Sneží. Začína mi byť zima. Začujem známy zvuk. K očiam si priložím ďalekohľad. Líška zatiahla za strnisko do lesa. Vietor je dobrý. Brieždi sa. Viditeľnosť je fajn. Dovidím na posed hneď pod hranicou lesa. Nikto v ňom nie je. V knihe návštev revíru som dnes sám. Nadýchnem sa studeného vzduchu a vykročím k posedu... Zima je náhle preč.

 

Prichádza to. Vlna. Obrovská. Spenená. Vrhne na mňa tieň. Ľudia by nemali zomierať v sobotu večer. Mal som tu byť. Raňajkoval som v hoteli ďaleko od domova, keď mi zavolala tvoja žena. Cítim sa osamotene a vystrašene ako stratené dieťa, napísal Henry James 10. septembra 1910 v liste adresovanom H.G. Wellsovi, keď mu zomrel jeho brat William. Henry potom vydal mimoriadne obľúbené autobiografické dielo Malý chlapec a kompiláciu Encyklopédia Henryho Jamesa. Ja? Len som bol celé týždne naštvaný. Naštvaný na pochmúrne pohľady kamarátov, keď sa ma pýtali ako sa mám. Bol som naštvaný, keď ťa spomínali, bol som naštvaný, keď nie. Nezačal som piť... viac, než obvykle. Nedal som sa na drogy. Nezatkla ma polícia. Nevedel som sa vysporiadať s tým, že život si ide ďalej, miesta, kam sme chodievali, naďalej existujú. Potichu som si vybavil svoje záležitosti a odsťahoval som sa. Hej, utiekol som.

 

Je ticho. Zastavím. Počúvam. Líška zašteká v tom lesíku predo mnou. Kontrolujem vietor. Znovu zašteká. Usúdim, že smeruje ku mne. Vykašlem sa na posed. Natlačím sa k balíku sena, čo tu bol. Čupnem si. Natiahnem napináčik. Pomaly posúvam kríž po hranici lesa. Hľadám cieľ. Prestávam vnímať okolie.

 

Jazdíš ako kokot, vravel som ti. V živote tvojich najbližších zostala po tebe diera. V mojom živote zostala po tebe diera. Na druhý deň ráno po tom, čo sme ťa pochovali, musel som sa podoprieť, aby som vstal z postele. Bol krásny slnečný deň. Pretože vesmír kašle na to, v akom emocionálnom stave sa nachádzaš. Zakopol som o prázdnu fľašu whisky. Zasmial som sa. Osud si vždy nájde cestu ako ťa udržať hlavou pri zemi. Nikdy som nemal brata. Ty si mal jedného. Vždy si hovoril, že keby si mal ďalšieho, bol by som ním ja. Ale to je už teraz jedno. A môžeš si za to sám. Moment. Piatimi štádiami som už predsa prešiel. Čas som delil na jednotlivé kroky. Odpoveď na pracovný email. Žehlenie košelí. Každá drobná činnosť ma priviedla o krok bližšie k jej dokončeniu a o krok ďalej od toho zlého dňa. Dlhé prechádzky. Upratovanie bytu. Rodina. Kamaráti. Pravidelná strava. Spánok. Brať život po mikrodávkach. A whisky. Veľa whisky. Zdalo sa, že to pomáha. A potom ku koncu novembra, každý rok je to rovnaké. Ráno idem do práce. Vzduch vonia po zime. Smútok a hnev sú zrazu reálne. Ale čím dlhšie žiješ, zlé spomienky nahradia tie nové a dobré. Len musíš žiť. Pestujem si svoju radosť. Zdvíham oči od špičky topánok. Obraciam tvár k slnku. Zostane ti jazva, to áno. Spravíš si kávu alebo otočíš kľúčikom v zapaľovaní, zachytíš známu vôňu, obraz, a potom to príde. Bolesť. Načiahne sa za tebou a zdrapí ťa ako vlna na mori v búrke. Zalapáš po dychu. Premôžeš sa. Žiješ. Nájdeš v sebe silu, o akej si ani len netušil a mentálne sa pripravíš na to, že príde ďalšia.

