Čo sa vlastne stalo? Pri rannej kontrole okolo 8.00 je objavený Baader, ležiaci v kaluži krvi so strelou v zátylku, Raspe rovnako, Ensslin sa obesila v rovnakej cele a rovnakým spôsobom, ako pred ňou Meinhoff. Irmgard Müller bola prevezená do nemocnice s viacnásobnými bodnými ranami.

Ako sa do nepretržite stráženého traktu väznice mohli dostať zbrane? Táto otázka sa vyriešila pomerne ľahko, prepašoval ich tam jeden z advokátov  vo svojich folderoch. Samozrejme, okamžite sa vynorili téorie o tom, že to bola vražda, že sa štát pokúsil zbaviť sa ich v zmysle onoho stalinského „nie je človek, nie je problém“. Tento mýtus sa snaží priživiť aj preživšia Müller, ktorá tvrdí, že si na nič nespomína, ale že to musí byť vražda. Naopak, zvyšok RAF tvrdí, že Baader a spol. mali až do posledného okamihu kontrolu nad svojimi životmi.

Hlbšie vyšetrovanie ale ukázalo, že väzni neboli izolovaní až tak, ako sa predpokladalo. Okrem rádií, TV a podobných zariadení, ktoré im na začiatku krízy po únose Schleyera zhabali, dokázali s pomocou návodu zvonku a pár  polovodičov premeniť miestny väzenský rozhlas po drôte na akýsi komunikačný kanál. Jasper mal v cele schované malé rádio, pravdepodobne na ňom počul správu o úspešnej akcii v Mogadišu a dohodli sa spoločne na samovražde. Koniec-koncov, tie zbrane tam boli od začiatku kvôli tejto možnosti...

Čo je ale dodnes nevyjasnené, je opäť úloha BfV. Dnes vieme, že cely bolo odpočúvané.... Znamená to, že niekto počúval, prípadne nahrával dianie v nich aj v onú noc??? Ak áno, znamená to, že to nechali tak? Alebo dokonca... Toľko otázok....

Pár hodín po samovraždách v Stammheime pristávajú v Nemecku oslobodení rukojemníci, plus GSG 9, ktorej členovia sa stali hrdinami. Jeden človek bol však stále v moci RAF.

Hans-Martin Schleyer bol celkovo v moci únoscov 43 dní (!). Po samovraždách a oslobodení rukojemníkov nemala RAF inú šancu, len ho zabiť. V TV ešte vtedajší prezident BRD Walter Scheel prosí únoscov o život Hansa-Martina Schleyera... Zbytočne. Parížsky denník Liberation dostane správu, podľa ktorej „Wir haben nach 43 Tagen Hans-Martin Schleyers klägliche und korrupte Existenz beendet. Herr Schmidt, der in seinem Machtkalkül von Anfang an mit Schleyers Tod spekulierte, kann ihn in der Rue Charles Peguy in Mülhausen in einem grünen Audi 100 mit Bad Homburger Kennzeichen abholen. Für unseren Schmerz und unsere Wut über die Massaker in Mogadischu und Stammheim ist sein Tod bedeutungslos“  (Po 43 dňoch sme ukončili žalostnú a korupčnú existenciu Hansa- Martina Schleyera. Pán Schmidt, ktorý od začiatku vo svojom mocenskom kalkule so Schleyerovou smrťou rátal, si ho môže vyzdvihnúť v Rue Charles Peguy v Mülhausene v zelenom Audi 100. Pre našu bolesť a zlosť kvôli masakrom v Mogadiše a Stammheime je jeho smrť bezvýznamná).

27.10. je pohreb troch obetí, značne preriedené davy sympatizantov premenia pohreb na tichú demonštráciu.

RAF chcela mobilizovať masy, ale tie sa od nej odvracali. Únosy politikov, ich vraždy a najmä ohrozenie životov obyčajných ľudí vytvorilo odpor voči RAF a jej praktikám. Celé to neskôr viedlo ku vzniku nenásilného protivojnového hnutia, ktoré sa začiatkom 80-tych rokov dostalo až do parlamentu ako Strana zelených (die Grünen. Cez ňu sa dostali do parlamentu aj bývalí radikáli a sympatizanti RAF ako Joschka Fischer, alebo už spomínaný Otto Schilly.

