Bolo niečo po druhej p. m. a ja som nevedela, či z úpeku, na ktorom som popri ceste stála, alebo z nervov, výdatne sa zo mňa rinul pot, tiekol po chrbte a vlieval sa do dostupných štrbín a údolí.

„Je to už v riti,“ povedala som a nemyslela som tým pot.  

„Nerob paniku, zatiaľ mešká len desať minúť,“ upokojoval ma muž. Nebola som však pokojná, pretože autobus od hradu Bodiam v Robertsbridge chodil v zriedkavých intervaloch. Na tento spoj nadväzoval vlak z Hastingsu, kde sme si mali vyzdvihnúť batožinu, smer londýnske letisko a všetko bolo vyrátané tak, že už žiadne ďalšie spoje autobusu alebo vlaku by nám nezaručili, že stihneme odlet na Slovensko. Keby riadil autobus legendárny slsp, toto by sa nám určite nestalo.

Konečne dofrčal s vyše dvadsať minútovým meškaním bus, ktorý šoféroval robustný bodrý Ír, vizuálne viac vhodný na prácu do bitúnku ako za volant. A ja súťažiaca o miss mokré tričko, s príznakmi blížiaceho sa infarktu, som mu nemala odvahu írečito objasniť svoje vnútorné rozpoloženie.

Lietadlo sme nakoniec stihli, ale kým som hltala v odletovej hale narýchlo kúpené sendviče pripomínajúce izolačný materiál, povedala som si, že do Talianska pôjdem už len autom. Už nechcem byť viac odkázaná na šoférov akéhokoľvek dopravného prostriedku.

O niekoľko týždňov sme s mužom a dcérou sedeli v aute, prechádzali severom Talianska a kochali sa krásou jeho miest. V nádhernej Bazilike svätého Antona v Padove som si vo vytržení kúpila svätenú vodu v plastovej fľaši, pri kúpe ktorej ma upozornili, že napriek tomu, že tie dva deci vody mám posvätenej, na palubu lietadla ma s ňou nepustia, čo ma úprimne rozosmialo. Na lietadlo sa ja môžem, viete čo.

Plastová fľaša so svätenou vodou ostávala stále v kufri auta aj počas presunov a zmien ubytovania a jediné, na čo som si dávala pozor, aby som ju omylom nevypila pri akútnej potrebe hydratovať turistikou zničený organizmus a nestala sa bezprácne sväticou. To by som tým svätým nemohla urobiť, veď ich to stálo väčšie muky ako turistika po Taliansku (to som ešte netušila o duševných mukách, ktoré ma čakali).

Riva pri Gardskom jazere bola jedným z našich posledných zastavení, keď sa to stalo... Na displeji auta sa objavil výstražný nápis, že je niečo s motorom a automaticky sa obmedzí jeho výkon, čo sme zistili aj bez nápisu, keďže auto vydávalo čudný hukot a odrazu sa nedalo ísť rýchlejšie.

„Tipujem, že nám odišlo turbo,“ povedal muž. Keď sa na displeji objavil ďalší výstražný znak – ikona motora, zastavili sme na najbližšom parkovisku.  

„Musíme s ním urýchlene do servisu,“ rozhodol náš šofér a tak som googlila najbližší autoservis, ktorý bol tri kilometre od nás. S hučiacim autom sme sa doň pomalým tempom presúvali. Aj keď mi navigácia ukazovala, že už ho musíme vidieť po ľavej strane, to, čo som videla, nezodpovedalo mojej predstave servisu. Nízka malá budova vyzerala ako malá benzínová pumpa, len autá vonku netankovali, ale voľne pohodené vykazovali rôzne známky poškodenia. Vedľa jedného s nabúraným predkom sme zaparkovali a vošli do budovy cez veľkú otvorenú bránu. Vo vnútri levitovalo vo vzduchu auto pripravené na opravu, za stolom sedel životom otrávený chlap v montérkach, v zaolejovaných rukách držal podľa môjho znaleckého posudku niečo, čo bolo z určite z tej časti auta, kde je motor. Na bližšiu špecifikáciu sa, žiaľ, nezmôžem.

Pozdravili sme po taliansky a tým naša schopnosť komunikácie v tomto jazyku skončila. Pokračovali sme angličtinou, na ktorú sa automechanik nechytal, skúsili sme nemčinu a boli sme úspešní. Presnejšie, boli sme úspešní v schopnosti komunikovať s ním, ale tam to zas skončilo. Vysvetlil nám, že nemá na nás čas, má toho dnes veľa. Potom váhavo dodal, že keď príde za pol hodinu kolega, ktorý robí diagnostiku, ten by sa možno mohol pozrieť, čo tomu autu je, ale to bude tak všetko. Vyšli sme na dvor pred servis a chvíľu sme tam mlčky postávali.

„Čo budeme robiť?!“ obrátila som sa k mužovi, keďže čakanie nie je mojou silnou stránkou. Otázkou so správne vyslovenou intonáciou som mu nedala na výber.

„Môžem zistiť, kde je najbližší servis pre Land rover,“ povedal. Najbližší bol zhruba dvadsať kilometrov od nás a tak sa podujal zavolať do neho, či nás vezmú a prípadne nepošlú pre nás odťahovku, ak by sa s autom už ďalej nedalo ísť. Toto bol jeho zámer. Žiaľ, nerealizovateľný. Nakoľko personál značkového servisu sa ozval po taliansky a po anglicky alebo nemecky ani ťuk. Niečo nám po taliansky povedali, možno sa ospravedlnili alebo nám vynadali, netuším čo z toho, ale zložili telefón.

