Ten nápad prišiel už dávno. Trnavská stovka, teda cca 100km (v skutočnosti len 92:) hrebeňom Malých Karpát z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom za 24 hodín pešky. Pre niekoho možno ranná prechádzka, pre niekoho šialenosť, pre bežných turistov vzdialenosť, o ktorej prejdení sa uvažuje s min. tromi dňami "na ľahko". Inak na tomto podujatí je možné absolvovať trasu aj behom alebo na bicykli. Veľa napovedá aj oficiálny názov, teda podujatie je klasifikované ako Malokarpatský diaľkoplaz resp. Slovenský superdiaľkoplaz a trasa je vytýčená až po Trenčín. Zopár ľudí sa na tých 169km vždy nájde.
(#trasa #malaturicka #todas #trochuviacslapania #tojedalekoajautom #sialenci)
Takže po finálnom rozhodnutí tento rok túto výzvu pokoriť, som sa trochu zamyslel aj nad nejakým tým tréningom. Akože zodpovedne si prejdem trasu po častiach, vyskúšam nejaké tie tenisky atď. , veď moje doterajšie denné maximum bolo cca 20 míľ v Grand Canyone a mal som veru celkom dosť. Škoda, že len zamyslel, ale nerozmýšľal. Po prejdení prvej skúšobnej trasy Pernek-BA v mojich nových trekových superteniskách, samozrejme že bez zalepenia piat, a samozrejme že bez náhradných v batohu, som nasledujúci týždeň ledva chodil a neskôr to tiež nebolo práve fajn. Okrem toho som tri týždne pred týmto happeningom chytil nejakú pliagu v podobe tuberáckeho kašľa a hnusných sopľov, z ktorej sa nie a nie dostať, takže zvyšok môjho tréningu pozostával z dvoch amatérskych futbalov v stredu a vo štvrtok pred stovkou. Totálny amatér, čo Vám budem... NEVADÍ !! Veď na Vápennej som už bol a zvyšok je skoro rovina, to dám. Nakoniec sa ku mne ešte na poslednú chvíľu pridáva brat, hľadajúci svoje maximá, jedna kamoška s už frajerom a jej kamoška so sestrou, ktorú som poznal tak diétne. Rozumej, dali sme jednu malú túru, kde sme si ráno povedali čau a večer to isté.
V deň D som si ráno v nekresťanskú hodinu o 5.00 namazal maslom 6 rožkov so salámou, prihodil dáke horalky, jablko, banán, pol kila orechov, nabral vody a hajde na štart pod Hlavnú stanicu na schody vedľa krčmy. Po zaplatení štartovného 3 €vri sme ako veselá 6ka, spolu s ďalšími asi 500 ľuďmi, vyrazili 6,15 miestneho času "do hôr". Už na Kamzíku sa odpája kamoška s týpkom, že oni pôjdu pomalšie, a že aj tak to vlastne nechcú až tak celé dať, že uvidia jak to pôjde. No čo Vám poviem, zlý prístup už od začiatku, takých ľudí nepotrebujeme :), ale budíž, my sme šľapali v tempe súrodeneckých dvojíc s vidinou úspechu ďalej. Z babyzní sa nakoniec vykľuli extrémistky v podobe mixu Roalda Amundsena, Kenenisu Bekelu a Iron Mana. Kurnik, ešte vyjdem na hanbu, ani nebudem chcieť, dajú ma dolu, vytrú so mnou dlážku v kuchyni, môžem to rovno otočiť, ísť po auto a počkať ich v Brezovej. Navyše, keď Vás ešte pred Bielym Krížom predbehne toto:
na odvahe to tiež nepridá. No vypadal skoro ako tento, fakt, hľadal som, ten týpek ešte aj stránku mal, možno ho niekto poznáte, už som nenašiel.
Na Bielom Kríži som doplnil zásoby energie tam zakúpeným jonťákom, zjedol za hrsť orechov a šlo sa ďalej. Samotný pochod prvých 30km je viacmenej nuda. Sranda začína až na Pezinskej Babe, kde dávali dve tetušky každému palacinku s džemom, padol ďalší jonťák a operovali sa prvé otlaky, konkrétne brácho
(#superpalacinky #radnapivo #christiaanbarnard #nehybesato #sufaktchutne #uztivytieklatavodicka? #leukoplast).
Prvé kopce začínajú hneď za Babou a hentým dvom fretkám by do kopca stíhal snáď iba Reinhold Messner, tak ich nechávame s bratom ísť. Musím povedať, že táto časť po Vápennú, také hore-dolu, sa mi páčila najviac, asi preto že som tam ešte nebol.
