Po bujarej silvestrovskej noci som sa pri pohľade na seba pýtala, či máme doma krivé zrkadlo. Nie. V tom prípade ide o zvetrávanie materiálu? Áno. Okamžite som si dala novoročný záväzok a už o pár dní som dvíhala s Irenkou v posilňovni činky. Jej životný parťák je dvojnásobný európsky majster vo voľajakom bitkárskom umení, kde sa s druhým naťahujete namiesto toho, aby ste mu dali takú poriadnu jednu-dve po papuli. Ale dobre, uznávam, chlapec má nabúchané telo a vie všetky fígle o svaloch a hlavne, bol nás ochotný trénovať. Postupne som si zvykla v posilňovni na chlapské očné skenery, že keby som nepotrebovala zachytávať pot z tela do dajakej handry, behám tam pokojne holá. K tréningu som pridala aj zmenu stravovacieho režimu a telo začalo spolupracovať. Formovalo sa tak, ako som si to želala, akurát, že na môj vkus pomaly.

„Lebo žerieš stále tie zákusky a chľasceš víno,“ vysvetlila mi Irenka. Nevadí, nemusím hrať najvyššiu ligu, stačí mi aj D skupina, hovorím si a vbieham do fitka.

Náš osobný tréner nás po čase nechal, aby sme cvičili samé  a teraz som šla do fitka ešte aj bez mojej parťáčky, čoho som sa obávala, lebo som sa pri nastavovaní náradia a tréningu spoliehala na ňu. Však si chová doma toho majstra, tak musí voľačo vedieť. Ale čo teraz ja sama, samučičká, medzi toľkým kovovým haraburdím?!

Chlapi si robili svoje, len podchvíľou ma checkovali pohľadmi, čo stváram. Nadhadzovali sebavedomo ťažké činky, hekali, obzerali sa v zrkadle, drhli uterákmi. Bez parťáčky som bola v riti. Stroj na formovanie nôh a zadku som ešte zvládla v pohode. Ako erotomanka mám pozíciu odzadu zvládnutú perfektne a nadhadzovala som ležiac na bruchu lýtkami závažie jedna báseň. Jedna milostná báseň. Ale potom som si nastavila ďalší mučiaci stroj na hornú časť tela tak, ako keď nastavujem novú elektrickú trúbu, čiže intuitívne. Znížila som množstvo závaží po borcovi predo mnou, ale aj tak nefungovalo tak, ako som bola zvyknutá. Zaťala som zuby a ťahala ten kovový hnus nad seba. Čudné kŕče v tele. Toto nedáš, dievča!

V stave absolútneho zúfalstva som hodila na chlapa, čo driloval vedľa, taký ten pohľad bezradnej hlupane. Ani som nemusela k tomu zakotkodákať a už pribehol ku mne a s výrazom pána tvorstva blahosklonne našteloval stroj na moje telesné parametre a kontroloval celý priebeh cvičenia. A potom držal celý čas nado mnou ochrannú ruku, aby som si svoje ženské rúčky nedolámala pri bremene ťažšom ako je život s chlapom, až kým som na vrátnici neodovzdala kľúč od skrinky.

Vyšťavená som si sadla do auta, prehnala sa okolo blízkeho parkoviska tirákov, kde ženské trénujú šľapanie chodníka miesto bežiaceho pásu a šla tankovať. Cestou trénujem slepačí výraz tváre, od ktorého som očakávala doma rýchlejší presun špinavého riadu do umývačky a bielizne z podlahy do koša. V štýle „Helou, chlapi, asi ste zabudli na stole taniere od guľášu!“ alebo „Ahá, kto stratil cestou ku košu na bielizeň smradľavú ponožku?“

Pomaly vystupujem z auta a kým som si uvedomila, že mi ostal natrénovaný výraz tváre, už sa chlap z vedľajšieho auta hrnul ku mne, že ak potrebujem, natankuje mi. No na parádu! Nechám si vďačne pomôcť, dobre mi to po cvičení padne. Poďakujem a chcem si sadnúť do auta, keď ma chlap upozorní na mäkké pneumatiky.

„Mäkké pneumatiky? Kde?“ nahlúplo zažartujem a hlavu zohnem k svojmu bruchu. Zasmeje sa a už mi aj kontroluje hustotu kolies a dofúka obe predné. Ďakujem mu za pomoc a bohu za to, že som objavila takúto ľahkú cestu životom. A potom, že prečo sa hlúpym žije na svete ľahšie.

Spokojná prichádzam ku garáži, otváram bránu a vbieham s autom dnu. Z prehrávača znie moja obľúbená od Abby „Andante, Andante, go slowly with me now...“ Keby som viac verila spirituálnym záležitostiam, bol to jasný odkaz na auto, ktorý ma mal upozorniť, nech s ním idem do garáže pomalšie. Takto som sa vrútila dnu príliš rýchlo a štrajchla pravý bok o dvere. To už bola iná pesnička. „Ja som koza rohatá, do pol boka odratá.“ Neostávalo mi nič iné, ako zas použiť doma osvedčený výraz tváre, ktorým som sa vyhla mužskému hnevu a výčitkám, že kto zas bude chodiť po poisťovni a servisoch, no kto, há?

