Monotónne dokola opakujúce sa činnosti sú ako kolieska starých hodín. Zapadajú do seba, točia sa, jedno koliesko je závislé od druhého. Keby sa jedno otočilo pomalšie, spomalí aj to druhé a výsledkom je stratený čas...

O filme z roku 1975, ktorého názov nechcem opakovať a preto je v nadpise, som sa dozvedela úplne náhodou, keď som si pozerala filmové rebríčky. V roku 2022 sa stal víťazom najrešpektovanejšej ankety o najlepší film všetkých čias, ktorú vyhlasuje britský magazín Sight & Sound. Anketu uverejňuje Britský filmový inštitút od roku 1952 každých desať rokov. Teraz dokonca porazil Hitchcockove Vertigo. Nevyhol sa podozreniam z toho, že film ocenila pokrytecká porota predovšetkým kvôli feministickému obsahu a skutočnosti, že ho natočila žena. 

Tri dni života vdovy s dospievajúcim synom, ktorá je ženou v domácnosti a privyrába si príležitostnou prostitúciou. Jeden deň, jeden klient. Obvykle krátky proces. Šup, šup, stačí na to malý uterák rozvinutý na ustlanej posteli. Rýchle makať a nič nechytať. Väčšinou času trávi Jeanne domácimi prácami.

Režisérka Chantal Akerman natočila tento tri a pol hodinový film ako dvadsaťpäťročná. Prekvapilo ma, že už v tom veku si uvedomovala všetky tie neviditeľné ženské práce v domácnosti, ktoré ťa vonkoncom nebavia, ale genderovo vnútená rola nepustí a muži ich aj tak na rozdiel od peknej tváričky neocenia. Chantal tieto nudné, nekonečné dlho trvajúce domáce práce zviditeľnila. No a preto, moji milí, je film pre mnohých divákov nekonečne dlhý a rozvarené zemiaky sa niektorým zdali ako vrchol všetkého. Keď si musela Jeanne kúpiť nové zemiaky a začala ich znovu šúpať, bolo do plaču určite viacerým, aj mne. Už nikdy nebude čistenie zemiakov pre mňa to, čo doteraz!

Film je natočený tak, že máte pocit, že mimo nocí naozaj prežívate celé tri dni so Jeanne úplne intenzívne. Zemiaky ošúpete spolu s ňou. Aj polievku zjete spolu s ňou. Predpokladám, že režisérka musela veľa činností natočiť na jeden šup, lebo polievku ich vidíme jesť od prvej až po poslednú lyžicu, práve tak aj hlavné jedlo a teda neviem si predstaviť ani ju, ani toho jej vychrtlého syna, ako to dá viackrát za sebou. Leda že by sa chodili stravovať denne do filmového štúdia.

Keď som sa pozerala na film, môj drahý sa na chvíľu zadíval na obrazovku, že čo to pozerám a potom udivene krútil hlavou.

„Povieš, že máš plné zuby roboty v kuchyni a ideš si oddýchnuť pri filme a čumíš na ženskú, čo stále šúpe krumple.“

„Už robila aj fašírku a obaľovala rezne,“ oponujem.

Môžete namietať, že dnes je už domácnosť a varenie zdieľanou oblasťou v párovom spolužití, ale každodenná rutina domácich prác aj tak nezmizla a aj napriek tomu, že je dnes sofistikovanejšia, je rovnako ubíjajúca. Desaťročia predtým sedela Jeanne apaticky pri sporáku a zaoberala sa triedením si myšlienok alebo čakala na zaštrnganie synovho kľúča v zámke, dnes by si nechala myšlienky zahltiť smogom z elektronických médií alebo by riešila životy iných na sociálnych sieťach. Jeannin syn čítal pri maminom obede knihy, dnes by zízal do mobilu. Bol by rovnako nevšímavý k matke? Zrejme áno. 

Monotónne dokola opakujúce sa činnosti sú ako kolieska starých hodín...

Aj ja žijem v jednej domácnosti so synom, plus manželom. Stereotyp? Poznám. Ráno sme odchádzali s manželom do práce skôr ako syn. Zavreli sme dvere a pootočením kľúča v hornej časti dverí som aktivovala vnútornú západku, aby syn mohol v bezpečí domova dosnívať svoje sny o ružovej budúcnosti. Točiace sa kolieska hodín... Už sme sedeli v aute, keď som si spomenula, že som niečo zabudla doma a musím sa pre to vrátiť. Pri opätovnom odchode z domu som však už v tom zhone nezastrčila do dverí správny kľúč, aby som uviedla do pohybu kovovú západku, ktorá sa zvnútra dá aj otočením kolieska rukou uvoľniť. Ja som dvere normálne zamkla.

Syn dosníval, náhlil sa do sveta. Kovová tyč západky mu v tom nijako nebránila. Dvere však boli zamknuté! To sa mu ešte nestalo. Šokovaný vytiahol kľúče nachystané v bunde a odomkol si. Vyšiel na chodbu a dvere zabuchol. Keď siahol rutinne do bundy, aby vytiahol kľúče a dvere zamkol, uvedomil si, že kľúče ostali vo vnútri. Keď jedno koliesko spomalí, ovplyvní tým aj druhé...   

Večer sme všetci traja stáli na chodbe paneláku a čakali sme takmer hodinu na kľúčovú službu. Po odchode kľúčového virtuóza otvoril sused z vedľajšieho bytu dvere a zvedavo sa spýtal, koľko to dnes stojí, aby potom smutne skonštatoval, že aj tieto služby zdraželi...

Kolieska Jeanniných hodín tiež utrpeli šok. Dovtedy sa točili napriek okolnostiam, ktoré sa ich pokúšali spomaliť. Vrieskajúce decko od susedov, ktoré Jeanne pravidelne stráži. Ženská, ktorá obsadí jej obľúbené miesto v kaviarni. Nastane moment, ktorý ju vyburcuje k nečakanej aktivite... Možno sme ju už podvedome očakávali, pretože počas tých troch hodín nazerania do života Jeanne sa s ňou postupne zbližujeme a domýšľame si, čo sa jej preháňa hlavou a záleží na nás, ako to v sebe spracujeme.

Film určite nie je najlepším filmom všetkých čias, ale ako povedal jeden filmový kritik, je nevšedným protipólom proti zbesilému tempu súčasných filmov, kde je extrémna miera akcie, efektov a strihov. Tento snímok vás môže náramne nudiť presne tak, ako niekedy život.