S ďalším nápadom som prišla ja. Spomenula som si, že máme havarijné poistenie a že keď sme si ho uzatvárali, hovorili aj o asistenčnej službe, ktorá nám pomôže v núdzi. Je síce pravda, že poisťováci vás vedia pri uzatváraní poistky tak obalamutiť, že presvedčia aj čerstvého nebožtíka na uzatvorenie hypoúveru na vlastný hrob, ale keď vy potrebujete niečo od nich, to je už iná pesnička, ale všetko treba skúsiť. Muž skúsil. Zavolal nemenovanej poisťovni a keď priznal štát, v ktorom sa nachádza pokazené auto, dostalo sa mu rezignovanej odpovede, že pošlú za nami auto, ktoré príde tak zhruba do šiestich hodín a odtiahnu ho do najbližšieho servisu, kde s autom už aj tak v ten deň nebude nikto nič robiť, možno zajtra... Na jeho údiv odpovedali jednoducho, lebo Taliani.

Tu musím prerušiť opis konverzácie s poisťovňou, lebo pohľad môjho muža pri tomto vysvetlení sa uprel na mňa s výčitkou, že pozri, vidíš, hovoril som ti, poďme na dovolenku na Slovensko a už chýbal len hudobný podmaz od Lojza „My nie sme Taliani, my nie sme Taliani, Lenka...“

Kým sme stáli pred maličkým servisom, kde sedel otrávený Talian, prešiel okolo nás chlapík a namieril si to dovnútra. Šla som za nim s presvedčením, že ide o spomínaného kolegu, čo robí diagnostiku. Keď zbadal môj naradostený ksicht automechanik, pokrútil hlavou a vyšiel v ústrety zákazníkovi, na ktorého čakalo opravené auto.

Plynuli ďalšie a ďalšie minúty, počas ktorých sme zisťovali, ako sa dostaneme z Talianska, či bude lepší autobus alebo vlak a kde sa dnes prípadne ubytujeme, keďže sme prestávali dúfať, že to bude v našom vopred zaplatenom apartmáne v Bolzane. Počas rozoberania všetkých možností sme sa dostávali aj k tej, že by sme zostali v Taliansku dovtedy, kým nám auto neopravia, aj keď pri predstave, ako škemráme od šéfov ďalšiu dovolenku, som sa cítila ako predávkovaná laxatívami.

Svet na dvore pred servisom sa mi menil na apokalypsu. Nabúrané autá predstavovali vraky áut, obloha sa zaťahovala, ľudia okolo mňa v zlom emocionálnom stave, nevidím pred sebou žiadnu budúcnosť.

„Tak teraz nám pomôže už len svätená voda v kufri auta,“ povedal som a vložila si hlavu do dlaní.

Neviem, ako rýchle funguje svätená voda, ale tá naša sa ani nedostala cez hrdlo fľaše. Vôbec ňou nebolo treba pokropiť auto, mechanika, naliať ju do motora, jednoducho, zázrak transcendencie.

Z útrob malej budovy servisu vyšiel náš automechanik s ďalším chlapom, ktorý držal v ruke vecičku určenú na diagnostiku. Natiahol ku nám ruku, aby si týmto nemým gestom vypýtal kľúč od auta. V priebehu krátkej chvíle prebehla diagnostika auta. Dvaja Taliani sa na seba veľavýznamne pozreli, ako keby práve konkurovali vynálezu Oppenheimera, jeden z nich siahol do útrob auta, pošmátral v ňom, niečo urobil a na chvíľu húkanie stíchlo. Opäť si Taliani vymenili pohľady, ten s diagnostikou odišiel a náš Talian s pôvodne otráveným výrazom mafiána zo Sicílie sa zmenil na milého usmiateho chlapíka ako vyšitého z talianskej komédie. Páčilo sa mi toto striedanie žánrov, rozbehol sa úplne iný dej. Chlapík nás poprosil, aby sme mu dali desať minút a auto bude opravené. Blahosklonne sme mu ich dopriali, on si len vysúkal rukávy a pustil sa do upevňovania uvoľnenej hadice od turba, aspoň tak nám to popritom vysvetľoval.

Netrvalo ani tých desať minút a spokojne zahlásil, že je to v poriadku a bude nás to stáť dvacku, čo bolo nič oproti nákladom, s ktorými sme už kalkulovali pri rozoberaní našich možností. Svet apokalypsy okolo mňa zmizol. Nadšení sme sa vrhli k Talianovi, muž s peňaženkou rozhodnutý zaplatiť mu viac, ja som sa vrhla na neho a spontánne som ho objala. Moje objatie ho očividne potešilo, aj keď očami zajastril po dcére, že teda nemusí ma objímať len stará, aj mladá by mohla.

Sadli sme do nášho auta, upokojili sme si rozdrásané nervy počúvaním jeho pokojného tichého pradenia ako mačka odpočívajúca po nedeľnom obede. Vytiahla som náš itinerár a pokračovali sme prehliadkou múzea v stredovekej pevnosti Riva.

Svätenú vodu sme nechali v kufri auta, aby sme zaručili jej ďalšie pôsobenie, ale možno sme si z nej mohli odliať a dať do nášho veterána, s ktorým sme za pár dni šli na veteránsku akciu a pokazil sa, vraj niečo s karburátorom.