Tri dni sa nevysral. Okolo zadku sa mu urobili tvrdé hrče veľké ako chlapská päsť z Horehronia. Prisahala by som, že som počula v noci jeho stony. Zježili sa mi chlpy po celom tele, hlava vo zveráku strachu.

„Vezmem ho k veterinárovi a potom si obaja pôjdeme oddýchnuť na chalupu,“ povedala som rezolútne rodine, lebo som už nezniesla ten psí pohľad plný bezmocnosti a tak som aj urobila. Nepočkala som si na vtipné reakcie typu, no však sa neposer kvôli psovi, ktorý neserie, ale naložila som psa do auta a vyrazila. V práci som si vzala deň dovolenky uprostred týždňa. Len tak, lebo sa  mi chcelo a už som bola unavená z mlynčeka na mäso, ktorý mlel vo firme na prvý pohľad príjemných ľudí a vychádzali z neho intrigáni. Len tak, lebo som bola unavená z ich pažravosti.

Cestou som sa zastavila u nášho veterinára.

„Neserie,“ povedala som hneď za formulkou pozdravu.

„Ako dlho?“ zaradil zvedavú otázku tiež hneď za pozdravom. Určite sa nevedel dočkať odpovede.

„Tri dni. Stále sa hrbí v očakávaní, že sa vyserie a nič.“

"Napriek preháňadlám, ktoré som mu predpísal?"

"Berie ich, aj vlákninu mu dávam. Zrejme už predpísaná dávka nestačí."

Doktor pokýval hlavu a pustil sa do výskumu.

„Koniec hrubého čreva je dilatovaný. Rozšírený ako pešia zóna. Trus sa v tejto časti zvykne hromadiť, je to vrodená chyba. Čítam v záznamoch, že psa máte z útulku. O tomto ste ale zrejme nevedeli...“

„Mala som vedieť?“

Neodpovedal a ja som si predstavila, ako pri vyberaní psa z útulku spisujem s vážnou tvárou dokument na úrovni predmanželskej zmluvy. Nie, žiadny smutný psí kukuč a nešťastný osud ma nedojíma, podpíšem sa len pod vzťah so zdravým psom.

„Pomôžete mu?“

Veterinár si natiahol gumené rukavice. Toto bude masaker motorovou pílou, povedala som si a prišlo mi psa ľúto. Vedela som, že z neho vytiahne všetky skryté tajomstvá. Papuľu mu strčil do náhubku, pevne uviazal okolo hlavy, ktorú som mala držať. Nedívala som sa, ako mu strčil prst do zadku a čistil črevo. Ako zhypnotizovaná som sa pozerala na zúfalé hnedé očiská vyvalené na mňa, nemé výčitky jedna za druhou, sliny tečúce z papule cez okraj náhubku, šklbanie tela. V duchu som si hovorila, že som predsa vyrástla na dedine a naši by so psom, ktorý by sa pár dní nevysral, nikdy nešli k veterinárovi, asi by čakali, že praskne alebo čo, veď je to len zviera, povedala by mama a otec by hodil rukou, že psiská sú tu pre ľudí a nie my pre nich, tak neviem, prečo toľko prežívam túto chlpatú guču vytiahnutú z útulku so zlomeným rebrom od voľajakého kopanca a brokom v bruchu, ustráchanú a s neustálou triaškou, z ktorej sa po tom, čo sme ju dali do poriadku, stala poriadne tvrdohlavá a provokačná psia potvora.

„Snažím sa dostať hlboko, má tam toho veľa,“ povedal veterinár ospravedlňujúcim tónom a v miestnosti to začalo smrdieť.

Pes zo mňa nespúšťal oči, kmásal hlavou a prosil pohľadom, štekanie a zavýjanie tlmil, našťastie, tuho utiahnutý náhubok. Odľahlo mi, keď veterinár oznámil, že je už hotový, zabalil teplý smrad do balíčka a niekam ho odniesol. Vrátil sa s injekciou.

„Antibiotiká. Mal v črevách krv,“ oznámil mi. Pacientovi sme to nemali ako vysvetliť a tak som znovu mlčky chytila psa, aby sa nemetal a on zamieril ihlou do svalu. Už sa ani nemykol, ako keby rezignoval. Aj počas celej cesty na chalupu sedel vzadu a tváril sa, ako keby ho už nič nebavilo, aj keď si jazdu autom doteraz vždy užíval.