 

Líška sa vynorí v prieseku. Som tu prvýkrát sám. Ruky sa mi roztrasú ako posýpačovi moravských buchiet. Kríž poskakuje po strnisku. Zrazu cítim hrejivú dlaň na mojom ramene. V mysli počujem známy hlas. Upokoj sa. Zadrž dych. Čakaj. Zdvihnem sa od puškohľadu. Zhlboka vydýchnem. Prilícujem. Líšku cez puškohľad so širokým zorným poľom vidím jasne, jej obraz je číry a pre mňa fascinujúci. Jemne sa dotknem spúšte. Spätný ráz. Líška padá. Pre istotu hneď prebíjam a vstávam zo zeme. Utekám k prieseku.

 

Mladý a sprostý. Po jednej prehýrenej noci som dostal hypo. Nie to v banke. To, pri ktorom ťa neznámi dobrí samaritáni ukladajú do stabilizovanej polohy, vidia tvoj diabetický náramok, narvú ti kocku cukru medzi líce a ďasno a zavolajú 155. Zachránil si mi život. Znie to hlúpo, ale je to holý fakt. V nemocnici končili návštevné hodiny. Povedal si mi, ako veľmi ma máš rád a aký neuveriteľný život je so mnou. A že ti nemám skapať ako pes len tak niekde na obrubníku. Zaujímalo by ma, ktorú pieseň budú hrať, až pôjdem. Dúfam, že to bude niečo tiché, pokojné a pomalé. Nechcem začuť chrastiace reťaze Jacoba Marleyho. Počul si ich ty medzi štyrmi stenami v nemocnici? Počul si zbor v kostole? Poslednýkrát hrať tvoju obľúbenú pieseň, keď ťa niesli von? Poznám tú pieseň a jej slová naspamäť, a dôvod, prečo sme ju do zblbnutia hrávali v klube. To boli tie dni, o ktorých dnes hovorím ako o good old days. To samozrejme nevieš, keď tie dni žiješ tu a teraz.

 

Na nástrele je dosť farby. Cítim slabosť. Únavu. Srdce mi bije až v krku. Chytím dych. Na zamrznutej tráve poprášenej snehom vidím smer úniku. Líška leží pod smrekovým zmladením.

 

