Bol raz jeden kráľ (konkrétne Henry II.) a ten mal 4 synov – Williama, Henryho Mladého Kráľa, Richarda Levie srdce a Geoffreyho Bretónskeho. A keďže jeho kráľovstvo bolo veľké, podelil svoje dŕžavy medzi svojich synov, takže každý si mohol vládnuť vo vlastnom a byť spokojný a šťastný. Teda William nedostal nič, lebo zomrel ako trojročný, ale o to viac aspoň ostalo ostatným.
No kráľ sa po večeroch nudil a tak sa mu narodil aj piaty syn Ján, zvaný Bezzemok. Pretože kráľ už svoje panstvo podelil, pre najmladšieho neostalo nič. I rozhodol sa kráľ nájsť synkovi bohatú nevestu a ako 5 ročného ho zasnúbil s jedinou dedičkou grófa zo Savoy. Ale kým sa stihli zobrať, nevesta zomrela. A tak mal malý Bezzemok (na rozdiel od svojich starších bratov) stále toľko zeme, že by to nestačilo ani na naplnenie troch kvetináčov.
Jankovi bratia boli tak trochu čuráci, ktorí nerobili nič iné, len vzájomne bojovali. Jediný prípad, keď sa všetci traja spojili, boli roky 1173 - 1174, keď sa spojili so škótskym a francúzskym kráľom a zaútočili na svojho otca. Ale ten s nimi narobil veľmi rýchlo poriadky. A to mu ešte zabrala dosť času istá flagelantská epizóda v Canterbury.
A keďže jediný syn, ktorý kráľovi ostal verný, bol mladý Ján, automaticky sa stal otcovým miláčikom. Za odmenu poveril kráľ Janka vedením výpravy do Írska, aby preukázal svoje schopnosti. A Janko naozaj preukázal svoju schopnosť pokaziť, na čo siahne. Íri boli v tom čase už tak nejak uzmierení s tým, že u nich vládnu Angličania a už proti nim radšej ani nerebelovali. Ale na slávnostnej hostine si Ján začal robiť srandu z ich brád. Nasledovalo povstanie urazených írskych hipsterov. Výprava do Írska bola fiasko, ale Ján sa aspoň stihol vrátiť skôr, ako stihol napáchať ďalšie škody.
Po čase kráľ nakoniec odpustil svojim nehodným synom. A to bola chyba. V roku 1188 prišla ďalšia vzbura, tentoraz vedená Richardom a podporovaná francúzskym kráľom Filipom II. Augustom. Starý a chorý Henry II. Fitzempress už nedokázal vzbure čeliť, väčšina šľachty ho opustila a tak nakoniec predsa len podľahol svojim nepriateľom. Ako jednu z podmienok mieru si vymohol, aby mu Richard a Filip odovzdali zoznam tých, ktorí ho zradili. Hovorí sa, že príčinou kráľovej smrti bolo zlomené srdce, lebo na prvom mieste zoznamu bol práve Ján.
Po kráľovej smrti sa panovníkom stal práve Richard. A Ján bol z ničoho nič následníkom trónu, lebo jeho brat nemal deti. Aj napriek tomu, že vtedy neboli žiadne vakcíny, antibiotiká, éčka, chemtrails ani iné veci, ktoré dnes biomatky vehementne odmietajú, traja z piatich synov Henryho II. sa nedožili ani len 30. narodenín.
To, čo nasledovalo, asi všetci poznáme z filmov o Robinovi Hoodovi. Richard spolu s francúzskym kráľom Filipom II. sa vydali na krížovú výpravu. Jána zatiaľ nechal doma. Kým bol Richard preč, v jeho mene mal vládnuť biskup William Longchamp. Longchamp ale šľachte liezol na nervy. Preto väčšina nobility sa spojila s Jánom, aby ukončili jeho režim. Ján to využil, zosadil nepopulárneho regenta a začal vládnuť v bratovom mene. Väčšina anglickej nobility to uvítala. Toto boli Jánove hviezdne chvíle – obľúbený a de facto vládca Anglicka, Normandie, Akvitánie a Anjou. A nezabúdajme, že stačil jeden zablúdený saracénsky šíp a kľudne sa mohol stať vládcom aj de iure.
