Vedeli ste, že raz to prísť musí, bolo to čisto otázkou času a miery môjho sebaovládania. No a keďže hejty teraz fičia a čo nenávidím viac, ako neschopnosť a absenciu sociálnych zručností u ľudí, s ktorými musím spolupracovať? Predsa toto vy...darené počasie!


Teraz si už sedím v teple interiéru a spomienka na ranné brodenie sa snehom mi príde len ako jeden z mojich surreálnych snov, bohužiaľ je to realita, s ktorou sa budem musieť konfrontovať viackrát, ako mi je príjemné.


Celú cestu na zastávku MHD (lebo veď kto by odhrabával auto kvôli 10 minútam cesty po kašovitej hmote 2x denne) sa snažím o nasledovné:


- nespadnúť,
- nenechať sa zraziť autom s nepredvídateľnou trasou jazdy,
- stihnúť prísť na zastávku aspoň o 10 sekúnd skôr ako autobus,
- nenadávať pri tom. Aspoň nie nahlas.

 

Väčšinou sa mi podarí splniť minimálne dve z týchto náročných ranných úloh. Niekedy aj tri.

 

Potom celý deň pozerám z okna na tú bezútešnú scenériu v takomto zložení:


1. Slnko nikde.
2. Všetky škaredé budovy na okolí sú pokryté bielou hmotou.
3. Biela hmota padajúca po malinkých častiach rôznymi smermi (podľa intenzity a roztopašnosti vetra), všade, kam moje modré oko dovidí.

 

Pre porovnanie uvádzam oknovú scenériu v lete:


1. Slnko všade.
2. Žiadna škaredá budova nie je pokrytá bielou hmotou.
3. Nič z neba nikam nepadá.

 

Musíte uznať, že v lete je proste všetko lepšie. Všetko. Aj ráno sa lepšie vstáva. Aj večer sa lepšie pije čokoľvek na terase. Aj ľudia krajšie vyzerajú, pretože sú na nich na prvý pohľad rozpoznateľné ľudské prvky a nie, že len vidíte okolo seba farebné a bezfarebné gule šušťákoviny, kožušiny a kabátoviny. (Jedna moja kamarátka neznáša zimu aj preto, že si nemá na seba čo obliecť a ani si nikdy nič zimné nekúpi, pretože všetky tie veci sú podľa jej slov nechutné. Neostáva mi len súhlasiť.).

 

Zima jednoducho u mňa nemá argument.

 

Okrem toho, že je vonku stále chladno, mrazivo, prípadne nechutne, je tam ešte aj tma. A nechcite, aby som tu začala hejtovať tmu. Na 16-hodinovej tme nie je nič pozitívne, nikdy nebolo a ani nebude. Je to absolútne nezdravé, opýtajte sa netopierov. Minule som ich zopár videla vypreparovaných v múzeu a šťastne sa teda rozhodne netvárili.

 

Ja viem, že je úplne zbytočné a priam až banálne sa rozčuľovať a neprimerane vzrušovať nad niečím, čo sa nedá nijak ovplyvniť. Práve preto ma to frustruje ešte viac. Celú zimu tak navrhujem zrušiť a nahradiť niečím príjemným, napríklad  prestávkou na kávu. Jednoducho, po jeseni, ktorá sa ešte dá prežiť, by zaznela zvučka, hlásiaca: "Teraz je, milí ľudia, čas na každoročnú prestávku na kávu." A po jej skončení by tu už bola jar.

 

Pripomienky k návrhu a nápady na realizáciu posielajte do 30.6.2013, aby sme ich stihli do budúcej Prestávky na kávu implementovať.

 

 

Pic by KristianaPantea