Pred pár dňami som pocítila krátky závan nostalgie a neurčitého déjà vu. Či už to bolo vôňou rozkvitnutej lipy alebo prvých dažďových kvapiek na slnkom zohriatom chodníku, zrazu som sa myšlienkami ocitla v krajine svojho detstva.
Na letné prázdniny som sa vždy tešila. Hoci som mala vždy len dobré známky, škola bola pre mňa iba povinnosť, miestami dosť otravná. Dvoch mesiacov voľna som sa nevedela dočkať rovnako ako všetci spolužiaci. Prvým náznakom končiacej sa rutiny bývali školské výlety. Pamätám si zelený chlebník, do ktorého mi mamka vždy napakovala chlieb so salámou a plastovú fľašu s čajom. Ako prváci sme boli v bojnickej zoologickej záhrade, kde sme sa okrem iného mohli povoziť na poníkoch. Ďalším útržkom, ktorý sa mi v pamäti vynoril, bola cesta autobusom zo školského výletu v šiestom či siedmom ročníku, keď sme s kamarátkami z triedy sedeli úplne vzadu na „päťke“ a spievali si ľudovky.
Po školských výletoch nasledovalo vracanie učebníc a preberanie nových na ďalší školský rok. Spomínam si na učebnice dopravnej výchovy, tuším v druhom ročníku pre chodcov a o rok neskôr pre cyklistov, ktoré sme síce dostali, ale nikdy sme ich na vyučovaní nepoužili. Čo mi bolo trochu ľúto, lebo ako dieťa inštruktora autoškoly som mala k tejto tematike dosť blízko a obe učebnice sa mi páčili aj po grafickej stránke. Mali trochu netradičný formát a bolo v nich veľa obrázkov.
Posledný týždeň školského roka bol spojený aj s upratovaním triedy, šmirgľovaním počmáraných lavíc, ale aj skorými odchodmi domov. Občas, keď bolo počasie aj na oravské pomery až príliš teplé, som sa cestou domov vyzula a po teplom asfalte kráčala naboso. Na začiatku našej ulice, ktorá išla do pomerne strmého kopca, stával betónový pätník, na ktorom som si sem-tam na chvíľu posedela a oddýchla si pred záverečným výšľapom. Nohy som si chladila v nepokosenej tráve okolo pätníka a na duši mi bolo príjemne.
Posledný deň školského roka mával vždy slávnostný nádych. Okrem vysvedčenia som vždy odchádzala domov aj s knižkou za výborný prospech, do ktorej som sa potom doma hneď nedočkavo pustila. Knihy boli vždy neoddeliteľnou súčasťou môjho voľného času, prázdniny nevynímajúc. Neraz ma naši vyháňali, že sa mám ísť hrať von a netráviť krásny deň zalezená za gaučom s nosom v knihe.
Hranie sa vonku znamenalo napríklad preháňať sa hore-dole ulicou na bicykli. Občas to končilo odratými kolenami, keď nejaký manéver nevyšiel podľa jazdcových predstáv. Napríklad keď som chcela efektným klopeným oblúkom vyfrčať zo susednej zvažujúcej sa uličky na našu ulicu, ale nerátala som s prachom, ktorý na križovatku napadal z prerábaného komína domu na rohu. Na vrchole oblúka kolesá zrazu stratili priľnavosť a ja som sa do toho prachu bez štipky grácie skydla. Zodratého som mala pol stehna, predlaktie, ba aj líce, ktoré prišlo do kontaktu s vozovkou.
Nie všetky zábavky však končievali takto nepekne. Veľa času sme zvykli tráviť s deckami zo susedstva pri hrách priamo na ulici. Premávka tam vtedy bývala takmer nulová a tí susedia, čo mali autá, vedeli, že musia jazdiť opatrne, lebo ulica býva plná drobizgu. Hrávali sme hokej s loptičkou – podomácky vyrobené bránky sme postavili na cestu a zakaždým, keď išlo auto, bola hra prerušená a bránky sme narýchlo odpratali bokom, aby mohlo prejsť. Aj vybíjanú sme mali v obľube, aj tenis s penovou loptičkou. Keď nebola k dispozícii krieda, nakreslili sme čiary kusom tehly.
Prázdniny však boli spojené aj s povinnosťami, poväčšine spojené so záhradou. Nepríjemné bolo ranné polievanie, ku ktorému nás mama budila ešte pred piatou ráno, než sa slnko vykotúľa spoza kopca. Záhrada okolo domu bola veľká a na jej poliatie bolo treba navláčiť množstvo vedier s vodou. Našťastie naši nemali väčšie gazdovstvo, a tak sme nemuseli chodiť sušiť seno na lúky ako niektorí spolužiaci. Seno sme mávali len z vlastného dvora a skladovalo sa na šope, teda v podkroví stodoly. Liezlo sa tam po rebríku, medzi trámami boli pavučiny a prázdne osie hniezdo, cez malé zafúľané okienko v štíte strechy išlo dnu tlmené svetlo. Cez strechu sálalo teplo a seno omamne voňalo.
