Po dlhom váhaní som sa rozhodla podeliť sa s vami so zážitkami z pár mesiacov strávených v jednej z najľúbeznejších a najkrajších krajín vôbec. Keby to niekomu nedošlo, reč je o Švajčiarsku.
Aby som najskôr zdôvodnila nadpis, tak:
1. Kravy. Sú všade. Nie sú síce posvätné, ale tunajší obyvatelia ich majú celkom v obľube. Aby sme si rozumeli, nežila som v žiadnom väčšom meste, ale v malej dedinke v Alpách. Možno preto mám na to trochu skreslený pohľad, no napriek tomu si myslím, že kravy sú najviac chované zvieratá na celom území. Bolo celkom bežné, že ma budil smrad stáda. Prípadne, keď som si išla raz ráno nakúpiť a bola som ešte v polospánku, zažila som nezvyčajné precitnutie. Netuším ako a kedy, ale zrazu som bola v strede stáda. Okolo mňa z každej strany okolo 10 kráv, bučanie, chvosty a muchy. Nakoniec som sa odtiaľ nejako vymotala, ale zážitok mi ostal. Ešte poznamenám, že krvavý steak z nedávno zabitej kravy nič nenahradí, a to hovädzie mäso nejem.
2. Syr. Nejem ani ten, takže neviem posúdiť chuť. Dávali mi ho však na raňajky, obed aj večeru. Do každého jedla, do šalátov. A fondue, samozrejme. To som skúsila a môj dojem bol, že to bolo slané. Syry tam majú rôzne, v obchode som videla veľa druhov, z ktorých mi ani jeden nič nehovoril.
3. Čokoláda. Tú, prirodzene, konzumujem. Takže keď som išla okolo čokoládovne, musela som vojsť. Vôňa bola taká úžasná a lákavá, že som si pár kúskov kúpila. Nepredávali sa totiž v obale, ale lámali ich z veľkého pláta. Mali tam asi sto druhov. Najradšej by som ich skúsila všetky, cena ma však trochu odradila. 100g stálo 7-9€. Chuť však stála za to.
Tak, hlavné zaujímavosti máme vysvetlené, môžeme pokračovať. Čo mňa osobne naozaj dostalo, boli Alpy. Ja sa totiž s prírodou veľmi nekamarátim. Ona ma z nejakého dôvodu tiež nemá rada (to viem podľa alergie) a ja zasa nemám rada ju (to viem podľa pocitu beznádeje a nekončiaceho plaču vždy, keď sa ocitnem niekde v lese). Nikdy som sa teda nezaujímala o hory ani skaly. Keď sme však prekročili hranice, zostala som bez slov aj dychu. Všade dookola obrovské do výšky sa týčiace skaly. Za celý čas pobytu som si na to nezvykla. Niekedy som v práci len tak vyšla von a pozerala sa do výšky na tú krásu. To je jedna z vecí, ktoré mi chýbajú najviac.
Okrem hôr ma fascinovala aj voda. Nie voda z vodovodu, ale tá v riekach a jazerách. Sú také čisté, že vidno až na dno. Raz pár dní pršalo, ale ani potom nebola rieka špinavá, bola len biela ako mlieko. Neviem síce, čím to bolo spôsobené (ak sa v tom niekto vyzná, rada by som vysvetlenie), bolo to však úžasné. Pripojila by som fotku, ale neviem ako. Tak je to na vašej predstavivosti.
A tým budem končiť. Netuším síce, koľko slov má priemerný článok, ale momentálne si na viac vecí nespomeniem. Tak zas niekedy nabudúce. Teda v prípade, že to niekto bude čítať.
