Pokračujeme teda už len dvaja, LU a ja. Mlaďasi medzitým kamsi zmizli, ale našli sme iných, konkrétne troch zúfalcov s jedným jediným tesco-ručne-dobíjacím-lampášom, ktorý svieti asi na tri metre a keď nekrútia tou kľukou, idú po tme. Aspoň že je jasno, svieti mesiac, cez les ide široká cesta a idú iba po najbližší checkpoint. Zablúdiť sa nám podarí iba raz, asi 20m, odkiaľ nás hneď zavracia jedna dvojka z TT, ktorá si nadbehla kus viac po nesprávnom chodníku, tak nakoniec pohoda čo sa týka blúdenia zle značeným úsekom, všetkých pomocníkov nechávame za nami a trielime dopreč. Dievčinka sa inak celkom rozrozprávala v podstate hneď po štarte, alebo som to ja furt trepal voľajaké somariny, každopádne bolo o čom, aj čas skôr ujde, aj cesta sa lepšie šlape, aj LU sa menej po tme bojí šuchov-ruchov.
(#vmladostibezstarosti #lesjehusty #neminulismeuzodbocku? #somtuprvykrat #mapacelovkabuzola #taksakustikvratime)
Na kontrole Račková nájdeme ppči párty. Cesnačka v kotli navarená, medovina tečie prúdom, muziku sme počuli ešte hodne ďaleko. Nezdržíme sa moc. Od kuchára, ktorý tu skončil svoje putovanie pred štyrmi rokmi a už ostal, vypýtame čosi tuhšieho na guráž a o jednej padáme vo dvojke do tmy. Ešte dostávame aj nutný kus demotivácie v podobe info o prvom bežcovi (prví dvaja v cieli boli bežci, až za nimi prišli cyklisti), ktorý sa tu vraj objavil cca 9-10hod!!! pred nami. Ten keď ich pozdravil a zistil, že nemajú ešte navarené, vypýtal si vody, nasypal tam akýsi prášok, vypil to, uprdol si a odštartoval ďalej.
Cesta nám ubiehala po tme celom fajn, ani šuchotu v lese veľa nebolo. Teda LU by bola rada, keby som vyšetril každé zašušťanie. Aj som sa jej snažil vysvetliť, že ju tu nemá čo zjesť, no to som sa skôr mohol pokúsiť premeniť kameň na zlato a bol by som úspešnejší. Inak sme zahliadli iba asi jednu líšku a dva zajace. Horšie to už bolo so silami. Každú sedavú prestávku ide čoraz ťažšie rozchodiť a začínajú sa ozývať chodidlá, ktoré už pomenej zvládajú kamenistý terén resp. akúkoľvek nerovnosť. Tesne pred Dobrou Vodou nás predbieha horal v kopačkách s dvoma komparzistami a trochu sa nás snaží povzbudiť, keďže sa už len tak pomalšie moceme a aj keď ideme miernym dolu kopcom po poľnej ceste, začína to byť fakt zlé. Každý krok vyberáme kam stúpime a začíname ho hejtovať. Raz možno napíšem hejt na dolu-kopec, fakt piky. Hovorím LU, že ak už má dosť, kľudne s ňou v Dobrej Vode počkám na bus, ktorý pôjde za hodinu. Tá babizňa nepodarená ma ale uisťuje, že síce aj má dosť, ale že keď sme došli až sem, že to už predsa nejak dáme. No dobre...
V Dobrej Vode je ešte kvôli nám stovkárom o tretej ráno otvorená miestna krčma. Štamgasti nechýbajú. Dávame si dlhšiu prestávku vnútri v teple s rizikom, že sa už nepostavíme a samozrejme padá ďalší jonťák (kuffa, títo ľudia tu nepoznajú poriadne pivo, zas 10tka, začína ma to srať, ale aspoň už viem, čo bude na vine v prípade neúspechu). Z Dobrej Vody to je už len slabých 12km. Spytujeme sa miestnych na cestu po starej červenej, keďže to má byť asfaltka, čo je pre momentálny stav našich nôh lepšie riešenie ako nová červená cez les. Do krčmy prichádza 10min. po nás TT-párik v podobnom stave ako my. Dohadujeme sa s nimi na spoločnej ceste, týpek vraví že minulý rok presne na tej asfaltke neodbočil tam kde mal a prešiel sa celkom dosť km voľade dopreč a vlastne to aj kvôli tomu nedal. Blbé.
Z Dobrej Vody odchádzame posilnení, v dobrej nálade, vo štvorici na mulici, ach, to by bolo žúžo, omg, čo to trepem. Takže bolesti rozchodíme asi až po kilometri. Kráča sa relatívne dobre, dokonca začína svitať, čo mňa osobne teší, keďže som len v kraťasoch a je dosť kosa. Po asi troch-štyroch kiláčoch prichádza prvá kríza, našťastie nie je poblíž kde sadnúť, oddychujeme teda postojačky, chlapi opretí o kolená, baby čupia. Asfaltka sa nám prestáva páčiť. Nemá konca-kraja, furt stúpame, čo je pekne napikaču, lebo potom to budeme musieť aj zliezť a tiež stretávame zopár stovkárov, ktorí sa už vracajú z Brezovej do Dobrej Vody na bus (WTF??!!!?!?). Úplne nahovno však je, že sme ešte podľa ich slov dosť ďaleko od odbočky, pomáha aspoň info o žltej cyklistickej ceste, nemôžme ju minúť. Oddychujeme pár sekúnd každých 100-200m vo svojich oddychovacích polohách, melieme z posledného, nikto nič nehovorí a mne je furt zima ako v ruskom filme, aj keď sa už rozvidnelo.
