá a téma „čo všetko nás môže vyhubiť“ by bola na samostatný článok. Stále si ale myslím, že najväčšie nebezbečenstvo pre ľudstvo predstavujú ľudia. Na to, ako krátko sme tu, sme pomerne rýchlo vynašli spôsob, ako sa kompletne vyhladiť. Dokonca sme k tomu v histórii už nemali veľmi ďaleko, napríklad počas Kubánskej krízy.

S technologickým vývojom by mali stúpať naše šance,ze globálne katastrofy prežijeme. Meteorit budeme vedieť odkloniť, proti vírusom sa aspoň niektorí zaočkujeme a časom sa snáď udomácnime aj na Marse a ďalej a tým zaistíme, že keď sa stane niečo neodvrátiteľné, aspoň časť ľudstva prežije. Obávam sa však, že ruka v ruke s našou vyspelosťou sa budú vyvíjať aj nové a efektívnejšie spôsoby, ako sa dokážeme úplne zničiť, a to aj vtedy, keď budeme rozlezení na viacerých planétach/mesiacoch. Zdá sa totiž, že zabíjanie je jednou z vecí, v ktorých sme fakt dobrí. Možno budeme mať šťastie ešte pár desiatok, stoviek, možno tisícok rokov, ale pokiaľ tu toto nebezpečenstvo samozničenia bude konštantne prítomné, raz sa skrátka naskytne taká súhra okolností, že sa to stane.

To môže byť aj osud našich mimozemských priateľov. Zničili sa skôr, ako sme sa stihli zoznámiť.

Ak ale pripustíme takúto teóriu, potom môžeme predpokladať, že k samozničeniu dochádza už niekde v ranných fázach technologického vývoja, teda plus mínus niekde tam, kde sa práve nachádzame my. Ak by k nemu došlo neskôr, civilizácia už by stihla vo vesmíre zanechať badateľné stopy.  Dosť neradostná úvaha, však? Koniec je možno bližšie, než si myslíme.

Existuje aj miernejší scenár, podľa ktorého si civilizácia vyčerpá svoje prírodné zdroje, prípadne si zdevastuje životné prostredie skôr, ako sa stihne presídliť na nové miesto. Takáto civilizácia by nemusela úplne vyhynúť hneď, iba by ešte veľa rokov pomaly dožívala, no už nikdy by sa nepriblížila svojmu technologickému vrcholu.

Limitujú nás fyzikálne zákony.

Z toho, čo zatiaľ vieme, sa toto zdá byť veľká komplikácia. Vzhľadom na veľkosť vesmíru to vyzerá, že fyzikálne zákony niesú veľmi naklonené medzihviezdnym, prípadne medzigalaktickým rande. Hlavnou limitáciou sa zdá byť rýchlosť svetla. Podľa Špeciálnej teórie relativity sa žiadny hmotný objekt nemôže pohybovať priestorom rýchlejšie, ako svetlo. So zvyšujúcou sa rýchlosťou sa totiž zvyšuje aj jeho hmotnosť. Pri rýchlosti svetla by hmotnosť tohoto objektu bola nekonečná. Predstavte si napríklad auto...alebo dajme niečo ťažšie, povedzme traktor, ktorý má nekonečno kíl. Neexistuje taká sila, ktorou by ste ním dokázali pohnúť. Ak by už mal nejakú rýchlosť, nijakým spôsobom by ste ho nedonútili ísť ešte čo len o trochu rýchlejšie.

A problém s rýchlosťou svetla je ten, že je dosť pomalá. Len k najbližšej hviezde Proxima Centauri to svetlu trvá štyri roky. Z jedného konca našej galaxie na druhý je to zhruba 105 tisíc svetelných rokov. Najbližšia galaxia Andromeda je vzdialená 2.5 milióna svetelných rokov. A to všetko je len úplne nepatrná frakcia vesmíru, pri vyšších vzdialenostiach sa bavíme o miliardách svetelných rokov.

Pri „menších“ vzdialenostiach sa však stále dá uvažovať, že vysoko vyvinutá civilizácia by takéto cesty mohla podniknúť, ak by chcela. Mohla by napríklad vyslať robotov, tí by vedeli cestovať aj milióny rokov. Roboti, ktorí sa vedia sami replikovať, by za pár miliónov rokov vedeli kolonizovať priľahlé galaxie.

