Kapitola 8. Z Apo Island do Dumaguete City, Cebu City, Puerto Princesa

29.01.2015 – 01.02.2015

Surfovanie na bangke, večer v Dumaguete, opäť karaoke, party, vysporiadanie sa so šľapkami, adrenalínový trajekt, rozlúčkový večer s kumpánmi, už sólo na Palawan.

 

Z Apo Island sme pôvodne plánovali odchod neskôr poobede. Z obedňajšej pohody nás vyrušila informácia, že poobede bude silný vietor, nič nepôjde na pevninu, a teda posledná bangka odchádza o 12:30. To bolo akurát 12:25. Po bleskovej porade sme sa rozhodli opustiť ostrov a nič neriskovať, ostávať ďalšiu noc sa nám tam nechcelo. Rýchlo sme sa zbalili a nalodili sa. Počasie sa medzitým poriadne zopsulo, skutočne sa zdvihol vietor a s ním aj poriadne vlny. Plavba do Malatapay sa tak skôr podobala na surfovanie, žiadna selanka. S týmto druhom a kvalitou dopravy som už mal svoje skúsenosti, preto som, zmierený so svojím  osudom, pokojne lúpal varené vajíčka a čakal na trpký koniec v slaných vodách filipínskych. Kórejci, ktorí tvorili zvyšok posádky, sa o svoje bezvýznamné životy zjavne strachovali omnoho viac.

 

Do Malatapay sme prišli živí, zdraví a pozoruhodne suchí (ja aj najedený). Na hlavnej ceste sme suverénne stopli okoloidúce jeepney do Dumaguete. Po tom dva a pol týždni si človek jednoducho zvykne a začne fungovať prirodzene ako domorodci.

 

Do Dumaguete sme dorazili okolo tretej poobede. Jeepney nás vysadil bokom centra, bolo treba prejsť približne kilometer do prístavu. Cestou sme zhodnotili, že mesto je klasické filipínske – mimo centra chatrče a bordel, v centre navyše nenormálna premávka. V prístave sme zistili, že na ostrov Cebu sa dá najlepšie dostať z neďalekého prístavu Sibulan, odkiaľ ide ferry do mestečka Lilo-an. Tam sa dá na ceste stopnúť autobus do Cebu City, premávajúci občasne.

 

S týmito informáciami sme sa uspokojili do takej miery, že sme považovali presun do Cebu City za vyriešený a išli sme na pivo. Na pive opäť rýchla porada ohľadom ubytka a vytipovaná ulica, kde tých ubytiek mala byť kopa. Dopili sme a vydali sme sa na Hibbard avenue, kde sme po neúspechu v Harolds Mansion Hostel zložili svoje kosti v Pamela Pension House. Ubytovanie za cenu 700 PHP/3 osoby úplne luxusné, so splachovacím hajzlom a vlažnou sprchou. Spravili sme so seba ľudí a keďže mne varené vajcia medzitým vytrávili, Tomáš bol tradične hladný a Jirka bol tradične prispôsobivý, vyrazili sme do ulíc za jedlom a nejakou tou „kultúrou“.

 

Kto tipuje, že sme sa nakoniec dobre nadrbali, tipuje správne.

 

Na druhý deň som sa zobudil v posteli v penzióne a po rozlepení očí som musel spokojne konštatovať, že nám nikto nechýba. Začal som si postupne dávať dokopy udalosti minulého večera. Najskôr sme si dali jedlo v hrnciarni na ulici. Potom sme sa pomotali po meste, aby sme sa uistili, že je to fakt klasický filipínsky bordel a chaos. Cestou späť k nášmu penziónu sme si spravili pár zastávok v baroch, až sme zakotvili v jednom, kde mali litrové koktejly za príjemných 150 PHP. Posilnení pár drinkami sme miestnym za ich ohlušujúceho aplauzu predviedli, ako sa spieva Wind of change (OK uznávam, tu sme mohli vyzerať ako také tri bukvice). Premiestnili sme sa do baru číslo neviemkoľko, viem iba, že bol posledný. Vplávali sme dnu vo veľkom štýle a zbadali sme miestne krásavice, mohutne sa nadájajúce pálenkou.

 

Samozrejme, traja bieli muži vzbudia v  priemernom filipínskom bare adekvátnu pozornosť. Na ich kývanie sme si prisadli, prečo nie. Dievčatá začali liať do nás tequillu takým tempom, až som chytil podozrenie, že sú pravidelnými účastníčkami východniarskych svadieb. Potom som spozoroval, že takým tempom nalievajú iba nám. „Chacha, tie si myslia, že nás ožerú, kúzelné,“ pomyslel som si, ale preistotu som začal vynechávať kolá.