To, čo medzitým vystrájal Richard na krížovej výprave, cestou tam a späť by bolo na samostatný príbeh, podstatné ale je, že dohodol zásnuby svojmu synovcovi Arturovi z Bretónska. A pritom ho nazval svojim dedičom.
Napadnúť križiaka, kým bol na krížovej výprave bolo v stredoveku tabu a cesta do pekla. Keď ale Ján zistil, že Richarda cestou domov zajal nemecký cisár, prešiel do Francúzska, spojil sa s francúzskym kráľom a začal vzburu proti svojmu bratovi. Anglická šľachta bola mierne vnútorne rozorvaná. Na jednej strane chceli zostať verní Richardovi, hoci ten bol práve v ríšskom väzení. Na druhej strane, stačila malá nehoda a ich novým kráľom by bol práve Ján, proti ktorému bojovali.
Richardovi sa však žiadna nehoda nestala, zo zajatia sa vykúpil a vrátil sa domov. Ján opäť prebehol. Aby bratovi ukázal, že to myslí vážne, prišiel do Rouen. To držala francúzska posádka, ktorá o jeho zrade nepočula. Teda o jeho novej zrade. Ján to využil a všetkých ich zmasakroval. Nie je to podstatná príhoda, no krásne vykresľuje Jánov charakter.
Richard sa s vervou pustil do boja proti francúzskemu kráľovi, čoskoro získal nazad všetky stratené územia, no práve keď obliehal nejaký malý nepodstatný hrádok, trafil ho šíp z kuše a Jánovi sa splnil jeho sen – stal sa anglickým kráľom.
Avšak malý Artur tvrdil, že kráľom by mal byť on, lebo veď Richard ho prehlásil za svojho dediča. Väčšina šľachty ale usúdila, že 12-ročné dieťa nemá na to, aby pokračovalo vo vojne proti francúzskemu kráľovi. Artur teda prešiel do Francúzska, spojil sa s francúzskym kráľom a spolu viedli vojnu proti Jánovi. Prekvapivo mal navrch Ján. Šľachta z Anjou, ktoré vtedy patrilo Jánovi, sa síce najprv pridala na stranu Filipa, ale potom si to rozmyslela a začala podporovať Jána. Jednou z ich podmienok bolo, že Ján sa bude k Arturovi správať ako k priateľovi. Vďaka ich zrade Ján porazil Francúzov a dokonca zajal Artura. Ten si ale povedal, že na priateľstvo niekoho, kto zradil vlastného otca aj brata, sa asi spoliehať nedá a radšej pri prvej príležitosti ušiel.
Toto boli opäť Jánove hviezdne časy, dosiahol jedno z najväčších anglických víťazstiev nad Francúzmi a konečne zavládol mier. Ján sa mohol nerušene vydať na cestu po svojej ríši. V Akvitánii sa práve mala konať veľká svadba, ktorá mala uzmieriť znesvárené rody Lusignanovcov a Angoulemeovcov. Ján sa na ňu pozval a sľúbil ženíchovi, že pre neho bude mať veľké prekvapenie.
A naozaj mal pre neho prekvapenie. Ani v najdivokejších snoch nik nečakal, že Ján unesie nevestu a sám sa s ňou ožení. Najviac prekvapení boli pravdaže Lusignanovci. Asi nikto nie je rád, keď mu preberú babu, a ani oni neboli výnimka. Pozorný čitateľ si asi všimol, že medzi koníčky francúzskeho kráľa patrilo podporovanie vzbúr proti aktuálnemu anglickému vladárovi – podporil vzburu Richarda proti Henrymu, vzburu Jána proti Richardovi a aj vzburu Artura proti Jánovi.
