Kapitola 2 – 15.01.2015 – 16.01.2015 - Presuny a prvé dôležité stretnutie.

Vlak nemeškal, nastúpil som a hodinu rozmýšľal nad tým, čo to vlastne robím. Potom zazvonil budík a ja som sa zobudil 10 minút pred stanicou Praha, hl. nádraží. Tam ma čakal taxík, ktorý som si deň vopred telefonicky objednal a za 300 CZK ma odviezol na letisko. Pociťoval som mierne následky predošlej konzumácie alkoholu, ktoré sa prejavovali tým, že som nemal náladu viesť klasické a zbytočné rozhovory s taxikárom.

 

Na letisku to prebehlo hladko, batoh som si mohol zobrať hore (pôvodne som mal mierne obavy, či bude spĺňať parametre – je síce úzky, ale pomerne vysoký, našťastie nikde nebol problém s jeho rozmermi). Pani sa ma opýtala, či chcem sedieť v okne alebo v uličke, vybral som si uličku, tak mi ju zarezervovala pre všetky tri lety. Vždy si vyberám uličku – zízať von oknom nepotrebujem, ale zato občas sa potrebujem ísť vyšťať alebo prejsť a nerád sa predieram cez ľudí. Okrem toho, vždy je dobré počas 10-hodinového letu vystrieť si aspoň jednu nohu, na čo slúži práve ulička.

 

Let som skoro celý prespal, nevediac, že je to jedna z dvoch hodín spánku počas celej mojej cesty do Cebu City.

 

V Amsterdame klasická nuda na letisku spestrená rozlúčkovým McDonaldom - na letisku vždy to najlacnejšie a zároveň najsýtejšie, čo sa dá splašiť. Následne som našiel pomerne pohodlnú fotelu, do ktorej som sa zvalil, pripojil sa na wifinu a čítal si internety a zrazu tu bol boarding na let Amsterdam – Peking, ktorý som plánoval celý prespať, nech trochu lepšie znášam časové posuny.

 

Nespal som ani sekundu.

Počas letu sa Číňania vcelku vyznamenali a naservírovali 3 plnohodnotné jedlá. Vyslovene som sa prežieral, piť som nemal chuť, dal som si iba dve pivá. Pustil som si Men in Black II a potom aj Con Air a Posledného skauta s tým, že to som tristokrát videl a musím pri tom zaspať. Tak som to videl aj tristoprvý krát.

 

Pristáli sme v Pekingu asi pol hodinu skôr oproti plánu. Bolo príliš skoro na to, aby sa na letisku vyskytoval niekto, kto by vedel zmätených turistov navigovať na transfer. Nakoniec sa došuchtal mladý Číňan v uniforme s ospalým výrazom a začal úradovať. Síce slimačím tempom, ale šóra sa zmenšovala a ja som konečne prišiel na rad. Odovzdal som pohraničníkovi pas a boarding pass na nasledujúci let, dal na jeho pokyn dole okuliare. On si ma premeral, dvihol telefón, vytočil nejaké číslo a 3 minúty si s niekým  štebotal. Zložil a čínskou angličtinou mi oznámil:

„Pane, ste pri zlom okienku. Váš let je až o 10 hodín“

„No to viem že letím až o 10 hodín, díky za info“, pomyslel som si a on pokračoval:

„Choďte na imigráciu, dajú Vám víza na jeden deň a môžete ísť do príletovej haly, je tam veľa reštaurácií a oddychová zóna, môžete sa tam najesť a pospať si, tam na transfere nič nie je“.

„Okej, vďaka chlape.“

Celkom milý Číňan, mal starosť o bieleho muža.

 

Tak som dostal čínske víza na 1 deň a vyšiel do odletovej haly. Časový posun sa začal prejavovať a spať sa mi nedalo. Všade bolo more ľudí, aj napriek pomerne skorej hodine (cca 7 hodín ráno). Z lietadla som bol stále prežratý, ale začínal som byť dehydrovaný. Napil som sa z fontánky s pitnou vodou a sadol som si na stoličku. Pripojil som sa na wifi. Jasné...Ćína blokuje facebook a google. Za polhodinu som prečítal celý internet a začal som pozorovať ten frmol na letisku. V Pekingu sú domáce aj zahraničné odlety v jednej hale, len na rôznych poschodiach. Tmolila sa tam, zdanlivo chaoticky, kopa Číňanov a ostatných Aziatov, bielych tam bolo do 5 vrátane mňa.