(#potrebujemoddych #znovu #vsetkomaboli #asfaltka #cielovarovinka #este8km #dpc)
Po nekonečnej dobe prichádzame k odbočke, kde sú nachystané porúbané stromy, na ktoré si okamžite sadáme a vyhlasujeme dlhšiu prestávku pred posledným vraj strmým dolu-kopcom. Z tohto oddychu sa už zbierame fest ťažko. Obďaleč po ceste dokonca nachádzame aj rázcestník s novou červenou a časovým údajom do Brezovej pod Bradlom. 1 hodina. Nevládzeme nadávať. Dpčkurvafixčtjb, au, nevládzem, veď zomrem, grrr, čo všetko som chcel ešte dosiahnuť v živote, naučiť sa čínsky!!, vypiť 20 pív na posedenie!!, pretiahnuť jednovaječné dvojičky!!, skóre 2-1 prehrávam :(.
Obavy boli na mieste. Dolu-kopec strmý jak sviňa, kto vlastne túto kvôkvôtinu vymyslel? LU sa ma spytuje, či vládzem. „Jasné, že hej, 6:15 nám ide do BA bus, hybaj lebo nestihneme!“. Oddychuje sa každých 50-100m, vážne rozmýšľam o kotrmelcoch a tuším sa ochladilo. Vyťahujem rezervné sily, neviem síce odkiaľ, ale keď cítim cieľ, proste pookrejem a teda zhruba po 20tich minútach nachádzame prvé domy.
HURÁÁÁ !!!. Fotíme sa na vrcholovku v údolí pri prvom nepriznanom/zabudnutom rázcestníku „Brezová pod Bradlom – nejaká miestna časť“ a odchádzame hľadať cieľ, šatne na miestnom futbalovom ihrisku pri ZŠ, nemôžeme zablúdiť. Cieľ býval po minulé roky práve v spomínanej ZŠ, v triede na prvom poschodí!!, organizátorom sa ale našťastie stratil zmysel pre humor z posledných rokov, a tak končíme na prízemí v útrobách tribúny vo futbalových šatniach. Cieľový čas 5:45, dali sme to s LU teda za 23,5 hodiny. Povinne prehlasujeme „nikdy viac!!“, preberáme diplomy, LU je nakoniec č.9 v ženskom poradí, chalanov je veľa, sú bez poradia, neskôr sa dozvieme, že babizní došlo celkovo 12 ks. LU, klobúk dole, si v prvej desiatke ;-).
Nohy ma bolia statočne. Končím s dvomi megapľuzgiermi na obidvoch malíčkoch a nejakými dvoma bežnými na strede šľapaje. Mám riadne dopukané päty zvnútra a trochu mi opuchli členky, kolená však vydržali, paráda. LU je na tom podobne, má však svoje ženské plus, neskutočne ju bolia bedrové kĺby. Ale je to extrémistka a na pondelok večer si už dievčinka plánuje fitko, zumbu, jogu čičo. Autobus nestíhame a zrazu od dobroty nevieme čo robiť, tak sa idem aspoň narýchlo osprchovať. Naši TT-súputníci vravia, že majú odvoz a že sa zmestíme, čo sme veľmi radi, keďže Brezová je celkom tak trochu „middle of nowhere“. Teda diera. Hodia nás na vlak v TT. Cesta nám pri raňajkách ubieha rýchlo, s LU kecáme, ako by sme sa sto kilometrov nevideli. V BA sa prejavuje invalidita už vo vlaku. Po hodinovom oddychu s nohami hore nie je také jednoduché sa postaviť, a už vôbec sa dakam pohnúť. Zliezť tie tri schodíky z vozňa, potom dať schody do podchodu prilepení rúčkujúc po zábradlí dolu aj hore, za „obdivu“ 50 ročných bicyklistov a v tom podchode rovno pred nami taká naozajstná invalidná teta s francúzskymi barlami, no kráčali sme presne tak ako ona, len sme nemali tie barly. Našťastie sa neobzrela, hanbili by sme sa jak psy. Tak sľubujem, že už všetky projekty maštalí, čo sa mi dostanú pod ruky, budú bezbariérové.
(#neviemchodit #precosamismejete #ranajkyvovlaku #trnavskastovka #nikdyviac #choditsomzacaluznadruhyden #ctjb #moznoorok #prvyclanokvzivote)
PS. Ak by niekto chcel ísť TT-100 o rok, som ochotný ho odprevadiť pod Vápennú. Slabých 50km zakončených dobrou pizzou a pivom v Sološnici dám hocikedy .
ilustračné videjko:
a papier ako dôkaz:
