V dnešnom mediálnom a literárnom svete existujú okrem iných členení aj tieto 4 kategórie slovesných útvarov. True story (napr. v podaní škandinávsky substrát voziaceho dnes už úspešného slovenského knižného autora), true news (povedzme náš – síce Luborgov, ale aj tak náš - pravidelný Mnohosrd), fake news (viď Tibike E.R. alebo občas aj jeho blahorodie Donald T.) a fake story, čo v čase mojej mladosti, nedostatku internetov a pravidelne počas vyučovacích hodín SJL pamätníci zvykli nazývať aj beletriou, niektorí ortodoxní radikáli dokonca, s prepáčením za výraz, krásnou literatúrou.

Doba sa však mení, do tlačenej knihy len ťažko vložíte reklamné video a to si žiada nové pojmy. A presne do vrakunských vôd posledne spomenutej kategórie som sa rozhodol prispieť svojou bandaskou N-cyklohexyl-2-benzotiazolsulfénamidu (píš, ako piočuješ).

Dúfam, že mi tu nejaký erudovaný orgán chemik nezačne podjebávať, že “cébéesko“ sa v bandaskách neskladuje, a tak vôbec akosi za bežných podmienok nie je ani trošku tekuté!

Fake story = fake facts, a to že ich tu ešte bude.

Čo sa zaslúžilých umelcov tohto žánru týka minimálne rozsahom svojich diel spomeniem iba dvoch autorov, a.k.a. J.F.K.R. a J.R.R.T. Prvá z vyššie uvedených stvorila viacdielnu ságu o štúdiách mladých čarodejníkov a ich všakovakých pestvách. Je len na pováženie, aké mohli v našich zemepisných šírkach v čase vydania prvej knihy vládnuť hygienické návyky a povedomie o bezpečnom pohlavnom styku, keď sa tamojšej vzdelávacej inštitúcii v slovenskom preklade ušlo označenie Rokfort, v českom dokonca Bradavice (s ohľadom na skupinu čitateľov aktuálne konzumujúcich nejaký pokrm, bez obrázku). Reuel nás zase zaviedol do Stredozeme – to je ten svet elegantne učesaných elfov, územčistých hipsterov so sekerami a iných agresívnych plemien, kde sa kraje volajú Gondor, Rohan a temné východné zeme dokonca Mordor (no vážne) – a žiadne Bibione a Baška Voda.

Pri tvorbe tohto žánru je niekedy fajn nechať sa inšpirovať aj reálnymi udalosťami a postavami, a tie potom v závislosti od sexuálnej deviácie autora primerane przniť, znásilňovať, alebo len tak stískať a tvarovať medzi prstami, až kým celkový výsledok nesedí poslušne ako čerstvo skrotená Anastasia v 50-tich odtieňoch na 114-tej strane.

Mená je obzvlášť vhodné zamaskovať, aby sa ani vo fiktívnom príbehu nikto nenašiel, a keď už človek vymýšľa, prečo ich nespraviť zvukomalebné a v rámci možností i hrdo národné. To sa netýka prípadov, kedy sú vlastné mená už súčasťou ustálených slovných spojení a premenovaním by sa stratil pôvodný význam, napr. „pozerá ako Drucker na opustené šteniatko“.

A takto sa postupne dostávame k príbehu mojej talianskej dovolenky, ktorá sa na počudovanie začala nad moje očakávania. Ono zase to nie je až také ťažké, ak si ich vie človek nastaviť dostatočne nízke. Určite odporúčam, môžete sa potom tešiť len na samé príjemné prekvapenia a minimum nervov.

No jasné, mója, aj dó Rákúskáá. Keby si vedela, koľko tam robí našincov, radšej sa pripravíš na všetko.

Len si predstavte, čo by vám o tom vedel rozprávať Sahíd, ktorý onehdá zobral svoje posledné úspory a vybral sa na poznávačku po svete (nasledujúce riadky nie sú vhodné pre detského diváka a citlivé povahy). Prvých 16 dní kráčal púšťou, kde jeho all inclusive znamenal denný prídel štyroch chlpov z kokosového orecha, ktorý mu venovala rada starších v jeho rodnej vieske ako symbol nádeje a nového života. S pitím to mal ešte ťažšie, vodu videl, len keď občas horko zaplakal a niekedy po tom výdatnom, hoci huňatom obede si mohol dopriať pár kvapiek potu vyžmýkaných zo spoteného rozkroku šušťákov. Potom prepol do pobytovej časti zájazdu na necelé 3 mesiace, niekde za elektrickým plotom s výhľadom na more. Večer pred vyplávaním v ústrety ďalším destináciám vystrojil zo zvyškov depilovaného kokosu novým kamošom trojchodovú à la carte večeru a dvadsiati sa natlačili na dva dni a dve noci do raftu. Našťastie, na mori až taký problém s vodou nie je, vo vlhkom morskom vzduchu a pri tesnom telesnom kontakte, dokáže v správnom odeve zabezpečiť svojmu majiteľovi primeranú produkciu kondenzátu i menej ochlpené ohanbie, než akým disponoval Sahíd. Posledných 9 kilometrov už doplával, jeho ozbrojený tour operátor mu to šikovne odprezentoval ako wellness&fitness balíček v cene zájazdu. Akurát mal náš kamarát smolu, že po obligátnom trojdňovom transfere do cieľového rezortu mu tu miestny delegát Miňko bez pozdravu precízne prijebal po kotlebe, aj s jeho Alahom.