Vápenná. Nuž 500m prevýšenie na 3km nie je v podstate žiadna výzva, skúste však predtým prejsť pešky 50km. Dali sme to na jeden šup skoro bez oddychu, ale hore som myslel, že skolabujem. Akože v živote som necítil taký vlčí hlad. Dva rožky, horalku, banán a polku orechov som spratal do piatich minút, vrátane vybalenia z batoha a nájdenia si miesta na vrchole medzi ostatnými troskami mne podobných. Proste som musel. No hnus, ale hovorí sa, že kto vylezie Roštún, prejde už potom celú stovku. Tak určitééé...
Prvé problémy sa objavili hneď po checkpointe za Vápennou. Ešte čosi málo k tomuto dôležitému checkpointu, ktorý sa nachádza tesne za "obchádzkou po zelenej". Dosť ľudí totiž trasu s najhoršími/najťažšími úsekmi obchádza, napr. cez Taricové skaly sme šli skoro sami a tento "kopčok" si tiež veľa ľudí rado obíde. My sme to však chceli prejsť "poriadne". Teda na Amonovej lúke odpadáva pán brat. S odídeným kolenom ho po zúrivej telefónnej komunikácii (v MK je nie všade signál) posielam do Plaveckého Podhradia po modrej, kde takisto končí aj kamoška s týpkom (sú asi hodinu za nami) a majú vybavený odvoz. Kóta cca 60km, slušný výkon. Medzitým ešte brata ozbíjam o suché tričko, slipy, horalky a banán, potom ho na oplátku vybavím mojím bordelom v podobe mokrých vecí a smetí, na koleno dostane obväz a dávame si zbohom so sľubom, že ak to prejdem, tak sa z Brezovej vrátim verejnou dopravou, alebo tak dajak, hlavne po vlastnej osi.
Po týchto zdržiavačkách kopnem do vrtule a snažím sa dobehnúť tie dve stíhačky. Keine šanca. Nakoniec sa stretávame v Bukovej, kde dôjdem asi 10min. za nimi o pol desiatej. Niekde pred Bukovou som už aj ja musel operovať jeden blbý pľuzgier. Moje rozčaptané staré adidasky mi dávajú pocit, že oproti horalom obutým v kopačkách si moje nohy užívajú komfortu, lenže začínam pochybovať, ani neviem prečo, títo matadori asi otlaky nemajú, neviem, začína mi to byť vlastne jedno
(#turistickaobuv #malypluzgier #citimkazdysuter #staregumidasybardejovky #ajsostuplami).
Objavujú sa tiež prvé známky väčšej únavy nôh, ako je vhodné, zo sedu sa vstáva podstatne ťažšie, ale sral to pes, malý cieľ 64km do Bukovej je splnený. Vysmiaty ako lečo si dávam hneď guláš, bo podľa gulášmajstra už dochádza, ľudia dojdení polhodinu po mne majú smolu, snáď im ostali aspoň horalky. Jonťák-dva samozrejme nemôže chýbať, dozvedám sa, že majú aj špeciálny osemstupňový, nechávam si však zájsť chuť (#zubyvpohari #malinovka #zenskepitie #fujvoda #nastastiemajuaspondesiatku).
Keďže v Bukovej končí väčšina ľudí, pridáva sa ku nám jeden mladý chalan Adam, ktorého celá parta tam končí, on by však rád ďalej. Mal super chutné pizza koláčiky od mamy, ktorých som mu spratal tak zo šesť a dodali mi teda hodne energie, neviem, na čokoládu ja proste nie som, mäso je mäso. O pol jedenástej vyrážame proti noci na posledný nenáročný úsek, teda prevýšením, inak sa ide potme za svitu čeloviek a kolujú chýry, že práve tu sa stráca kopa ľudí, čo zablúdia. Značky fakt nevidno. Cestou počas hľadania odbočky pri kameňolome priberáme partu mlaďasov, viac čeloviek viac vidí, a vyberáme mapu keďže samozrejme všetcia v okruhu 5km sú na stovke prvý raz a nikdy tadiaľto nešli.
Za kameňolomom sa odpája mladšia sestra kamošky mojej kamošky, ktorá takisto ako pán brat došla o koleno. Extrémizmus u nej však dostáva zelenú a so zaťatými zubami vraví, že ona tých 30km už dáko prejde. Po asi siedmych krokoch s tromi bolestnými grimasami a štyrmi vzdychmi usudzujeme, že teda takto to nepôjde a dievča končí. Je to trochu prúser, keďže v noci kolo 12stej z Bukovej a okolia akosi žiadna verejná doprava nechodí ale tadaáá, Adam sa podujme sestru kamošky mojej kamošky zobrať domov s vyhlásením, že jeho to až tak bez kamošov nebaví a už volá fotrovi, nech po neho príde. Končí sa to fcb priateľstvom a možno sa stretnú o rok pri ďalšom pokuse, keďže mladá je z tohto malého neúspechu velice-prevelice nespokojná
(#maminepizzakolaciky, #mladygavalier, #bolavekolena, #dikymami, #fortetojemaso, #posielaTipusunalicko).
