Písať o návštevách je tak trochu riskantné. Hrozí, že sa v tom nejakí vaši príbuzní alebo kamaráti nájdu, no ešte horšie, že nie. Nechcem písať o krátkych návštevách, aj keď niekedy je to veľmi „výživný“ materiál. Chcem písať o návštevách, ktoré za vami chodia, keď žijete v cudzine. Hlavne, keď je to na nejakom exotickom mieste. Tieto návštevy sú veľmi špecifické. Trvajú od sedem dní do siedmych týždňov. Bývajú s vami vo vašom apartmáne a sú na vás úplne závislé.

Na začiatok musím povedať, že ja návštevy milujem. Keď sa odsťahujete niekam na druhú stranu planéty a viete, že domov sa dostanete najskôr o rok, sú návštevy vašim spojením s domovom. Na začiatku vám je smutno a nemáte veľa priateľov. Vtedy ich vítate ako spríjemnenie samoty a parťákov na preskúmanie nového miesta. Po čase máte veľa priateľov a clivotu prekryjú nové zážitky. No a vtedy je skvelé ukazovať vašim návštevníkom všetko, čo ste objavili.

Keďže sme žili na mieste, kde polovicu obyvateľstva tvorili expati, veľmi rýchlo sa nám podarilo spriateliť s ľuďmi z celého sveta. Po pár mesiacoch sme mali svoju vlastnú malú komunitu, v ktorej sme trávili všetok voľný čas. Žili sme na takom malom ostrove, že ste sa jeden druhému nevyhli, ani keby ste chceli. Takže aj návštevy sme prežívali spolu. Tak sa mi podarilo vytvoriť si komplexný obraz o tom, akí ľudia za vami prídu.

Musím povedať, že 70 percent z nich sú príjemné, nenáročné a zábavné návštevy. Tešíte sa z nich a oni si vedia užiť krásne miesto a vašu pohostinnosť. No potom je tu tých zvyšných 30 percent. A tí sú za trest. Jednoducho vaša zlá karma za všetky tie statusy o západe slnka nad morom s drinkom v ruke, ktorými seriete ľudí na sociálnych sieťach. Takéto zlatíčka buď:

  • neviete odmietnuť (lebo je to rodina, rodina vašej rodiny, priateľ z detstva),
  • netušili ste, že to bude také strašné (tie dve hodiny, čo s nimi zvyčajne strávite, sú super, ale po dvoch dňoch sa menia na vašu nočnú moru),
  •  kúpia si letenku skôr, ako sa opýtajú alebo rovno prídu a vy nemáte na výber.

My sme mali na návštevy veľké šťastie. Niektoré mali svoje muchy, no s väčšinou sme sa lúčili so slzami a neboli to slzy šťastia, že už odlietajú. Iste, tiež som zažila jednu, kde som rátala minúty do ich odchodu, ale v porovnaní s našimi ostrovnými priateľmi sme to vychytali. Tie najťažšie prípady sme zažili s našim skvelým americkým priateľom, ktorý býval vo vedľajšom apartmáne. Bol slobodný, zábavný a absolútne bezprostredný. Mal veľký byt a nikdy nikomu nepovedal nie. No ideálna obeť fúrií, zakomplexovaných kamarátov a dokonalých amerických párov. Píšem o ňom, lebo ak v tomto článku uvediem nejaký príklad, iste sa to stalo jemu. 

Híkači

V normálne miere to robí každá návšteva. Vy ich vyzdvihnete na letisku a oni sa tešia z horúčavy, ktorá ich ovalí. Tešia sa z vášho apartmánu a aj z toho, že rovno pod oknom máte bazén. Potom ich vezmete na krásne miesta a oni to zakaždým ocenia, odfotia a napíšu status, ktorým naserú tých, ktorých ste vy ešte nenasrali. Tak je to správne a príjemné.

No potom sú tu tí otravní, chronickí híkači.

Hí, tu je horúco. Hí, to tak máte stále? Hí, to sú ozajstné palmy? Hí, vy máte takéto auto? Hí, tu sa jazdí vľavo? Hí, tu majú supermarket? Hí, aj futbalové ihrisko? Hí, všetky tie palmy sú živé? Hí, to takto bývate?

A to je len cesta z letiska domov. Najskôr slušne odpovedáte: Áno, je tu horúco, áno, je to tu tak skoro stále, áno, to sú ozajstné palmy. Potom prechádzate do jemnej irónie: máme len toto auto, snáď vám to bude stačiť. Domáci jazdia vľavo a turisti napravo. Tak ich odlišujeme. Tiež som neverila, že majú obchody.