Silné ponaučenie – dobre (nízko) nastavené očakávania na cestách sú základom úspechu, ale o tom ešte bude reč.

Skrátka, odbavenie na našom letisku prebehlo rýchlo a bez ťažkostí, na palube mi nežný letušiak Eugen doprial džúsik s dužinkou aj neperlivú vodičku, piloti nás jebli o zem s noblesou im vlastnou a nenechal som sa ničím rušiť ani pri lenivej ceste autobusom do letoviska. Dokonca mi nevadila ani Filoména Zlatoústa, staršia pani sediaca cez uličku, ktorá jednu zo svojich zrejme posledných životných expedícií začala dnes ráno rezkým dobiehaním tej istej 96-ky ako ja. V tejto chvíli už ju premohla únava, jej rezonujúce hrdlo zabezpečovalo ozvučenie porovnateľné s hlavným stageom na techno festivale a bez hanby vystavovala na obdiv kvalitu svojho chrupu i s príslušenstvom.

Po príchode do hotela to už bol onakvejší level. Na recepcii mala v ten deň službu Nastasija Lombardiová, ktorá mi ledabolo posunula ubytovací formulár na vyplnenie. Začnem meno, mesto, zviera, vec a periférne si všimnem, ako Nastasija zaregistrovala niečo smerom k hlavnému vchodu z pláže.

Stál tam rozkročený chlapík, okolo päťdesiatky, Francesco Fornetti, ako som sa neskôr dozvedel. Ak sa vám vybaví Chuck Norris v džínsovej bunde zozadu osvetlený zapadajúcim slnkom, s víriacimi kúdolmi prachu za chrbtom, nebudete ďaleko od tohto monumentálneho výjavu. Ešte presne 11 sekúnd. Chrumkavé priezvisko nemohlo ani zďaleka obsiahnuť všetky povahové črty jeho košatej osobnosti. Bol nízkeho vzrastu, červená tvár, dlhý špicatý nos, nedbalé mastné vlasy, jedovitý, postavou i chôdzou pripomínal goblina*.

*goblin – m. rod, vzor chlap, pôvodom starosloviänsky výraz, vo význame rozprávkovej/mýtickej postavy, fyziognómiou výrazne menší ako ľudia, zvyčajne ovládajúci špeciálne remeselné zručnosti alebo majúci magické schopnosti. Z nepochopiteľných dôvodov v neskorších Dobšinského dielach nahradený všeobecnejším a nepôvodným (evidentne maďarským) výrazom škriatok.

Keď po pár ďalších okamihoch zhodnotil, že učinil nevyhnutnej teatrálnosti zadosť, vykročil krívajúc smerom k nám a tváril sa, akoby mu práve jeho nemnohé telesné otvory simultánne prinajmenšom jedenásť nelubrikovaných údov páralo obzvlášť rozčarovane. Nerozumiem po taliansky, ale podľa intonácie, hry jeho rúk a prstov a občasných celotelových výpadov smerom k mladej pani Lombardiovej by som odhadoval, že teplota piesku v okruhu dvoch metrov od jeho lehátka** vôbec nebola v súlade s tým, čo by očakával od hotela tejto kategórie (RIP Sahíd). Ale môžem sa mýliť a tie krúživé pohyby ukazovákom a vztýčený malíček hovorili skôr o reklamácii veľkosti kondómov z automatu, ktoré sa mu neustále uvoľňovali z neveľkého neprirodzenia.

**lehátko – explicitný čechizmus, autorom použitý na vyzdvihnutie literárnej jednoty európskych národov, bla bla bla... Skloňuje sa podľa morálneho vzoru špáratko, pre bližšie informácie o dávkovaní a nežiaducich účinkoch sa obráťte na úradujúceho predsedu vlády.

Každopádne aj z jej pohľadu sa dalo vyčítať, že ani získanie C1 certifikátu z taliančiny na Petrohradskej univerzite, ani dve temperamentné manželstvá (s Giancarlom Medicim a Pietrom Lombardim) jej nestihli poskytnúť rozhodujúcu komunikačnú výhodu pri kontakte s takým majestátnym kokotom exponátom, aký sa pred ňou práve týčil. Zhrbene.

Bolo mi jasné, že výsledku slovného súboja týchto dvoch myšlienkových atlétov sa tak skoro nedočkám a radšej som si potichu zobral prístupovú kartičku a pobral sa do izby. Do postele ma zložilo rýchlejšie ako adolescentného transformera pohľad na lascívne odhalenú prevodovku.

Pokračovanie možno niekedy nabudúce.