 

„Počuj počuj“, spustila tá, ktorá sedela pri mne, “oslavujeme kamoškine narodky a ja mám voľný dom..a chceli by sme sa s vami trochu zabaviť...vieš ako to myslím..“ Vedel som veľmi dobre. Pozrel som jedným okom na Jirku, ten sa dobre zabával s babou, ktorá mu bola pridelená. Mrkol som aj na Tomáša. Tomu už chlast udrel dosť do hlavy, ale zachovával si duchaprítomnosť a snažil sa zbaviť svojej asymetrickej nápadníčky. Tá „moja“ ma tiež nejako extra nepriťahovala, ale tak..

„No viem, ako to myslíš.“

Panák.

Panák.

Panák.

Tma. Som pred barom a pozerám na chalanov, ako utekajú dole ulicou. Kričím za nimi, oni iba kričia aby som zdrhal a melú niečo o kurvách a pasákoch.

Podávam kartičku z hotela tricyklistovi a zobúdzam sa v posteli na hoteli.

 

Kým som to tak zliepal v posteli dokopy, zobudili sa aj zvyšní Rómeovia. Zhodli sme sa, že zaúčinkovala hlavne paranoja spojená s alkoholom. Šľapky to pravdepodobne neboli.

 

Otriasli sme sa, odubytovali a dali si raňajky, najmä veľa kávy. V ten deň podvečer sme mali prísť do Cebu City a nechcelo sa nám hľadať ubytovanie na mieste. Motať sa po Cebu City sa nikomu nechcelo, tak sme si prvýkrát zarezervovali ubytovanie dopredu (Palazzo Pensionne; 1200 PHP/3osoby/noc).

 

Pred penziónom sme chytili tricykel, ktorým sme sa dopravili do prístavu Sibulan. Loď do Lilo-an nám šla o hodinu (78 PHP/osoba). Po predošlom večere som potreboval jedno vychladené pivo ako soľ, tak som si ho aj dal. Chalani nasledovali môj príklad. Zároveň sme pokecali s Američanom na dôchodku. Ten si život na Filipínach pochvaľoval, s americkým dôchodkom je tam kráľ, čo by sa o živote v USA povedať nedalo.

 

Čas odjazdu sa priblížil. Rozlúčili sme sa s Amíkom, prešli kontrolou a sadli do loďky, ktorá sa už v prístave podozrivo divoko pohupovala. Ale až na otvorenom mori to dostalo tie správne grády a ak som prirovnal predošlú plavbu k surfovaniu, toto sa blížilo skôr k letom na Mesiac a naspäť. V Lilo-an sme sa kolísavou chôdzou presunuli na hlavnú cestu a mali sme šťastie, okamžite šiel okolo autobus do Cebu City (cca 250PHP/osoba). Cesta busom trvala namiesto štyroch hodín šesť. Po ceste sme narazili na jeden z festivalov, ktorý spôsobil úplný kolaps dopravy. Nikoho to nevzrušovalo, tak to prestalo vzrušovať aj mňa.

 

Do Cebu City sme prišli až okolo šiestej večer, pomaly sa začalo stmievať. Presunuli sme sa do penziónu (asi neodporúčam, na fotkách vyzeral lepšie). Tomáš mal dohodnuté nejaké rande, tak sa vyparil, Jirko driemal. Ja som mal šťastie, keď som narazil na finále ázijských majstrovstiev vo futbale. Prvý program po dva a pol týždni bez telky, hell yeah!

 

Posledný večer spoločného putovania sa však nepatrí stráviť na hoteli prdením do perín. Zozbierali sme zvyšky síl a vyrazili sme. Došli sme do baru s názvom El Gecko Bar, ktorý bol natrieskaný bielymi turistami. Obsluhovali výberové kusy Filipínok, odeté v štýle korzet, minisukňa a topánky na opätkoch. Poslal som Tomášovi smsku s miestom nášho prechodného pobytu, nakoniec sa pripojil. Na rande bola vraj nuda. Dali sme pár pív, zahrali gulečník s čašníčkami a pobrali sa na hotel, tentokrát bez komplikácií. Chalani na druhý deň leteli hneď ráno do Manily a následne domov. Ja som mal let o jednej poobede do Puerto Princesa a ešte takmer celý mesiac pred sebou.

 

Lúčenie prebehlo statočne, bez sĺz a iných patetických prejavov. Čas od odchodu Tomáša s Jirkom po môj odlet som vyplnil spánkom a dokúpením rôznych maličkostí, najmä hajzelpapiera. Taxíkom som sa odviezol na letisko (200 PHP). Let mal polhodinu meškanie, ale inak všetko prebehlo bez problémov.

 

Pred pristátím v Puerto Princesa som mal jediný plán. Po tej skoro trojtýždňovej nonstop party by bolo načase začať trochu dovolenkovať.

 

 

Kapitola 9.  Puerto Princesa, Port Barton, presun do El Nida; 01.02.2015 – 07.02.2015

Prílet do Puerta, trhy s jedlom, Underground river, predlžovanie víz, duch a ľudia Port Bartonu.