Kapitola 5. Bantayan Island, cez Cebu City do Tagbilaran City.
19.01.2015 – 23.01.2015
Trajekt, koloniál v prístave, rum, východ slnka, vybavovač Jim, motorky, nehoda, Uwe a Jenny, karaoke, dohováram si spoločnosť.
Štrngli sme si ešte zopárkrát, až kým nezavreli výčap. Do odchodu trajektu sme mali ešte pár hodín a spať sa neoplatilo a aj keby, tak moc nebolo kde. Popýtali sme sa preto miestneho, ktorý sa celú dobu obšmietal v prístave, či je ešte niekde niečo otvorené, kde by nám predali pivo. Tu sa prejavila typická filipínska črta, a to snaha vyhovieť za každých okolností. Chlapík naštartoval tricykel a zobral nás do blízkeho turistického rezortu. Napriek hlbokej noci sa náš dobrodinec neštítil trochu povytrubovať, čím zobudil celú osádku rezortu a priľahlú juhovýchodnú Áziu. Pivo mali, chlapík si teda svojich 30 PHP zaslúžil. Rovno sme sa s ním dohodli, že sa po nás zastaví, keď bude mať trajekt odplávať.
Najbližších pár hodín sa nieslo v duchu popíjania a klábosenia. Bol som celkom spokojný, zdalo sa, že medzi nami panuje zhoda a všetko bude prebiehať hladko.
Odvoz prišiel o pár hodín skôr, ako sme čakali. Trajekt sa naplnil, a teda nevyplával o siedmej, ale o tri hodiny skôr. Tak sme zaplatili za konzum, nasadli na tricykel a vrátili sa do prístavu, kde už na nás všetci čakali. Plavba trvala približne hodinu a pol (lístok 150 PHP/osoba), takže keď sme dorazili do Santa Fé, bola ešte tma. Našťastie, koloniál v prístave bol už otvorený, tak sme sa rozhodli skrátiť si chvíľu do úsvitu s fľaškou rumu (Tanduay 80 proof, 0,375l/65PHP).
Traja belosi v takomto kúte sveta vyvolajú patričný rozruch, hneď sa okolo nás začali obšmietať domáci a s nehraným záujmom sa nás vypytovali, čo sme zač. Najmä jedného – miestneho drožkára (hovorme mu Jim) – sme zaujali úplne najviac. Okamžite nám ponúkol svoje dopravné služby s tým, že nám vie zohnať pekné ubytko v domčekoch pri pláži za dobrú cenu. Keďže vyzeral sympaticky, ponúkli sme ho rumom a dali mu šancu.
Spolu s rumom mizla aj tma a začalo sa brieždiť. Ako romantické duše sme si nemohli nechať ujsť prvý východ slnka na pláži.
(Bantayan, východ slnka)
Samozrejme, za sprievodu Jima, ktorý svoju šancu chytil pevne do rúk a už ju nepustil. Po pár gýčových fotkách a prejavoch silno podfarbených pivom, rumom, lyrikou okamihu a slzami dojatia nás Jim naložil do rikše a dupol do pedálov. Ako sa ukázalo pri nájazde do mierneho kopčeka, precenil svoje sily a jednoducho nevládal. Privolal si teda na pomoc ďalšieho a fičali sme ďalej.
(v rikši)
(Jim)
Ubytovanie bolo v poriadku a s majiteľom sme sa rýchlo dohodli aj na cene (900 PHP/noc za 3 ľudí dokopy). Jim nám hneď ponúkol, či si nechceme prenajať skútre, pri cene 350 PHP/deň, že ich môže rovno priniesť. Keďže bolo osem hodín ráno, my sme vôbec nespali, celú noc pili pivo a na záver rum, rozhodli sme sa, že je to výborný nápad a o polhodinu boli motorky zaparkované pred chatkou.
Opláchol som sa, dal si svoju parádnu havajskú košeľu s praktickým náprsným vreckom na peniaze, zobral guču papierikov zvaných filipínske peso a vyšiel som pred chatku.
„Počuj, ja som na tom v živote nesedel, mi to musíš vysvetliť“, zahlásil som smerom k Jiřímu. Ten zacítil šancu na trochu mudrovania a podujal sa oboznámiť ma s obsluhou plnoautomatického skútra. Pár driftov na dvore v piesku a mohli sme vyraziť.
Deň prebiehal idylicky. Slnko, 30 stupňov, motali sme sa po ostrove, kde – tu si dali pauzu na pivo alebo flákanie sa po pláži. S každým kilometrom som naberal na sebaistote a odvahe, takže muselo prísť nevyhnutné. Tomáš predomnou pribrzdil, ja som sa obzeral dokola a keď som sa pozrel pred seba, Tomáš už stál. Ja som to neubrzdil a ľahol som na asfalt aj s motorkou.
„Si celý?“, trápilo Tomáša. Medzitým prifrčal Jiří.
„Mhm, čojaviem, mám fpiči..kde mám okuliare...aha..tu sú......sú celé, super.“
Začal som sa obzerať, aké škody napáchala vozovka na mojom zovňajšku. Pár odrenín na kolene, jedna na pleci, zároveň roztrhnutá košeľa. Na motorke pár škrabancov a prasknutý jeden nepodstatný bočný diel. Pohoda, odteraz som motorkár.