Nuž vybrali sa teda aj Lusignanovci za Filipom II., aby im pomohol v boji proti zlodejovi neviest. Nasledovalo právnické mumbo-jumbo, na konci ktorého Filip II. prehlásil, že Ján sa vzdal všetkých svojich dŕžav na kontinente v jeho prospech. A nová vojna medzi Angličanmi a Francúzmi bola na svete. Francúzi začali dobre, Lusignanovcom a Arturovi sa podarilo obkľúčiť Eleanor Akvitánsku (Jánovu matku a Arturovu babku) na zámku Mirabeau. Teraz bol na ťahu Ján, aby sa ju pokúsil z obkľúčenia vyslobodiť. Prišlo ďalšie drvivé anglické víťazstvo a ďalšie zajatie Artura. Tentokrát sa ale Ján poučil a Artura uväznil na zámku vo Falaise. Čo sa s nim stalo ďalej, je neznáme, predpokladá sa, že Ján ho nechal zavraždiť.
Nasledovné udalosti sú trocha zahmlené. Vojna s Francúzmi síce pokračovala, ale Ján dával prednosť radovánkam so svojou novou manželkou. Ján postupne strácal obľubu medzi svojimi vazalmi. Bretónci boli nahnevaní, lebo si myslel, že zavraždil ich lénneho pána; Angevínci, lebo nedodržal svoj sľub správať sa k Arturovi ako k priateľovi; Akvitánci kvôli krádeži nevesty a Normani ho nemali radi, odkedy zradil Richarda. A hlavne sa nikomu nechcelo veľmi bojovať, kým sa kráľ venoval, ehm, posteľným radovánkam. V skratke, Jánovi, ktorý pri nástupe na trón ovládal polovicu Francúzska, zrazu ostali len malé frcky zeme, odhadom veľké asi ako Slovensko.
Anglická šľachta bola s týmto samozrejme nespokojná, lebo buď ostali verní Jánovi a prišli o územia na kontinente, alebo prešli k Filipovi a prišli o územia na Ostrovoch. A samozrejme, že nespokojný bol aj Ján. Začal preto zhromažďovať financie, aby mohol podniknúť výpravu, ktorou by získal späť aspoň niektoré zo stratených území. Rozumej, zdieral šľachtu a pýtal od nej peniaze za všetko, čo mu napadlo. Napríklad chcel, aby každý rok platili dane. Alebo súdne poplatky. Alebo poplatky za dedičstvo. Keď William de Braose odmietol zaplatiť 40.000 mariek, hodil do hladomorne jeho ženu aj syna. Podľa legendy sa na synovom tele našli stopy zubov, keď sa ho vyhladovaná matka snažila zjesť. Ešte aj William Marshall, etalón rytierskych cností, ktorý predtým slúžil 3 kráľom a žiadneho nikdy nezradil, sa stal terčom kráľovej svojvôle.
Medzitým si klérus v Canterbury volil nového arcibiskupa. Právo slobodnej voľby garantoval mníchom už v minulosti Henry II., ktorý im dovolil zvoliť si, koho sami chcú, za predpokladu, že to bude Richard z Doveru. V každom prípade, na konci týchto volieb bol jeden kandidát, ktorého zvolil kráľ a druhý, ktorého zvolili duchovní. Bolo na pápežovi, aby vybral, ktorý z týchto dvoch vlastne vyhrá. Lenže keď sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Pápež nakoniec na stolec arcibiskupa z Canterbury vybral Stephena Langtona.
Mnísi voľbu akceptovali, ale Ján nie, a tak na zoznam jeho nepriateľov pribudla ešte aj cirkev na čele s pápežom. Tu ale nasledoval totálny Jánov mastermove - asi najlepší za celé jeho kraľovanie. Ján zatkol farárom ich konkubíny a prepustil ich až po tom, ako mu zaplatili výkupné. Kňazi sa ani nemali kde sťažovať, pretože oficiálne žiadne konkubíny mať nemohli. Nezabúdajme, že toto sa stalo tak 400 rokov pred Habeas Corpus Act a 6 rokov pred Veľkou listinou slobôd.
