V tomto debutovom triumviráte si dovolím uviesť pár postrehov z troch pobrežných miest, v ktorých som strávil v každom týždeň: Los Angeles-San Francisco-San Diego. Môj kontext je prostý – muzikant hľadajúci dobrú zmluvu na konci dúhy, sám, bez kontaktu len s adresami na ubytko. No dobre, jeden kontakt som predsa mal. Chcel som vidieť West Coast na vlastné oči, tak som to šiel obhliadnuť. Možno táto znôška pocitov a skúseností niekomu pomôže.

LOS ANGELES

V prvom rade musím povedať, že v špinavej Bratislave som žil pár rokov a mám ju veľmi rád presne pre to, aká je. Čo je veľmi dobre, lebo v USA ma čakalo takisto hnusné a špinavé LA. Prvé pocity po vystúpení z LAX terminálu boli... nahovno. Zápchy, ľudia, špina a chaos všade naokolo. Ja viem, viem... Nenechám sa predsa poraziť tak ľahko. DAY 1 - kto pešo chodí, nikam NEPRÍDE. Seriózne. To mesto je gigantické. Niekde som čítal, že keď si myslíte, že máte kamoša na opačnej strane mesta, že máte „kamoša v LA“, tak ste riadne na omyle. Mať kamoša na druhej strane LA je ako byť v Štúrove a chceť ísť na pivo do Galanty. Síce sa to dá, len je to trošku ťažšie. Ok, trochu faktov – LA je vlastne pomenovanie Los Angeles County, San Fernando Valley, Orange County a San Bernardino (plus-mínus). Každé miesto je niečo iné. Môj pobyt bol v South LA – štvrť Jefferson, blízko USC. Nebolo to hrozné, ale fakt, že som sa ocitol v hispánsko-černošskej štvrti spôsobil to, že som trochu vyčnieval, keďže som biely ako stena. Človek je ostražitý a má trochu strach, ale nie viac, ako keby som bol počas noci v BA na Trnavskom.

MHD v LA je celkom dobrá, ale má svoje muchy – spoje nechodia často, aplikácia na mobil je na dve veci a časy sú napísané systémom, ktorý nechápe ani divá sviňa. Mysleli ste si, že intervaly sú nahovno? Tak k tomu pridajte ešte systém timestampov (vygooglite si to, nechce sa mi to vysvetlovať). Je to o level vyššie. Podarilo sa mi to rozlúštiť asi na piaty deň. Viem, nie som najbystrejší, ale aj tak. Jesus. Téma MHD ma privádza na ďalší rozdiel – ľudia. Ani neviete ako a v autobuse sa ocitnete v konverzácii s black mommou, čo na vás začne rozprávať niečo o *insert topic*. Videl som to nespočetne veľakrát. Ľudia sú takí otvorení, že nemajú problém komunikovať s hocikým. Prišlo mi to veľmi dobré, ale... Na druhej strane som typ človeka, čo si dáva slúchadlá a má v p... nezaujíma ho svet naokolo, čiže na túto sociálnu explóziu som si musel tiež nejaký ten deň zvyknúť.

DAY 3 – Idem cez Downtown. Počas pobytu som sa snažil pohybovať sa hlavne v obytných štvrtiach – finančné vysoké budovy ma vôbec nezaujímajú. Ale v downtowne sa deje pravé srdce LA – šialenstvo. Ako prechádzame cez ulice, križujeme San Pedro St a BUM – stany a ľudia všade, kam oko dovidí. „Stala sa nejaká vec, o ktorej neviem?“ pomyslím si. Nie, toto je notoricky známa Skid Row. Ten pohľad bol neuveriteľný – katatonická nahá žena uprostred ulice, spiaci ľudia na chodníku a ceste, ľudia hovoriaci do prázdna napravo aj naľavo. Ľudia nadávajú, že v BA na stanici sú piati bezdomovci a že všetko smrdí. Predstavte si, že na Kamennom ich je 100. Za okamih sa ulica zmenila a zrazu všetko zmizlo. Sureálne.

Celkovo je väčšina LA suché a prašné miesto. Ale má niečo do seba. Snúbi sa tu španielska „misijná“ architektúra s mediteránskou klímou a technologickým pokrokom. A to robí to miesto unikátnym. Za odporúčanie určite stojí Venice, Burbank, Pasadena a Anaheim. Neodporúčam Downtown, Hollywood a Santa Monicu buď z dôvodu bezpečnosti, šialenosti alebo len nudnej scenérie.

A mojich potulkách cez bezdomoveckú štvrť Tenderloin v San Franciscu sa dočítate v ďalšom článku.