Po uistení, že som šuhaj a že je motorka funkčná, sme vyrazili ďalej. Zastavili sme sa v najbližšom rezorte, kde som si objednal poldeci vodky a rany som si vyčistil zvonka. Pred zotmením sme sa ešte zastavili v koloniáli v prístave, kde sme si dali po fľaške rumu a rany som si vyčistil aj zvnútra. Pokecali sme s milým predavačom a majiteľkou, ktorá si hovorila Big mama. Jedni z najmilších ľudí, akých som stretol na celej ceste. Vpredu mali obchod, vzadu mali kamrlík, v ktorom žili hádam piati. S tým najhroznejším hajzlom, aký som v živote videl. Ak ste videli Trainspotting a spomínate si na pamätnú záchodovú scénu, tak ste tak na polceste k tomu, čo som tam objavil.
Úspešne sme odstavili motorky pri chatke a vyrazili sme do centra (ktoré tvorila jedna ulica) nájsť nejaký bar. Bolo ich tam niekoľko, my sme sadli do jedného s gulečníkom a dali sme si niekoľko partičiek. Keď zatvorili, presunuli sme sa cez ulicu do Ato Ni Bai restobar, ktorý vykazoval ešte nejaké známky života. Sadli sme za bar, chalani rozoberali nejaké životne dôležité témy, ja som sa pustil do reči s belochom sediacim za barom. Bol to jeden z typických prípadov. Uwe – nemeckej národnosti - si zobral Filipínku, otvoril si bar a tak si tam žili v pokojnom tempe. Jeho manželka Jenny nám popri diskusii o tom, ako to v Nemecku celé kurvia moslimovia, nalievala drinky, až kým som sa nezobudil ráno vo svojej posteli.
Dni na Bantayan Island plynuli v rovnakom duchu. V duchu atmosféry, ktorá z celého ostrova dýchala. Perfektné počasie, pekné biele pláže, všade záplava deciek, ktoré na nás kývali a zdravili sa donekonečna sa opakujúcim „Hey Joe!“ (okrem jedného tak šesťročného chlapčiska, ktoré na mňa miesto Hey Joe ziapalo „Hey white man, give me moneeeeeeeeyyy!!“), pivo, rum, nejaké to kúpanie sa v mori, žiadni iní turisti. A každý deň ukončený v miestnych baroch.
(pláž, Bantayan Island)
(vidiek)
Idylku narúšali iba drobné incidenty, ako keď dostal Tomáš niekde na samote uprostred žalostne vyzerajúcich chatrčí defekt. Po chvíľke pýtania nám bol odporučený „vulcanizer“, ktorý dal defekt za 45 minút a 50 PHP do poriadku. Pozorovať ho, ako zručne opravuje defekt za pomoci pravekých nástrojov, bol celkom zážitok.
(oprava defektu)
Posledný večer bol aj večerom rozlúčkovým a nebola by to poriadna rozlúčka bez karaoke. Filipínci sú čo sa tejto disciplíny týka úplní šialenci. Berú to smrteľne vážne a snažia sa. Zároveň milujú, keď sa mikrofónu chopia bieli turisti a poriadne sa do toho oprú.
Zahrievacie kolečko obstarala Jenny s kamoškou, ktoré zaspievali nejakú romantickú záležitosť a zneli ako úplné profíčky. Potom sa osmelil Jiří a musím uznať, že mu to išlo. Ja som to chcel trochu popohnať a zaškriekal som Paranoid od Black Sabbath. Myslím si, že po tomto výkone má zo mňa pár domorodcov skutočne paranoju.
Večer bol úspešný, mikrofón sa nezastavil, pivo tieklo potokmi a tanečný parket horel. Na mňa sa tam prisala jedna maličká Filipínka (alebo to bolo naopak?), ktorej som dobrom rozmare nasľuboval, že keď sa odo mňa chalani oddelia, tak ju beriem so sebou na ďalšiu časť dovolenky. Narazil som aj na Jima, ktorý dostal v ten večer vyplatené provízie za sprostredkovanie ubytka a motoriek a tak ho to potešilo, že bol úplne na šrot.
Končili sme za svitania. Podľa plánu a už tradične bez spánku sme sa pobalili a vyrazili na trajekt smerom do San Remegio, odkiaľ nám mal ísť autobus do Cebu City. Prespali sme celú cestu, tak trajektom, ako aj autobusom. V Cebu City nás autobus vyložil na južnom termináli, odkiaľ sme chytili jeepney (8 PHP/osoba) a presunuli sa do prístavu. Tam sme kúpili spiatočný lístok na ferry spoločnosti Ocean Jet do Tagbilaran City (910 PHP/osoba) – centra ostrova Bohol a priľahlého ostrova Panglao, našich ďalších cieľov.
Ďalšia kapitola: 23.01.2015 – 26.01.2015: Tagbilaran City, Panglao, Bohol, príchod na Siquijor Island (hostel a úchylný starý Ír, hodina v tricykli, Albert, plavba v lejaku na katamaráne, kokosové víno, Chocolate hills, tarsieri, návrat na hostel v Tagbilaran City, pokus o bezočivý podvod, Klára)