 

Uplynulo pár hodín a mohol som sa presunúť na check-in, potreboval som nový boarding pass. Všetko prebehlo bez problémov. Mal som ešte pár hodín do odletu, tak som našiel neobsadenú lavičku, zvalil sa na ňu a pod hlavu si dal batoh. Moja druhá hodina spánku počas cesty.

 

Už na check-ine som si všimol pozoruhodnú dvojicu. Dvaja Ćíňania, ktorí to prehnali s alkoholom a ledva chodili. Cez check-in nejakým zázrakom prešli, ale potom som ich stretol opätovne o niekoľko hodín pri gate a boli v úplne rovnakom stave ako pred pár hodinami na check in-e. Policajt, ktorý zrejme neposlúchal a vyfasoval ich prípad, mal s nimi nekonečnú trpezlivosť. Iba tam tak stál a vysvetľoval im so stoickým pokojom, že do lietadla nemôžu, pričom triezvejší z nich sa ho snažil obmäkčiť. Pozoroval som tento nerovný boj dobré 2 hodiny a obdivoval som trpezlivosť policajta. Ja by som na jeho mieste dávno použil gumoliečbu.

 

Konečne boarding. Sadol som si na svoje miesto, vedľa mňa dvaja bieli. Odlepili sme sa od zeme, ja som sa totálne unavený pokúšal zaspať. Nedalo sa. Belosi vedľa mňa vyzerali byť tiež unavení, ale z tých pár slov, čo medzi sebou prehodili, som si mohol byť istý, že sú to Slováci alebo Česi. Rozhodol som sa nechávať si svoju národnosť zatiaľ pre seba.

 

Približne po hodine letu, keď sa mi konečne podarilo dostať sa aspoň do stavu polospánku, sa dvihol jeden z dvojice a hovorí mi „toilet?“. V lietadlách by mali byť iba sedadlá pri uličke...

 

Okej, tak toto je tá chvíľa. Vstávam a odpovedám po slovensky „jasné, poď“. Pozrel na mňa trochu nechápavo, až som začal mať pocit, že som sa zmýlil. Po návrate z hajzla si sadol na voľné trojsedadlo za mnou a zaspal. Po hodinke sa zozadu ozvalo:

„Ty si Slovák?“

„No, som.“

„Som si aj myslel, keď si mi odpovedal po slovensky hehe.“

„A vy ste čo zač, obaja Slováci?“

„Nie, ja som Slovák a tu Jirka je Čech.“

„No a kam máte namierené?“

„Teraz budeme dve noci v Manile a potom ideme do Cebu City a odtiaľ rovno na venkov.“

„No, ja idem do Cebu City rovno a potom nemám plán, uvidím.“

„Inak ja som Tomáš.“

„Ja som Martin, serus....A ty si Jiří ak som správne zachytil“

„Jo, nazdar.“

Ďalšiu polhodinu sme kecali o takých dôležitých veciach, že som na ne zabudol, až sme sa dostali k našim prácam. Prvý sa pýtal Tomáš:

„A čo vlastne robíš?“

„Aaaale, verejné obstarávanie“ a bol som pripravený na pohľady, ktoré vždy prichádzajú po tomto slovnom spojení a prišli aj teraz. Už som si zvykol.

„A vy čo robíte?“

„No, ja robím v Prahe a som kameník.“

„No a já jsem hasič, ale dělám taky v kamenictví, odtuď se znám s Tomášem.“

Niečo mi preletelo hlavou a hovorím Tomášovi:

„Počuj, poznám jedného chlapíka, tiež je z Banskej Bystrice a robí niečo ako ty, chodí po cintorínoch a obnovuje písmenká na hroboch.“

„A ako sa volá?“

„No to neviem, ale má prezývku Blackie.“

„No tak to je môj brat.“

Chalani si naplánovali dovolenku na 2 a pol týždňa. A tak sme sa dohodli, že ich v Cebu City počkám, zavoláme si a budeme cestovať spolu. A ak si začneme liezť na nervy, tak si pôjdeme po svojom.

 

No a ja som dospel k prvému poznaniu – keď cestuješ sám, tak si sám iba vtedy, keď sa rozhodneš byť sám. A ozaj, zemeguľa je fakt skurvene malá.