Po čase začínate byť nepríjemní a podráždení: To nie je futbalové ihrisko, to je prevýchovná farma pre tých, čo len teraz zliezli zo stromu. Palmy určite nie sú živé, to je len hologram, viéééš? Ako mesiac... Normálne bývame v maringotke, toto sme si požičali len preto, aby sme vás očarili.

Híkača ale vaša uštipačnosť neodradí. Prehíka celý pobyt a vy sa naučíte na to nereagovať. Väčšinou sú to básnické otázky a nevyžadujú si vašu interakciu. Takýchto návštevníkov je najlepšie vodiť na časté návštevy k vašim novým priateľom a známym, ktorí zdvorilo odpovedajú na ich otravné otázky. Jediné „hí“, ktoré si užijete vy, je na letisku: Hí, už odleteli?

Frfláči

Táto skupina je opakom tej prvej. Vyzdvihnete ich na letisku a až po váš domov počúvate ich sťažnosti na leteckú spoločnosť, stravu v lietadle a turbulencie. Váš apartmán tiež schytá svoje. Príliš mäkké matrace, hlučná klíma, malá hosťovská kúpeľňa a zbytočne veľká chladnička je to, čo ich trápi. Bazén je hlboký, more plytké a prehnane modré, piesok je horúci a sypký. Za každou sťažnosťou nasleduje porovnanie s krajinou, kde už boli a kde to bolo určite lepšie. Napríklad: A to tu celá pláž vyzerá takto? Nič len biely piesok a modré more? Na mňa je to veľmi gýčové a rozťahané. Mne sa viac páčilo v Grécku. Tam bol tmavší piesok a menej modré more. A boli tam aj skaly a palmy, nie takéto divné vysoké stromy. Boli síce vysadené a ten piesok bol asi navozený, ale bolo to také útulnejšie. A mali sme ležadlá. Nemuseli sme ležať na takomto horúcom piesku. Tam by ste sa mali ísť pozrieť.

Zo začiatku sa ich snažíte presvedčiť, že to, kde sedí ich ctená riť, je oficiálne jedna z desiatich najkrajších pláží sveta. A hoci ste dvakrát prezreli celý rebríček, ste si úplne istý, že žiadna plážička s navozeným pieskom pri trojhviezdičkovom hoteli v nejakej dedine v Grécku tam nebola. Potom to vzdáte. Ich ponosy sa naučíte nepočúvať a len mechanicky prikyvujete. Nič im nie je dobré. Strava, atrakcie, ani vaši priatelia. Celý pobyt sa vám prevaľuje ako žalúdočná kyselina v ústach. Keď odchádzajú späť do svojho malého bytu niekde na bezútešnom predmestí v srdci „Arizony“, niekoľkokrát vás uistia, že táto krajina nie je nič pre nich a že sa vám čudujú, že tam môžete bývať. Samozrejme v „dobrom“ vám nezabudnú povedať, že dôrazne neschvaľujú váš výber priateľov. A vám pri pohľade na nich neostáva nič iné ako s nimi súhlasiť. 

Bonus

„Vstávaj, poď rýchlo, sused má scénu pre dverami“, budí ma spolubývajúca. Pričupíme sa pod okno v jej izbe, odkiaľ máme dobrý výhľad na dianie vonku. Malá brunetka, ktorá sa k nášmu priateľovi nasáčkovala pred dvoma dňami vreští takou fistulou, že jej nerozumieme ani slovo. Trieska do dverí a niečoho sa dožaduje. „Myslíš, že ju vymkol a nevie ho zobudiť?“, pýtam sa ochotná pomôcť. „To asi nie, videla som, ako ju vystrčil pred dvere.“ Na potvrdenie jej slov sa dvere rozletia a veľkým oblúkom z nich vyletí kufor. Náš zvyčajne usmiaty a pokojný priateľ, ktorý všetkých híkačov a frfláčov zvláda so stoickým nadhľadom, ťahá kopajúcu brunetku do pristaveného taxíka. Nepočujeme, čo jej hovorí, ale iste to nie je nič pekné. Pani jačí ako zmyslov zbavená. Z jednej strany ju narve do taxíka, no kým nakladá kufor, z druhej strany mu ujde a beží späť k dverám. Takto sa ešte dobrých desať minút naháňajú a kmášu si oblečenie. Nakoniec si teatrálne sadne do auta, kopnúc ho výdatne do píšťaly. Keď jej jačanie utíchne za zákrutou, odhodláme sa vyjsť pred dvere. „Čo sa stalo?“ pýtame sa ho. „Chcela sa vydávať. Dokonca vytiahla z kufra biele šaty. Bitch“, odpovedá pokojným hlasom. „A vy ste spolu chodili?“ Žeby tajná láska z domova? „Hej. Na základnej škole, asi pred 30 rokmi“, odpovie. „Návšteva z pekla“, a s úľavou zabuchne dvere.