Už ste vystrojili svojho usmrkanca na prvý karneval v škôlke? Myslíte, že len malí ľudia, snobi v Benátkach, a dospelé deti na komixových festivaloch a veľtrhoch sa prezliekajú do kostýmov? V Kolíne si viac ako polovica populácie berie na týždeň dovolenku, aby sa hodila do kostýmu a chlastala v krčmách a uliciach.
O Kolínskom karnevale som prvýkrát počula na hodinách nemčiny. Som totiž bez telky, z ktorej by som sa dozvedela, ako ostatní Nemčúri závidia Nemčúrom v Porýní túto tradíciu a tiež bez internetu, ktorý tým lenivým skurvencom trvá 4-5 týždňov zapojiť. Buď sú Nemci takí neschopní = another myth busted, alebo poslali info o mojej žiadosti o pripojenie CIA, MI6, Bilderbergu, svetovému koncilu iluminátov a židov i NBÚSR, odkiaľ sa im ešte neozvali, pretože zabudli heslo. Inak si fakt neviem vysvetliť, čo za nápor tam môžu mať na sieťové pripojenia, keď už i posledný násťročný ciciak má net v hladkacom telefóne. (Taký nemám, pretože všetko s farebným displejom buď zabijem niekoľkými náhodnými pádmi, alebo nechám na bližšie neurčenom mieste, kde to nájde niekto iný a adoptuje si to.)
Na hodine sa vo veľkom riešilo, čo za kostým kto bude mať a nejako z toho vyplynulo, že to v Kolíne s tými kostýmami berú úplne vážne. V tejto viere ma utvrdila aj sezónna ponuka vo všetkých supermarketoch a hobbymarketoch na okolí, kde boli kostýmy drahšie ako handry, čo si kupujem bežne a tak zhotovené, že aj fejky z Miletičky sú oproti tomu šité ako košele zo Saville Row. Po asi týždennom váhaní som si kúpila plyšový kostým bezpohlavného osla v Aldi, ktorému “sa” po karnevale po jednom vypratí rozpáral chvost.
Karneval čisto technicky začína 11.1. o 11,00 a končí na popolcovú stredu. Tiež sa mu hovorí piate ročné obdobie. Cez vianočné sviatky si dávajú ľudia pauzičku, ale skutočný bordel, Sodoma a Gomora, sa spustí týždeň pred popolcovou stredou a vrcholí v pondelok. Cez karneval sa smie všetko. Čisto teoreticky, pretože knižnica, kam chodím na net, bola zatvorená celý týždeň a s ňou aj väčšina menších obchodov, takže všetko nie.
Historická Libresse ultra dry
Karnevalovalo sa kedysi po celej stredovekej Európe. Život bol vtedy dosť nahovno, lebo ak ste neumreli do štyroch rokov, ešte stále ste mohli umrieť od hladu po neúrode v osade uprostred ničoho, alebo ste mohli niečo chytiť v meste od spolubývajúcich potkanov – napríklad mor, alebo poriadnu sračku z vody v mestskej studni, keďže kanalizácia bola zbytočný luxus a nočníky sa vylievali priamo na ulicu. Chcípalo sa bežne a ešte vás v kostole strašili pekelnými plameňmi za každú ukradnutú a zožratú pistáciu z váženého tovaru v Tesku. Únikom z tejto mizérie nebola ani samovražda, lebo to je čistá miestenka do pekla a tak jediná možnosť ako sa poriadne ožrať a zašukať si bez následkov bol karneval. Dáte si masku a idete na vec - to aby vás Boh a Diabol nespoznali. Je to niečo ako keď Alláh nevidí po zotmení arabských študentov chytať v kluboch za zadky random baby a chlastať. Táto pekná karnevalová tradícia sa bohužiaľ s nástupom novoveku a nenásytných kapitalistov vytrácala, ale v Porýní (Kolín, Düsseldorf, Mainz a priľahlé prdelákova) prežila vďaka Napoleonskej okupácii. Odchádzajúce francúzske vojská si akosi nezískali popularitu medzi miestnymi, ktorí ich s nadšením vyprevádzali a posmešne napodobňovali. Túto radostnú udalosť si potom pripomínali chlastaním v uliciach každoročne pred pôstom, a s pôžitkom sa prezliekali do francúzskych uniforiem, ktoré po vojakoch zostali a akosi im to vydržalo až doteraz.
Mne, 75% inteleguánne ladenému mizantropickému introvertovi, myšlienka, že sa nastrelím do kostýmu plyšového somára a vyrazím na davovú akciu, kde sa chlastá pivo a hrá nemecký pochodový Senzi Senzus, vôbec nepripadala lákavá. So sociálnou fóbiou som sa vyrovnala ako vždy alkoholom a spolu s parťákom - tučniakom sme si dali motivačnú sedmičku ružového vína doma a sedmičku bieleho sme si vzali na cestu. Keď sme nastúpili do prímestského vlaku, zistila som, že nie som so svojou sociálnou fóbiou sama: na sedadlách sa povaľovali vrchnáky a pidi poldecové fľašky od lepihubovo-bolehlavových likérov, pre ktoré majú nemecky hovoriaci jedinci slabosť. (Niečo ako Nicolaus Peach Vodka, ktorú ste naposledy zvracali na strednej, len to má len 20 oktánov, nie 35 a obyčajne príchuť fíg).
Keď sme dorazili na kolínsku hlavnú stanicu, ktorá je pohodlne v centre mesta hneď vedľa Dómu, ponorili sme sa do masy ľudí a mierili niekam. Tučniak mi naznačil, že by sa potreboval vymočiť, ale pri staničných záchodoch bol rad ako keby boli zadarmo, a tak sme vyrazili k Dómu.
Už po pár krokoch, keď sme sa vymotali z masy plyšových zvierat, diablic a Jackov Sparrowov som cítila, ako sa mi moje kopýtka lepia o dlažbu. Komplet celé dláždené námestie bolo súvisle poliate vrstvou piva, vína a lepihubových likérov, cestou sme zakopávali o prázdne fľaše, o ktoré nejavili záujem zberači, ktorí sa prerývali davom zbierajúc plechovky, plastové a sklenené fľaše, ktoré sa v Nemecku dajú finančne zhodnotiť.
Bol Ružový pondelok, vrchol karnevalu, kedy sa nepracuje vo väčšine firiem a koná sa prestížny sprievod alegorických vozov mestom, na ktorý sa každoročne príde pozrieť až milión ľudí. Došli sme okolo druhej poobede, pretože tučniakova firma je britská a podobné výstrelky ako karneval nepodporuje, takže mal len pol dňa voľno. Karnevalový sprievod bol v plnom prúde, ale tučniak stále otravoval so záchodom, takže skúsil ešte jedny narvané verejné toalety, kým si rozopol brucho, a do kostýmu nenápadne pri múriku šupol fľašu od smúzí a potom víťazoslávne vytiahol fľašu plnú žltej tekutiny so slovami:
„Aha, tri deci, akurát.“
Možno by ten pocit úľavy a víťazstva bol väčší, keby si pri tomto delikátnom manévri neočúral termobielizeň, ktorú mal pod kostýmom. Pohli sme sa smerom k trase sprievodu, aby sme sa dostali do centra diania, kde sa všetko začalo psychedelizovať a nebolo to len množstvom požitého alkoholu.