Na Pezinskej Babe nás chytila prietrž mračien. Z nebies sa valili prúdy vody, búchali na predné sklo a dobíjali dnu, ohýbali konáre stromov a s kvetmi popri ceste si robili, čo sa im zachcelo, surovo ich strhávali do blata. Cesta je plná zákrut a aj v čase sucha po nej jazdím opatrne, nechávam motorkárov obiehať ma, obzerám si les okolo, či v ňom nezachytím pohyb divej zveri. Stáda srniek mihajúcich sa pomedzi stromy ma vždy dostanú do príjemnej nálady, samozrejme, pokiaľ sa nerozhodnú urobiť živú závoru na ceste a ja musím na poslednú chvíľu zabrzdiť. V tomto lejaku však nič nevidím. Voda buble v tvoriacich sa kalužiach popri ceste, po motorkách ani stopy.

Na chalupe bolo príjemne a ticho ako po daždi, ale hlavne, ak nerátam psa, bola som tam sama. Keďže som v živote prešla z roly dcéry vo veľkej rodine rovno do roly manželky a neskôr mamy, neviem sa samoty nasýtiť. Ten priestor na chalupe, plný starých vecí po predkoch, na stenách obrázky hradov, ktoré sme s deťmi navštívili, chladnička zasypaná magnetkami z rodinných dovoleniek, veľká kachľová pec, prútené koše s ovocím, skrinka s maškrtami, to všetko patrí teraz iba mne, celý ten úžasný priestor od pavučiny nad vchodovými dvermi až po vyplašeného nočného motýľa v podkroví. Idem sa z toho zblázniť. Pes sedí a meravo hľadí pred seba. Jeho status „som len nový kus do chalupy“ sa mi nepáči.

Na noc mu usteliem na zemi vedľa mojej postele. Nezvyknem spávať so psom v jednej miestnosti a už vôbec nie v posteli. Toto bude výnimka. Budem ho musieť strpieť v izbe, ak chcem, aby sa prestal na mňa hnevať. Niečo za niečo.

Je prekvapený, keď zbadá svoj pelech vedľa môjho. Neisto sa zvinie do klbka, ale chvostom krúti jak s kolesom šťastia. Zaspávam bez toho, aby mi dal niekto dobrú noc, ako som zvyknutá, ale vôbec mi to nevadí. Noc bude určite dobrá aj bez toho.

Prvýkrát som sa v noci zobudila na štekot psa. Vyletela som z postele, že čo sa to, kristepanenanebi, deje a zišla dolu po schodoch do dolnej časti chalupy. Pes ide poslušne za mnou. Cez okno som zbadala svetlá susedovho auta. Prišiel konečne z flámu domov, beťár.

„Vidíš, čo som ti hovoril, votrelec,“ hovoria mi nadšene psie oči.

„Čoby votrelec! Sused to je! A ty si ma kvôli nemu zobudil!“ vytknem mu to a zaplesnem mu pri návrate do mojej izby dvere pred nosom. Nechcem, aby ma ten mobilný strážny systém znovu zobudil.

Moje rozhodnutie sa stretlo s jeho nepochopením. Ležím v posteli a počúvam ťap-ťap-ťap od dverí k schodisku a potom znovu ťap-ťap-ťap k mojím dverám. Funenie, v ktorom počujem výčitku: „Čo si ty za ženskú! Pustíš ma do svojej spálne, urobím všetko pre teba, aby si bola šťastná a v bezpečí a ty ma bezohľadne z nej vyhodíš!“ Ťap-ťap-ťap ku schodisku a potom rýchle ťap-ťap-ťap k mojím dverám, ktoré po pár minútach otváram. Si omilostený, bastard!

Ľahne si nanovo urazený do svojho pelechu a už sa odtiaľ ani nepohne. Ani keď ma zobudí hukot rozbesneného motora auta zápasiaceho s blatom. Pes je ticho. Teda skoro ticho. Pretože počujem tlmené vrčanie, ktorým sa snaží ovládať nutkanie upozorniť ma na nepriateľa vonku.

„Dnes sa tu nevyspím alebo čo?!“ vyletím napajedená z postele, rozčapím dvere a beriem schody po dvoch. Z okna kuchyne zbadám auto ďalšieho suseda, ktorý niekam uprostred noci vyráža za zábavou, beťárisko. Otočím sa, ale psa za sebou nevidím. Ostal v pelechu.

Keď sa vrátim do spálne, tvári sa, že spí. Hlavu ma obrátenú smerom odo mňa, schválne sa na mňa nepozerá a v režime – keď ja ťa nevidím, tak ty mňa tiež nie, vyzerá fakt smiešne.

V snahe spať so mnou ovláda aj svoje ochranárske pudy. Je jasné, že môj dokonalý strážny systém je takto úplne v riti. Odpálila som si svojho osobného bodyguarda a nevedela som, či ma to má tešiť, alebo mám byť smutná, lebo ani neviem, čo som chcela. Ale kedy to vlastne ženská vie, všakže.