Strih, klapka, obraz druhý

Makám v kancli na tabuľkách a tie odrazu zmiznú v tme obrazovky. Prásk! Odišiel mi monitor? Rozbehnem sa po chodbe za ajťákmi, zastavila ma až guľa na ich dverách. Trieskam na ne, kým sa neotvoria a jeden z pánov tvorstva a počítačovej siete nevyjde von.

„Čo tu chceš, pútnik?“

„Znovu svetlo do môjho života. Z monitora sa na mňa valí nekonečná tma. Tabuľky, číselka, všetko zmizlo,“ zastonám.

Čudne zahmká a ide so mnou na miesto činu. Chvíľu sa pozerá na môj pracovný stôl a potom vytiahne spoza monitora šálku od kávy. Zaostrí zrak na kábel, na ktorý sa šálka natlačila, skontroluje jeho pripojenie na monitor, znovu zahmká ako Boh, keď tvoril svet. Budiž svetlo!

„Dávaj bacha, kde si dávaš kávu,“ sucho ma upozornil a mne neostalo nič iné len nahodiť zas ten slepačí výraz. Iné sa ani do tejto scénky nehodilo a asi mi táto životná rola bude súdená.

Strih, klapka, obraz tretí

Auto je v oprave. Musím si vziať staré, ktoré malo už dávno skončiť na smetisku dejín. Fiat Uno, dokonalá jazda snov. Muž ma upozorňuje, že vypadáva tiahlo. Neviem, čo to je, tak sa mi snaží vysvetliť, že to je niečo, čo ovplyvňuje radenie rýchlosti a ak vypadne, tak zaradiť môžem už jedine seba na okraj cesty. Potom treba otvoriť kapotu a uvoľnené tiahlo nasadiť do pôvodnej polohy.

„Asi takto,“ povedal a vopchal ruku do hromady čudných vecičiek pod kapotou. Mám obrazovú pamäť a ľahko som si v duchu škrtla presné miesto na fotke motora.

Hodím na seba bielu blúzku, vybielim si zuby a vydávam sa na návštevu priateľky. Cestou tam sa snažím vyhýbať jamám na vozovke, lebo to sú presne tie potvorské záležitosti, ktoré spôsobia, že znervóznia moje nešťastné tiahlo. Cestou naspäť sa jedna jama stihla ukryť pred mojím pohľadom a vyradí tiahlo nadobro z jeho činnosti. Rýchlostná páka sa vzdala svojich aktivít, spomaľujem a zastavujem na krajnici. Zapnem výstražné svetlá a snažím sa nájsť v aute to, čím sa otvára kapota motora. Zabudla som, kde výrobca umiestnil toto pekelné otváranie.

Netrvá dlho a predo mnou zaparkuje fajnové autíčko, z ktorého vychádza usmievavý sympaťák.

„Ako vám môžem pomôcť?“ prihovára sa mi cez otvorené okienko.

„Odišlo mi radenie,“ vysvetľujem a vystupujem z auta. Chlap si sadá na moje miesto a uchopí páku do ruky. Hýbe sa ako neposlušný had, ktorý o rýchlostných stupňoch ani len netuší.

„S týmto sa veru nedá šoférovať,“ súhlasí a navrhuje mi, že sa mi na to pozrie.

„Ja ale neviem otvoriť kapotu,“ hovorím a nemusím ani použiť slepačí pohľad, všetko mu je jasné. Smeje sa a rukou siaha kamsi pod volant. Sézam, otvor sa. Kapota otvára svoje poklady a on sa potom dlho-predlho pozerá zamyslene do útrob motora. Prstom neskúseného automechanika amatéra ďobne do káblikov, mrví sa v nich ako v špagetách. Očividne sa nechce len tak ľahko vzdať.

„Môžem skúsiť aj ja?“ pípnem nesmelo.

Rehoce sa. Viem, ženská, čo nevie ani otvoriť kapotu, nepatrí medzi adeptov na úspešného automechanika. Napriek tomu odstúpi od motora a so záujmom sleduje, ako si vyzlečiem elegantný svetrík a vyhŕňam rukávy bielej blúzky. Pristupujem ku kapote, nakloním sa a v hlave si vybavujem fotku so zafajknutým inkriminovaným bodom. Naťahujem ruku. Idem na istotu. Tiahlo umiestnim na správne miesto.

„Tak a malo by to byť hotové, teraz môžem ísť,“ hovorím. Chlap sa na mne baví.

„Oukej, skúste teda naštartovať,“ povie v očakávaní ešte väčšej srandy a je rozhodnutý zachrániť ma aj proti mojej vôli.

Sadnem si za volant, naštartujem, zaradím jednotku, dvojku, odchádzam a cez okienko mu zakričím, že je to v poriadku a ďakujem za pomoc. V spätnom zrkadle vidím, ako mu spadla sánka. S vyvalenými očami stojí na krajnici, pozerá za mnou a možno tam stojí ešte dodnes. Aj by som mu bola vysvetlila, že veci sa majú inak a že niekedy sú božie cesty nevyspytateľné a ženské ešte viac, ale už som veľmi chcela byť doma. Tak hádam niekedy nabudúce. Kotkodááák.