Ale poďme naspäť. RAF bola v ťažkej kríze. Posledné roky sa usilovala len a len o oslobodenie Baadera a spol. Naraz jej chýbal cieľ a vlastne aj dôvod existencie. Nálada v skupine bola pod bodom mrazu, morálka úplne zdemolovaná, RAF sa stiahne do Paríža (ono vždy ku  RAF patrilo max 20-30 členov, a okolo 200- 250 bolo sympatizantov, čo jej pomáhali). Šéfmi sa stávajú Brigitte Monhaupt, ktorá sedela určitý čas spolu s Baaderom v Stammheime, čo jej prepožičiava autoritu, druhým vodcom je Christian Klar. Bývalý študent filozofie, tiež pôvodom zo stredostavovskej rodiny. Odmietol nástup na ZVS s odôvodnením, že si nedokáže predstaviť situáciu, v ktorej by mal niekoho zraniť, alebo zabiť.... Neskôr bol odsúdený za spoluúčasť na 9 vraždách, vrátane Bubacka, Schleyera a Ponta ...

Klar vždy a všade za sebou necháva stopy, ale dopadnúť sa ho nedarí. Dokonca si objedná let vrtuľníkom, o ktorom sa dozvedela BKA a pozorovala ho. BKA však predpokladala, že sa bude jednať len o sympatizantov RAF a až po vyvolaní fotiek zistia, koho mali na muške.... Počas letu sa priblížili ku domu Helmutha Kohla a aj ku väznici Stammheim.

Meantime in Paris... prebiehajú debaty ako ďalej, s kým ďalej a či vôbec. Nakoniec Monhaupt celú debatu usekne s tým, že fajn, kto teda chce, môže ísť.... Ale ako opustiť teroristickú skupinu? Domov sa vrátiť nemôžete, bývať nemáte kde, čo asi napíšete do kolónky posledný zamestnávateľ na úrade práce.... Pomocná ruka prišla z neočakávanej strany. Stasi ponúkla, že kto chce, nech príde do DDR, dostane novú identitu. Nakoniec túto ponuku využije 10 ľudí. Ako bolo sľúbené - dostanú novú identitu a zaradia sa do budovania šťastných zajtrajškov...Samozrejme, že to nešlo bez problémov. Ono, RAF bola jednotná v tom, že treba odstrániť kapitalizmus.... ale čo namiesto neho? Niečo ako DDR??? Néééé.... Realita realsocializmu ich dostihla veľmi skoro. Napr., keď im nechutila východonemecká káva (žiaden div), tak v podstate celý svoj plat minuli len na kávu z Tuzexu. Samozrejme, aj nové identita niekedy zlyhala (ako v prípade Susanne Albrecht, ktorú spoznala jej kolegyňa z fakulty), Stasi dokonca dostala upozornenie z KGB, že západné tajné služby vedia o mieste pobytu niektorých členov RAF. Stasi však pomáhala aj inak. Minimálne  2x sa napr. Klar učil narábať s RPG. Strieľal s ňou na Mercedes, v ktorom bol živý vlčiak, aby boli jasné účinky na človeka sediaceho v aute. Nejasné je len, či to bolo pred, alebo po útoku na generála Fredericka J. Kroesena, veliteľa pozemných síl USA v Európe,  ktorý spolu s jeho tromi bodyguardmi vyviazol so zraneniami.

Stasi pomáhala všelijako. Mala výborné informácie o vyšetrovaní BKA, vedela, ktoré pasy sú už nepoužiteľné, ktoré konšpiračné byty sú prezradené, ktoré kontá v bankách sú sledované a so svojimi informáciami sa rada delila s RAF.

V októbri 1982 dvaja hubári údajne (dnes je spochybňované, že sa jednalo o náhodu) náhodu našli podzemný sklad zbraní, munície, pasov a podobne (nebola to žiadna pivnica plná zbraní, ale dva-tri vzduchotesne uzavreté plastové barely). Rovnako tam ležali mapky, kde bola zašifrovaná poloha ďalších skladov. BKA zostane pozorovať tento sklad a onedlho pri ňom zatkne Monhaupt a ďalšiu teroristku. Na následnej tlačovej konferencii BKA pekne všetko porozpráva o zatknutí Monhaupt, a vymenuje všetky sklady RAF, ktoré ešte objavila s výnimkou jedného... A Klar sa do takejto jednoduchej pasce chytí. Je zatknutý v novembri 1982 a toto je v podstate koniec druhej generácie RAF. V roku 1985 sú Klar a Monhaupt odsúdení na viacnásobné doživotné tresty.

Ešte pripojím krátky výpočet najvýznamnejších atentátov druhej generácie RAF:

  • 25. jún 1979 – útok na amerického veliteľa NATO Alexandra Haiga, dvaja jeho bodyguardi zranení.

  • 31. august 1981 – bombový útok na americkú základňu Rammstein, 14 zranených.

  • 15. september 1981 – raketometný útok na auto veliteľa pozemných síl USA v Európe, generála Fredericka J. Kroesena, ktorý spolu s jeho tromi bodyguardmi vyviazol so zraneniami.

  • 18. december 1984 – neúspešný pokus o bombový útok proti dôstojníckej škole NATO v Oberammergau, bomba bola odhalená a zneškodnená.