Aj vy často žasnete nad obrázkami z rôznych čvargastánov, ktoré sa čoraz častejšie objavujú na nete? Neveriacky čumíte na budovy, ktorých drevenú konštrukciu zabezpečila ešte tesárska firma Sv. Jozef & syn ?
Vomitujete pri pohľade na na usušené zaprášené nohy trčiace spod ufúľaných handier a neveríte, že nejde o nejaký film, ktorými je telka zaplavená cez Vianoce a na Veľkú noc? Nechápete fotografie, na ktorých jedinou známkou pokroku je kalašnikov?
Ja tiež. Som za pokrok. Dokonca aj za konzum. Dokonca mi vôbec neprekážajú pukance v kine a s plezírom sa nechávam namotávať na zľavy v obchoďákoch. Je mi síce jasné, že to celé skončí nejakým prúserom a niekedy ma zamrzí, že moje okolie zďaleka nepripomína bezstarostnú krajinu môjho detstva (všetci na seba mali akosi viac času, keďže v práci človek robil hovno a rovnaké hovno aj väčšina ľudí mala). Ale beriem to tak, že nemôžeš mať všetko - aj výhody modernej spoločnosti, aj bukolický život v lone prírody. Nestresujem sa.
Dostal som sa však k tak symbolickému videjku, až ma to donútilo, no nevravím, že zamyslieť sa. To by bol prisilný výraz. Možno stačí konštatovanie, že ma to primälo napísať tento článček. Predstavte si, že by ste dostali za úlohu nájsť antonymum k takémuto obrázku:
Úlohu by ste celkom iste splnili na výbornú týmto klipom:
Aj obdiv konzumu môže nadobudnúť až surreálne dekadentnú formu. A ako vždy - aj v tomto sú Japonci popredu.
Pozerám na ten klip, predstavujem si, ako sa na neho díva priemerný obyvateľ Čvargastánu a uvažujem, komu tu viac drbe.
