Vo chvíli, keď ste si kúpili mobil, sa z vás stali fotografi. A aby ste mali čo najviac lajkov na Instagrame a neboli fotografom tak úplne na smiech, prinášam vám zopár fenomenálnych rád do života. Toho fotografického.
Chystáte sa na dovolenku do Paríža? Ak sa vymotáte z metra, iste budete chcieť fotku s Eiffelovou vežou. Alebo hoci Konkatedrálou sv. Mikuláša v Prešove, ak je pre vás Paríž ďaleko. Každopádne, budete chcieť fotku s miestnou pamiatkou. Tu platí prvá zásada, ktorou normálnemu človeku nespôsobíte hlavybôľ: nerobte to! Ja viem, že nechcete fotiť nič iné než hrady, zámky, veže, kostoly a ostatné pamiatky, ale poviem vám to ešte raz: kašlite na to. Neurobíte to dobre. A nie je to ani náhodou tým, že nemáte výbavu za pár tisíc eur, dobre fotiť sa dá aj mobilom alebo zápalkovou krabičkou.
Totiž fotograf, ktorý má za úlohu odfotiť napríklad pre kalendár/cestovku/iného klienta miestnu pamiatku, nech je to hrad alebo čokoľvek iné, je za to platený. Taká práca prebieha tak, že sa mu zaplatí letenka a on tam týždeň sedí na prdeli a čaká na to správne počasie. Často sa dostane na miesta, kam sa vy nedostanete (tretie okno na šiestom poschodí budovy oproti) a sedí tam celý týždeň a čaká. A keď sa zdvihne vietor, aby boli na fotke listy a navyše je akurát podvečer, plus je tam ten pekný mrak plus už svieti lampa vedľa pamiatky, ktorá osvetľuje inak nevidený kus predmetnej pamiatky... vtedy to cvakne a ide domov. Ak nechcete stráviť dovolenku sedením pri tom jednom okne, jednoducho na to rovno kašlite a pozerajte si fotky v googli. Len preboha nechcite od kamaráta fotografa, aby „zhodnotil“ vaše výtvory z dovolenky. A ak áno, za fľašu pálenky, sto eur a dvacku na taxík k tomu.
Takže, ako postupujeme? Máme tri možnosti, jednú zlú, druhu celkom prijateľnú a tretiu trošku zaujímavú. Za tretiu bude málo lajkov, ale vyslúžite si nálepku intelektuála a umeleckého fotografa (tzn. nikto nerozumie, prečo takéto nezmysly robíte, ale robia to aj hrdí Briti a neriešia to).
Možnosť číslo jeden: frajerku/kamarátov/rodinných príslušníkov pošleme postaviť sa pred dvere katedrály Sagrada Familia alebo pod nosník Eiffelovky a cvakneme to celé aj s tou pamiatkou. To je správny prístup, len ak za sebou máte nejakú veľmi nepríjemnú a nepodarenú operáciu modzgu. Totiž, viete o tom, že Eiffelovka bola svojho času najvyššou stavbou sveta? Tak si teraz tú fotku znova pozrite a skúste nájsť Jožka, čo sa večer predtým opil a v očiach mu bolo vidieť, že by najradšej umrel a bola to strašná sranda a tak. Nielenže mu nevidíte oči, ale po rokoch si už nepamätáte, pod ktorým nosníkom to stál. Ale ako puzzle by to mohlo byť. Minimálne 5000 kusov. Nech si navždy zapamätáte, že toto už nikdy nemáte robiť.
Druhá možnosť, a ďakujem fotografickému pánubohu, že toto vymyslel, je selfie. Áno, to je ten správny prístup. Pri fotke z dovolenky, ak nie ste nadšenec alebo pofesionál, neurobíte dobrú fotku pamiatky alebo okolia. Ešte raz opakujem: fotograf profesionál alebo nadšenec je schopný vytrepať sa na Gerlach o druhej ráno alebo presedieť týždeň na jednom mieste, prípadne sa potápať v Severnom ľadovom oceáne. Vaše riešenie je ale nasledujúce: xicht v popredí, veža/kostol/pyramída v pozadí. Viete že ste tam boli, ukážete raz deťom, že ste mali dlhé alebo aspoň nejaké vlasy, spomienka je zachovaná, lokalita tiež a fotky pyramíd vo vysokom rozlíšení nájdete na googli. Selfie je naozaj geniálna vec. Pred vznikom selfíčok každý fotograf počúval „tak ja idem tam pod vežu a nech je to tam celé, hej?“ Roky vysvetľovania nepomohli, vysvetlil to až internet a mobily. Ale stalo sa a my môžeme pokojne spávať. Pri selfíčku ani nemusíte riešiť svetelné podmienky, clony, časy, jednoducho taká zážitková fotografia. Ideál, nežartujem.
