Mám za sebou niekoľko desiatok, ak nie už stovku pohovorov. Podotýkam, že nepôsobím v oblasti HR a ani som neprijímal ľudí na útvary ako je back office alebo call centrum, ale vyberal som ľudí do menších tímov, väčšinou na odborné pozície. Rovnako som absolvoval niekoľko pohovorov na opačnej strane barikády, keď som bol vyberaný ja. Tí, čo to zažili, mi určite dajú za pravdu, že už po prvých desiatkach pohovorov človek dostane „čuch“ na kandidáta. Po prvých minútach rozhovoru zacíti, či je to ten správny človek na dané miesto, alebo opačne, či je to človek, pre ktorého chcem robiť. Ja tomu hovorím chémia, moment, kedy zafunguje mix skúseností a osobnostných faktorov a od začiatku je jasné, že to je „ten“ kandidát/zamestnávateľ. Ale nie o tom som chcel písať.

Napriek tomu, že aktuálne mám viac voľného času, prekvapuje ma, ako zbytočne sa ním mrhá v rámci výberových konaní. Čas, ktorý by mohli obidve strany, kandidát a zamestnávateľ, stráviť zmysluplnejšou aktivitou. Prelistoval som si stovky pracovných ponúk a stále viac ma zaráža spôsob, akým sa vyberajú ľudia na rôzne pozície. Okrem toho, že z ponúk je často problém dozvedieť sa, čo sa vlastne od kandidáta očakáva, alebo opačný extrém, kedy je požiadavok toľko, že úspešný kandidát by mohol asistovať supermanovi, v drvivej väčšine prípadov sa z ponúk vôbec nedozviete, prečo by ste mali pre danú spoločnosť robiť? A ak áno, je to len zmes „buzzwords“, ktoré sa so železnou istotou opakujú v každej druhej ponuke (česť výnimkám). Uvediem zopár najčastejších aj s trochou irónie:

  1. Prostredie silnej medzinárodnej spoločnosti – mám to chápať ako benefit alebo upozornenie vopred, že nič nepôjde tak rýchlo, ako si uchádzač predstavuje?
  2. Mobilný telefón/notebook – mám považovať za benefit to, že dostanem pracovný nástroj? Obzvlášť, ak tento nástroj človek na nič iné ako prácu použiť nemôže?
  3. Priestor pre sebarealizáciu/možnosť profesijného a osobnostného rastu – paradoxne, tento benefit býva uvedený hlavne pri spoločnostiach, kde je takáto možnosť minimálna a skôr sa trestá ako podporuje.
  4. Príjemné pracovné prostredie – úprimne, toto je veľmi dôležitý faktor spokojnosti. Ale ako niekto môže vedieť, že pre daného kandidáta bude prostredie prijemné? Je to veľmi subjektívny a v tomto kontexte nič nehovoriaci faktor.
  5. Zaujímavé platové ohodnotenie/motivujúce finančné ohodnotenie/adekvátne finančné ohodnotenie – zaujímalo by ma, čo je na ňom zaujímavé. Je buď zaujímavo nízke alebo zaujímavo vysoké, motivujúce k odchodu alebo k prehodnoteniu rozsahu práce, adekvátne k nudnej robote alebo k faktu, že človek robí 12 hodín denne?

A teraz k jadru môjho problému a k poslednému bodu – plat. To, čo ma štve najviac, je fakt, že pri máloktorej pozícii dnes nájdete zmienku o konkrétnej výške platu. Otázka k výške platu je položená v 99% zo strany ejdžáristu až na pohovore ako posledná (ak neberiem do úvahy otázku „Máte ešte nejaké otázky?"). Po nej príde už len strohý oznam „My sa vám ozveme.“ Pýtam sa, na čo je celé to hodinové divadlo pred tým dobré, keď už od začiatku je jasné, že platovo je uchádzač a zamestnávateľ úplne mimo? Očakáva sa snáď, že uchádzač si to rozmyslí a pôjde robiť za polovicu v kontexte nových informácií, ktoré získal? Alebo sa očakáva, že zamestnávateľ zdvojnásobí svoju ponuku a prehodnotí celý mzdový systém v spoločnosti len preto, že ho uchádzač presvedčil?

Prečo je zverejnenie platu alebo jeho rozpätia také tabu? Určite sa nájdete pár dôvodov, prečo plat neuvádzať, ale nevyvážia ich na opačnej strane pozitíva? Napríklad:

  1. Na pohovor prídu len takí uchádzači, ktorí sú z pohľadu zamestnávateľa zaplatiteľní = nestrácame čas na oboch stranách a máme reálne očakávania od začiatku. To, že prilákam ľudí, ktorí na to nemajú a chcú len peniaze, by mal šikovný ejdžárista odhadnúť už v zaslanom CV.
  2. Výška platu vo väčšine prípadov odráža aj nároky kladené na danú pozíciu (je rozdiel, keď niekto hľadá skúseného projektového manažéra za 1200€, alebo za 5000€), a pritom popis práce bude pri oboch pozíciach takmer rovnaký. Viem sa v rámci pohovoru oprieť aj o tému „čo za to“.
  3. Atraktívnym platom viem prilákať aj skúsenejších ľudí, ktorých by som na danú pozíciu nikdy nedostal. Hlavne vtedy, ak je všeobecne známe, že daná pozícia je slabo platená.

Tak len toľko k mojej frustrácii, ak sa to tak dá nazvať. Neviem, či je to tým, že uchádzačov o prácu považujú dnes zamestnávatelia za zúfalcov, ktorí si len hľadajú robotu a predpokladá sa, že zoberú všetko, čo sa im ponúkne? Potom ale nerozumiem, prečo zo všetkých strán počúvam, ako ťažké je dnes zohnať šikovných ľudí. 

A aký je váš názor, alebo skúsenosť s touto témou? Tiež ste premrhali svoj čas na pohovore?