Leto malo celkovo veľa rôznych vôní. Okrem sena to bola napríklad lipa v kúte záhrady, rozkvitnuté ruže všetkých možných farieb, ktorých mala mamka v záhrade hádam tridsať kríčkov, alebo popínavý zemolez, ktorého kvety najintenzívnejšie voňali večer. Tú charakteristickú vôňu letného večera nedokážem presne opísať, ale doteraz sa mi spája s pocitom pokoja, pohody a bezstarostnosti.
Výhodou hornej Oravy v tej dobe bolo to, že sa tam nevyskytovali komáre, a tak sme mohli večer byť vonku bez toho, aby sme sa vracali domov doštípaní. Tento nepríjemný, piskľavý a otravný hmyz nás však vedel potrápiť u krstných na Záhorí, kde sme každoročne strávili nejaký ten letný týždeň. Na tieto prázdninové výjazdy sme sa vždy nesmierne tešili, lebo s touto časťou rodiny sme sa vídali len dvakrát-trikrát za rok a boli sme si vzácni. Spoločné letné stanovačky sú jednou z mojich najmilších prázdninových spomienok. Károvaná nafukovačka, na ktorej som v stane spávala. Každovečerný táborák, krstný s gitarou a „ide pieseň dokola“. A horúce dni, ktoré sme trávili čvachtaním sa v jazere či priehrade, ktorú sme mali neďaleko táboriska.
Voda bola môj živel. Plávať ma naučili naši u nás na rieke, ktorú každé leto miestne decká prehradili jednoduchou hrádzkou z navŕšených kameňov a vytvorili si tak malé jazierko s vodou decku sotva po pás. Pri výletoch na priehradu som už bola pomerne sebaistý plavec. Síce nie veľmi rýchly, ale vytrvalý. Dostať ma z vody bývalo náročné, aj keď som už mala modré pery. Na jednom z letných táborov, ktoré som ako školáčka absolvovala, bolo neďaleko nášho ubytovania pekné jazero, ktoré však v tom roku bolo zamorené sinicami a kúpanie v ňom hygienici zakázali. Hoci ten tábor bol inak veľmi vydarený, nemožnosť zaplávať si bola pre mňa veľkým sklamaním. Priamo v tábore bol maličký bazén, ale z bezpečnostných dôvodov tam vedúci napúšťali vodu maximálne po kolená a plávať sa tam nedalo.
K letu neodmysliteľne patrilo aj hubárčenie v lesoch v okolí našej dediny. Otec mával svoje obľúbené miesta, kde sa vždy dalo čo-to nájsť. Občas sa mu podarilo získať od lesnej správy povolenie na vjazd lesnou cestou hlbšie do lesa, kam sa inak autom nesmelo, a vtedy babka zo sedadla spolujazdca orlím zrakom počas pomalej jazdy pátrala v poraste. „Stoj, stoj, tam je!“ bol pokyn, po ktorom ukázala prstom smer a otec alebo brat išli vyzdvihnúť úlovok. Mňa vtedy hľadanie húb neveľmi bavilo, ale vynahrádzali mi to čučoriedky, maliny a lesné jahody.
Drobného ovocia sme mali aj v záhrade neúrekom – ríbezle troch farieb, egreše žlté i červené, maliny, jahody, neskôr aj kanadské čučoriedky. Typickou letnou činnosťou bolo zaváranie, výroba lekvárov a sirupov. Babkinou špecialitou bola záhradná zmes zaváraná do pohárikov od detskej výživy. Tieto minikompótiky boli skvelým doplnkom napríklad k pudingu. Nezabudnuteľne sa mi vrylo do pamäti aj jedno leto, kedy nám príbuzní poslali dva veľké balíky uhoriek nakladačiek, ktorých mali obrovskú nadúrodu. Bolo ich za pol vane a každú jednu bolo treba dôkladne umyť kefkou. O tej zelenej mase sa mi potom ešte týždeň snívalo.
S postupujúcimi prázdninami sa začala objavovať vôňa zrelého obilia a na cestách bolo možné stretnúť kombajny. Dnes už v drvivej väčšine vozia po cestách žaciu lištu za sebou, vtedy sa na to dosť kašlalo a vozili ju vpredu, čím blokovali skoro celú cestu a šoféri museli byť pri stretávaní či predchádzaní veľmi opatrní. Pre decká však samotný pohľad na kombajn bol niečím výnimočným a vzrušujúcim.
Čas ubehol a dlhé letné prázdniny sú už len spomienkou. Pracovné povinnosti a bežný dospelácky život už neumožňujú prežiť to isté čo vtedy. Napriek tomu však rok čo rok príde chvíľa, keď mi do nosa nečakane udrie vôňa rozkvitnutej lipy a prenesie ma v myšlienkach na ten pätník pod naším kopcom, kde začínali bezstarostné dva mesiace plné vôní, chutí a zážitkov.