Vzal si ma na rannú postriežku. Vtedy som o poľovačkách ešte nič nevedel. Mal som minimum kontaktu s voľne žijúcou zverou. Rýchlo som si zbalil termosku s kávou. Január. Čerstvo napadnutý sneh. Bezvetrie. Mesiac na oblohe. Mrzne. Čakali sme na slnko. Všade bolo ticho. Zima ako v seriáli Ice Road Truckers. Začali mi drkotať zuby. Skrehnutými prstami som si natlačil do fajky voňavý tabak. Prešiel som pohľadom okolité stromy a lúku, ale žiadnu líšku som nevidel. Prerušíš ticho a moju koncentráciu. Len tak polohlasom rozprávaš o suťovisku Mačinová, o tom, ako tam v zime stekajúca voda zamŕza a chystáš sa tam liezť. Slnko je v úžasnom uhle a sotva svieti nad horou. Zavtipkuješ, aké je to romantické, ako ľubovoľný K-drama land film. Sledujeme ako slnko prechádza cez horu. Kútikom oka pozriem na tvoju nasmerovanú tvár a už som ju zbadal. Líška vychádza spoza borievkového kra v protisvahu. Spočiniem pohľadom na tom hrdzavom fľaku. Líška zavetrí a upriami pohľad do doliny. V lúčoch vychádzajúceho slnka žiari. Prenikavo zavábiš na dlani modelujúc hlas vreštiaceho zajaca. Líška naberie kurz na nás. Podozrievavo pozoruje naše stanovište. Pri druhom zavábení jej padne zadok do snehu. S vystretými ušami k oblohe počúva vreskot zajaca. Nájdeš ju v kríži. Výstrel. Z borievky ulomím vetvičky, jednu dám líške ako posledný hryz, jednu dám na ranu a jednu, namočenú vo farbe, podám tebe. Ale tvoj pohľad je upriamený do svahu. Až keď pozrieš na mňa, jasne vyčítam z tvojich očí: Úľava. Potom plíživý pocit smútku. Radosť strieda ľútosť. Počujem šumieť rozbúrené more. Kurva, je toho teraz na mňa príliš veľa. Šum silnie až ho mám plnú hlavu. Už si niekedy miloval? Nehovorím nevyhnutne o láske v zmysle „milujte sa a množte sa.“ Máš niekoho hrozne moc rád? Dáš zaňho život. Hrozné, však? Robí ťa to tak krehkým. Nemám rád ten pocit zraniteľnosti. Nemám to v povahe. Roztvorí ti to hrudník, roztvorí ti to srdce, šikovne ako niekto, kto je zvyknutý pracovať so skalpelom a pokazí ťa. Stráviš roky budovaním obranného valu. Nič ti nemôže ublížiť. Zrazu jeden obyčajný človek, ktorý sa ničím nelíši od iného obyčajného človeka, sa vyskytne v tvojom obyčajnom živote. Dáš mu kúsok zo seba. Nežiada ťa o to. Len jedného dňa spraví niečo nepremyslené, napríklad ťa v daždi a v hmle vezie na urgent, hovorí ti, že všetko bude oukej a drží ťa pritom za ruku. Od tej chvíle tvoj život už nie je tvoj vlastný. Mať pri sebe takého človeka je úžasná vec až do momentu, keď nie je, potom je to tá najhoršia vec na svete. Narodí sa. Je len zlomok z toho, kým raz bude. Začne meniť ľudské životy okolo seba, a potom odíde. Len tak. Zo dňa na deň. Možno pred uplynutím svojho času. Bolí to nielen v mysli, je to bolesť duše, bolesť tela, skutočná bolesť, taká, ktorá ťa rozlomí na kusy. Nič na svete by nemalo mať takú silu. Najmä nie láska. Nenávidím lásku.

 

Sedím pri vyhasnutej líške, mám na tvári úsmev i slzy. Neponáhľam sa. Ľahnem si o kúsok ďalej do trávy s vedomím, že som práve vzal život. Chýbaš mi. Každý posratý deň. Keď kráčam lesom a cesta je cieľ. Keď idem do kina na oddychovku, pri ktorej nemusím rozmýšľať. Keď telefonujem s vašimi. Keď dlho šoférujem a počítadlo kilometrov neúprosne rastie. Keď na ulici vidím 1A brunetku s dlhými vlasmi, ako rezko v topánkach na vysokých podpätkoch uteká krížom cez ulicu, aby chytila autobus do práce, lebo by sa ti páčila, ale je pre teba moc vysoká liga a poslala by ťa do prdele. 

 

Prejdeš ohňom, nie vždy všetko prežije. Zmení ťa to. Niečo z toho už navždy necháš tam, v ten deň na tom mieste, keď ti zazvonil telefón. Zostali mi spomienky na dlhé letné popoludnia v skúšobni, na ktoré nikdy nezabudnem a tvoja štvorstrunová basgitara. Chcel by som ťa ešte raz vidieť. Nachvíľu. Chcel by som ešte raz vziať do rúk gitaru a s tebou hrať, až kým neodpadnem od únavy. Improvizujeme. Počúvame jeden druhého. Všetko sa zladí do niečoho krásneho, vrčiaceho a vznešeného. Je to tá najintímnejšia tvorba umenia, akú poznám. Rocky Racoon alebo No Surprises s pekným dievčaťom za klavírom. Potom si môžeme povedať maj sa, uvidím ťa, keď ťa uvidím. Si jediný brat, ktorého som kedy mal.