Len pápež nebol takýmito nápadmi príliš nadšený a nad Anglickom (vrátane Walesu a Írska) vyhlásil interdikt a Jána exkomunikoval. Biblia ale káže odpúšťať hriešnikom, takže keď Ján sľúbil každoročné platby, pápež mu odpustil a Ján sa mohol ako márnotratný syn vrátiť do lona matky cirkvi.
Kráľova neschopnosť a tyrania spôsobovala, že šľachta bola čím ďalej, tým nespokojnejšia. V roku 1215 sa už schyľovalo k občianskej vojne. Aby Ján upokojil šľachtu, vydal Magnu Chartu. Ale ešte v tom istom roku odvolal svoj súhlas a začala sa prvá barónska vojna. Ján spočiatku vyhrával, ale potom si baróni zavolali francúzskeho princa Ľudovíta Leva (neskorší Ľudovít IX. Francúzsky), ktorého prehlásili za anglického kráľa (ale nikdy nekorunovali), a misky váh sa postupne preklopili na stranu vzbúrencov.
Už to vyzeralo, že Anglicku bude vládnuť francúzsky kráľ, ale vtedy urobil Ján asi to to najlepšie, čo pre Anglicko mohol urobiť. Zomrel. Jeho nástupcom bol 9-ročný Henry III. A jeho opatrovníkom bol William Marshall, najslávnejší a najvernejši anglický rytier.
Henryho situácia vyzerala veľmi zle. Ale Angličania čoskoro začali byť nespokojní s prítomnosťou Francúzov v ich vlasti. A po smrti Jána Bezzemka pominul aj hlavný dôvod rebélie. Angličania stále ťahali za kratší koniec. Mali menšiu armádu ako Francúzi a aj napriek tomu im dochádzali peniaze na jej vydržiavanie. Jedinou možnosťou pre Angličanov teda bolo čo najskôr donútiť Francúzov k rozhodujúcej bitke. To sa im podarilo a 20. mája 1217 porazili Francúzov pri meste Lincoln. Neskôr ešte porazili francúzsku flotilu pri Doveri a to bol koniec vojny. Nový anglický kráľ za výdatnej pomoci Williama Marshala zvíťazil a udržal si svoju korunu. Ale to už je iný príbeh.
Toto bol príbeh najneschopnejšieho anglického kráľa. Od jeho panovania prešlo už 800 rokov a doteraz nesedel na anglickom tróne žiadny panovník rovnakého mena. Jediným obdobím histórie, keď sa na Jána Bezzemka dívali aspoň trochu pozitívne, bola vláda Henryho VIII. a jeho dcéry Alžbety I., ktorí sa ho snažili vykresliť ako martýra bojujúceho proti svojvôli pápeža.
Na záver ešte dve perličky – Izabela Angouleme, kvôli ktorej vlastne vypukla vojna, v ktorej Ján stratil svoje kontinentálne dŕžavy, sa po smrti Jána vydala za Hugha X. Lusignana, syna svojho pôvodného snúbenca Hugha IX. Svojmu synovi Henrymu III. robila problémy, ale ako to s ňou nakoniec dopadlo neviem, lebo životopis Henryho III. som ešte nedočítal. A keď sme už pri tom, Ján mal pred ňou ešte jednu manželku - Izabelu z Gloucesteru, svoju nevlastnú sesternicu z druhého kolena a vnučku Richarda z Gloucesteru, jednej z významných vedľajších postáv v Pilieroch zeme. Toto manželstvo neskôr prehlásil za nu-li-tné, ale jej majetky si nechal. Našťastie pre Izabelu, gloucesterské grófstvo sa jej vrátilo v roku 1216.