Tretia možnosť, málo lajkov, intelektuálna nálepka a fotky nejaké také divné prichádza na rad, ak silou-mocou chceme fotiť pamiatky. Proste chceme, lebo to milujeme. Možno si myslíte, že šak je to len stlačenie spúšte, nie je to tak. Jednoducho sa zmierte s tým, že nie. Totiž, bežný človek je evolučne vybavený tak, aby sa jeho zrak zameral na zaujímavý objekt. Bez ohľadu na to, či je to útočiaci šavľozubý tiger alebo slečna zbierajúca lesné jahody. Modzog nám ostatné veci "rozmaže" a ak nás neohrozujú, tak ich nevnímame. Ale fotograf je fotografom, lebo vníma celý hľadáčik a zaregistruje aj ten kábel, čo visí nad ulicou, z ktorej fotí hrad. Preto na fotkách profesionálov také veci nenájdete, jednoducho sú to ľudia zvyknutí na to, že ten kábel by na fotke bol. Toto neustále vtĺkam do hlavy aj svojim študentom a považujem to za jednu z najdôležitejších vecí pri vytváraní fotografie, podstatne dôležitejšiu než techniku alebo rozlíšenie. Možno si myslíte, že tieto chyby nerobíte. Pošlite mi dovolenkové fotky, podporte autora a ukážem vám, že áno.
Takže, chceme pamiatku, resp. fotku toho, na čo sme sa prišli pozrieť. Lenže máme problém (o ktorom laik netuší ani Ň). Jednak sa nedostaneme na miesta, z ktorých by to vyzeralo dobre, jednak sme tam o dvanástej, máme ostré denné svetlo, ktoré je na fotenie nejakej atmosférickej fotky absolútne nevhodné. Tak ak chceme silou-mocou fotiť miestne špecifiká, musíme tieto nedostatky trošku obísť a zamerať sa na iné veci. Nerátam možnosť, že môžeme fotografovať okná, dvere, prádlo zavesené nad úzkou chorvátskou uličkou a podobne (to sú, mimochodom, dobré námety). Tri návrhy pre vás mám: detail, človeka a odraz.
Po prvé, detail. Namiesto toho, aby sme od pamiatky išli kilometer ďaleko, aby sa nám vošla do záberu, ideme k nej. Čím bližšie, tým lepšie, ideálne je, ak sa jej dotkneme natiahnutou rukou a fotíme škáry, línie, čo nájdeme.
Napravo je stena drevenice z obyčajného slovenského skanzenu. Upravená v mobile: pridaný kontrast a sýtosť farieb. Fotka by mala evokovať (a originál aj evokuje) fotku mora z Vesmíru. V strede ten istý princíp, jazero na soľnej pláni. Túto tému robili študenti ako ročníkovú prácu, následujúcu výstavu v miestnej hvezdárni videlo vyše 7000 ľudí, niektoré fotografie naozaj vyzerali ako z ISS alebo fotky hviezd, mesiacov... A přitom taková blbost. Napravo dovolenková fotografia z Chorvátska, hnusné počasie a málo času v prístave, obyčajná bójka a voilá: máme abstrakciu. Všetky moje fotografie tu vytvoril Samsung Galaxy SII.
Po druhé, do obrazu zahrnieme ľudí. Hoci cudzích, to je jedno, človek nám fotku ozvláštni. Už to nie je nejaká stará vysoká nepraktická barabizňa alebo jazierko v lese, už je to príbeh. To na fotke je žena, ktorá porodila autora, fotená asi pol kilometra od dediny, v ktorej býva. A na vedľajšej ďalšia časť autorovej famílie.
Pa tretie, odraz. Ideálne otočený naopak. Trošku zmätený divák, ale my si pamätáme, kde to bolo, ako to bolo fotené a hreje nás pocit, že nie sme úplní idioti, ktorí fotia všetko naokolo bez rozmyslu.
Zábery z asi dvojhodinovej návštevy Viedne:
A mláka za domom alebo jazierko za dedinou s dreveným mólom pre rybárov môžu veľmi jednoducho vytvoriť akúsi fantastickú krajinu, kde nie je jasné, čo je hore, čo je dolu a či koruna stromu nie je vlastne koreňom zbierajúcim atmosférický kyslík.
Ďalšie námety poskytnite v diskusii. V druhej časti by som sa mohol zamerať na deti a zvieratá prípadne minimalistickú architektúru, ale to by vyšlo na pol článku, tak prispejte námetmi. Nejako si poradíme, nech máme dôvod na diskusiu.
Bonus: bez komentára.
