Kapitola 6. Tagbilaran City, Panglao, Bohol.
23.01.2015 – 26.01.2015
Hostel, gin-tonic, úchylný starý Ír, traja 25km tricyklom, Albert, plavba v lejaku na katamaráne, kokosové víno, Chocolate hills, tarsieri, veľká žranica na lodi, návrat na hostel v Tagbilaran City
Do Tagbilaranu sme prišli po šiestej. Okamžite sa okolo nás zhŕkli tricyklisti. My sme si vyhliadli hostel Nisa Travellers Inn, kam nás miestny odviezol za 30 PHP. V hosteli mali voľnú izbu pre troch (800 PHP/noc) s vlastnou kúpeľňou a hajzlom takmer európskeho štandardu, takže nebolo o čom.
Po horúcej sprche som začal sondovať, čo s načatým večerom. Jirka to vzdal a chrápal, Tomáš sa niekam vyparil. Vyšiel som z izby a našiel som ho v družnom rozhovore s partiou ľudí a pohárom gin-tonicu v ruke. Na prvý pohľad to bolo bizarné zoskupenie. Tak som sa k nim pridal a nepohrdol som ponúknutým drinkom. Skupinu tvoril Austrálčan, Holanďanka, starý Ír s fľajstrom na plešine a nezdravo bledý Angličan so svojim filipínskym preafektovaným konkubínom. Dvaja posledne menovaní sa rýchlo vyparili, zvyšok zdolával jednu fľašku ginu za druhou. Nakoniec Ír skonštatoval, že vie o dobrom bare, kde predávajú Long Island Iced Tea za 120 PHP. Deň dozadu ich tam vyslopal poltucet, čím bola vysvetlená jeho prelepená plešina.
Vyrazili sme do baru. Hrala živá muzika, my sme kecali a dávali si jeden drink za druhým. Na hostel sme sa vracali kadejako individuálne. Ja som dostal na ulici ponuku na zábavu s prostitútkou. S vďakou som odmietol, vyzerala dosť vyžito. Tomáš potom ráno vykladal, že Ír ho volal za kurvami s tým, že si to bude Tomáš s nejakou rozdávať a on sa na nich bude pozerať. Odmietol takisto, ale asi bez vďaky.
Po raňajkách sme sa vybrali do ulíc, s cieľom nájsť odvoz na ostrov Panglao na vyhliadnutú Doljo Beach, kúsok od slávnejšej Alona Beach. Uhádal som s tricyklistom cenu na 200 PHP. Narvali sme sa dnu a vyrazili sme. Tých 25 km trvalo skoro hodinu, cesta nekvalitná, takže sme vysadali pred vyhliadnutým VAA Bistro Bed and Breakfast poriadne dolámaní. Rýchlo sme sa dohodli na ubytku na 2 noci za 900 PHP/noc.
Zložili sme sa a šli preskúmať okolie. Na pláž to bolo približne 500 metrov, po príchode na ňu však zavládlo mierne sklamanie. Voda nič moc a pláž špinavá z morského bordelu, všetky rezorty zívali prázdnotou. Vrátili sme sa naspäť, kde si nás všimol sused, ktorý sa predstavil ako Albert. Po vzore nášho renesančného priateľa Jima z Bantayan Island, aj Albert sa ukázal ako muž mnohých funkcií. V ponuke bol island hopping za 1200 PHP na hlavu, motorky, zábava s dievčatami. Sľúbili sme mu, že jeho ponuku zvážime.
Po krátkom oddychu sme sa vybrali na Alona beach, čo malo byť centrum ostrova. Tricyklista nechcel ani počuť o sume menšej ako 150 PHP za odvoz tam, čo sa mi zdalo nekresťansky veľa za 8 km, ale budiž. Alona Beach sa ukázala ako miesto, ktoré vám dokopy nemá čo ponúknuť, ak nie ste potápač. Alebo 75 ročný obézny beloch, párikov v zložení biely starec + mladá Filipínka tam bolo asi najviac na celých Filipínach.
Dali sme si večeru a kúpili pár fľašiek ginu. Medzitým nás odchytil Mark, kapitán lode, ako sa nazval a ponúkol nám island hopping na ďalší deň za 700 PHP na hlavu. Po krátkej porade sme to zobrali a Mark začal niečo čarbať na zdrap papiera. Nakoniec nám papier vážne sa tváriac so slovami „toto si uschovajte, je to dôležité, toto je zmluva!“ strčil do ruky a vypýtal si zálohu 500 PHP. Pozrel som na papier a pomyslel som si, že takýto typ zmluvy náš obchodný zákonník asi nepozná. Mark nás upozornil, že sa bude šnorchlovať, tak nech moc nechlastáme.
„A čo keď bude pršať,“ zaujímalo ma.
„To je v poriadku, moja loď má strechu, je krytá.“ Neznelo to príliš dôveryhodne.
„No dobre...“
„Tak zajtra ráno o siedmej na tomto mieste.“
Večer sa vydaril. Otvorili sme gin, dali sme si večeru. Neskôr sa pridal Albert, ktorého sme ponúkli pohárikom. On nám na oplátku zahral na gitare a zaspieval. Potvrdilo sa, že Filipínci jednoducho milujú hudbu a majú pre ňu aj mimoriadne nadanie. Nakoniec sme spievali všetci. Albert sa ma opýtal, či som už pil kokosové víno a či chcem okoštovať. Výzvy tohto typu prijímam rád. Dohodli sme sa teda, že ďalší večer nejakých pár litríkov donesie.