Alebo si viem predstaviť obrovské vesmírne koráby, v ktorých by sa celé generácie rodili a umierali, putujúc nekonečným vesmírom, kým by našli nový domov. Alebo by boli v kryospánku, vtedy nevadí, že cestuješ dlho. A vôbec, ako dlho žije taký mimozemšťan? Ak žije milión rokov, tak cestovať pár tisíc rokov je preňho v pohode.

Čo je ale horšie, vesmír sa stále rozpína. A počúvajte toto, dokonca sa rozpína rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla. To znamená, že aj keby sme sa rozhodli cestovať podsvetelnou rýchlosťou a nevadilo by nám, že to potrvá nenormálne dlho, aj tak sa na väčšinu miest vesmíru už nikdy nedostaneme. Tie miesta sa od nás totiž vzďalujú rýchlejšie, než k nám doletí ich svetlo. Ak by bol na týchto miestach bujný mimozemský život, nemali by sme šancu sa s ním stretnúť. Ak sa teda tá rýchlosť svetla predsalen nedá nejako odrbať.   

Medzi sci-fi fanúšikmi sa skloňujú najmä dva spôsoby, ako by to teoreticky išlo. Veľmi stručne (a opäť trochu po sedlácky, sorry) ich popíšem:

  • Červia diera

Je niečo ako časopriestorový tunel, ktorý by nám vďaka zakrivenosti vesmíru umožnil cestovať skratkou z jednej jeho odľahlej časti do inej. Zakrivenosť vesmíru sa ťažko predstavuje, keďže náš mozog nedokáže vnímať viac ako tri rozmery.Prijeho vysvetľovaní väčšinou pomáha jeden rozmer ubrať. Predstavme si dvojrozmerný objekt, napríklad stranu papiera A4 a dákeho malého chrobáka, snažiaceho sa dostať z jedného konca strany na druhý. Je to malý chrobák, takže mu to potrvá pomerne dlho. Ak by sme ale papier prehli tak, aby sa obe miesta dotkli, chrobák by bol razom v cieli. Ohnutím papiera sme pridali tretí rozmer do dvojrozmerného sveta. Na podobnom princípe by mohli fungovať červie dieryv trojrozmernom priestore.

 

  • Warpový pohon

Funguje na princípe cieleného deformovania priestoru v okolí vesmírnej lode. Samotná loď ide podsvetelnou rýchlosťou, ale zmršťovaním a rozpínaním samotného priestoru ju vieme týmto priestorom presúvať na požadované miesto. Predstavujem si to, ako keď sa surfista vezie na morskej vlne.

Oba princípy by teoreticky mali byť v súlade so súčasne známymi fyzikálnymi zákonmi. Alebo je tu nejaká ďalšia možnosť, ktorá nenapadla ani sci-fi autorom. Vynález tohoto typu by svojim držiteľom sprístupnil všetky zákutia vesmíru. Opäť sa ale musím vrátiť k otázke z prvého článku, že ak už mimozemšťania niečo také vynašli, tak haló, kde sú?

 

Monopol supercivilizácií

Zachytil som aj také úvahy, že život vo vesmíre kontroluje jedna alebo viacero skorších, dnes supervyspelých civilizácii, ktoré kvôli evolučnej priepasti nedokážeme vnímať. Majú dobrý prehľad, čo sa kde vo vesmíre deje a svoj monopol si prísne strážia, čo znamená, že už v zárodku eliminujú každého, kto by sa javil ako budúca konkurencia.  Dôvod, prečo potom ešte žijeme, može byť ten, že nás zatiaľ za hrozbu nepovažujú. Možno nás nechávajú žiť, lebo sa na nás dobre zabávajú. Ale keď sa raz dosmejú, dosmejeme sa aj my.

Nech je ako chce, jedno je isté. Ak ľudstvo nemá byť iba krátkou epizódou vo vesmírnej histórii, budeme sa musieť stať mimozemšťanmi aj my. Zem ani Slnko tu nebudú večne a naše dlhodobé prežitie je závislé na našej vesmírnej expanzii. Ak aj žiadni mimozemšťania nie sú, máme unikátnu šancu stať sa prvou vesmírnou supercivilizáciou. Ak si to teda neposerieme.