Ráno samozrejme pršalo. Napriek tomu sme sa dotrepali na Alona Beach na dohodnuté miesto stretnutia. Veď loď má strechu. Mark prišiel polhodinu po termíne. Okrem nás tvorilo posádku lode 5 ďalších turistov – 2 Švédi, 2 Portugalci a 1 Nemec. Prišli sme k pofidérne vyzerajúcemu plavidlu poháňanému dvojtaktným motorom, zvanému bangka. Ukázalo sa, že Mark pod strechou myslel plachtu, ktorá čiastočne zakrývala miesta na sedenie. Boli sme plní pochybností, ale Mark hýril sebaistotou, tak sme vyrazili. Ja som sedel úplne vpredu a cestu som si patrične užíval. Liala sa na mňa voda zvrchu, spredu, zozadu. V priebehu 5 minút som bol úplne mokrý. Do toho fúkal svieži vietor. V trópoch sa dá aj mrznúť.
Po hodine martýria sme dorazili na prvý z ostrovov - Balicasag Island. Nasadil som si šnorchel a s úľavou som sa hodil do vody, ktorá bola teplejšia ako okolitý vzduch. Pod vodou sa dali vidieť zaujímavé pestrofarebné ryby, aj celkom solídne koraly. Po hodinke šnorchlovania nás vyhnali z vody. Keďže pršať neprestávalo, postávali sme pod prístreškom na ostrove a čakali, či sa to nezlepší. Medzitým sme odháňali predavačov všetkých možných suvenírov. Nakoniec sa vyčasilo a vyrazili sme na Virgin Island. Vydarená zástavka. Všetci ostatní to vzdali a po prvom ostrove šli naspäť na Alona Beach, takže sme tam boli úplne sami. Ostrovček tvorí pár paliem, inak je to v podstate pás bieleho piesku. Miesto ako stvorené na trochu samotárčenia.
(Virgin island po daždi)
Večer bol podobný predošlému, až na kokosové víno, v jazyku Cebuano zvané bahalina. Albert splnil svoj sľub a na stole pristála dvojlitrovka tohto nevábne vyzerajúceho moku. Výroba je jednoduchá. Kokosová šťava sa zakope v nádobe do mokrého piesku na pláži, kde to vykvasí. Filipínci to pijú tak, že si to zmiešajú 1:1 s colou. Samotné to vyzerá a chutí ako burčiak (veľmi kyslý), zmiešané s colou je to ale celkom piteľné. Zvládol som s Albertom celú dvojlitrovku, Tomáš s Jirkom si radšej nedali. Ak som spomínal podobnosť s burčiakom, má to na druhý deň aj podobné účinky, na tráviaci trakt samozrejme.
(Bahalina, kokosové víno)
Hneď ráno sme vyrazili smerom na Chocolate Hills. Z dediny Panglao (oproti public market) sme chytili van na bus terminál do Tagbilaranu (20 PHP). Tam sme nasadli na autobus idúci do mesta Carmen (120 PHP) a tesne pred Carmen sme vyskočili na odbočke na vyhliadku na Chocolate Hills. Najskôr sme odbili už obligátnych tricyklistov. Chlapík nevedel alebo nechcel pochopiť, že hore na vyhliadku ten kilometer vylezieme pešo. Na tvári sa mu zračil nekonečný údiv. Rovnaký ako vždy, keď som odmietol tricykel a šiel pešo. Od odbočky to bolo 20 minút svižnejším tempom hore kopcom. Chocolate Hills sú zaujímavý úkaz, približne 1500 kopčekov výšky 30-50 metrov, vyčnievajúcich nad okolitou krajinou. Podľa najneortodoxnejšej z legiend o ich vzniku, obor menom Miguel chcel zapôsobiť na slečnu menom Adrianna. Keďže bol tlstý, tak potreboval rýchlo schudnúť a sral a sral, až vznikli Chocolatte Hills. Poetické a dojímavé.
(Tabgilaran, autobusové nádražie)
(Chocolate hills)
Cestou naspäť do Tagbilaranu sme sa zastavili v mestečku Loboc, kde sme sa nechali zlákať na plavbu po rieke spojenú s bufetom all you can eat za 400 PHP/osoba. Klasická pasca na turistov, plavba za veľa nestála. Za zmienku stojí možno iba hudobno-tanečné vystúpenie deciek, za ktoré sa vyberali dobrovoľné príspevky. Vzdali sme tak aspoň poctu doktorovi Traubnerovi a Jožkovi Golonkovi a v bufete sme spravili poriadne škody.
(pasca na turistov, Loboc river)
Po tejto skúsenosti sme sa rozhodovali, či ísť pozrieť ešte tarsiery – miniatúrne opičky – alebo bolo na daný deň dosť a pokračujeme smerom na Tagbilaran. Dilemu nám pomohol rozťať párik Slovákov, ktorí sa motali po ulici a hľadali miesto, kde by sa mohli najesť. Tí už tarsierov absolvovali a uistili nás, že je to maximálne na polhodinku. Stopli sme teda autobus a vyskočili pri Tarsier conservation area. Za poplatok 50 PHP si môže človek pozrieť pár kusov vystavených živých opičiek. Zvyšné boli podľa slov ošetrovateľky v uzavretej zóne, kde sa oddávali páreniu.
(Tarsier)
Do Tagbilaranu sme prišli po ôsmej, úplne vyčerpaní z celodenného trepania sa autobusmi. Ubytovali sme sa v rovnakom hosteli ako pred pár dňami. Ír tam už nebol. Možno našiel niekoho, na koho sa mohol pozerať pri súložení. Dali sme si za pár drobných jedlo na ulici, kúpili nejaký rum a naplánovali ďalšiu zastávku – Siquijor Island, ostrov šamanov.
Kapitola 7. Siquijor Island, Apo Island 26.01.2015 – 29.01.2015 (Klára, motorky, rum, pláže, vodopády, rakúsky konšpirátoský párik, piati 25 km tricyklom, korytnačky)
