Kamaráti:

„Jeeeee, idete na Kubu? Kuba je SUPEEEEER!! Strašne vám závidím, hneď by som šiel znova.“

Ja:

Je jedna hodina v noci. Namiesto toho, aby som spokojne spala v posteli, stojím uprostred nášho smradľavého, rozpadnutého „apartmánu“ bez tečúcej vody a hystericky vrieskam. Môj chudák zničený manžel s papučou v ruke rezignovane striehne na švába o veľkosti mužského palca, pretože mu je jasné, že ak sa s ním nevysporiada, nespí ani on, ani nikto v okruhu piatich kilometrov. Že ja spať nebudem bez ohľadu na výsledok nočného lovu, je viac ako isté – ten šváb tam určite nie je sám a predstava, že TO po mne v noci prebehne, ma spoľahlivo udrží pri vedomí až do rána.

Môj manžel už roky rozprával o tom, že sa chce ísť pozrieť na Kubu – z nejakého mne nie celkom jasného dôvodu chcel vidieť krajinu takmer 60 rokov ovládanú komunistickým režimom skôr, než k slovu príde kapitalizmus – čoho sa obával najmä od chvíle, kedy Fidel odovzdal moc Raoulovi. Ja som z predstavy dovolenky v poslednej prdeli sveta až tak odviazaná nebola, takže sa mi to roky darilo odkladať. Nakoniec však došlo k nevyhnutnému – Fidel sa pobral tam, odkiaľ sa už vrátiť nemôže, a Raoul odišiel do dôchodku. Vládu nad Kubou prevzal nový prezident, ktorý sa nijako netají opatrne kladným postojom ku kapitalizmu a mne bolo oznámené, že ideme na Kubu, kým „sa to tam úplne nezmení“. Ako rozhodnuté, tak vykonané. Muž pridelený mi zákonom to vzal vo veľkom štýle a u istej cestovnej kancelárie zakúpil šestnásťdňový poznávací zájazd, ktorý nás mal zoznámiť s každým kútom Kuby. Keď som videla cenu zájazdu, skoro mi vypadli oči. Za porovnateľnú cenu sme sa mohli tri týždne plaviť po Karibiku najluxusnejšou výletnou loďou all inclusive, čo by sa mi teda rozhodne páčilo viac ako predstava, že sa vyše 3000 kilometrov hrkocem autobusom hore dole po Kube. Ale čo už by som nespravila pre manželove modré oči – a tak sme hneď po Vianociach šli.

Do Havany sme doleteli neskoro v noci, unavení ako šteňatá, vyfackaní tridsaťstupňovým teplotným rozdielom a šesťhodinovým časovým posunom. Transfer do hotela na okraji Havany som strávila v polovičnej kóme, takže prvotný stret s krajinou tretieho sveta som zažila až na mieste. Už na recepcii bolo jasné, že najlepšie časy má tento socialistický architektonický skvost za sebou už niekoľko desaťročí. Ozaj nepríjemné to však bolo až na izbe – čakal na nás polorozpadnutý, smradľavý apartmán. Ten pach bol vyváženou zmesou plesniviny, zatuchliny, kanalizácie a cigaretového dymu. Omietka na stenách bola opadaná a miestami plesnivá. Zariadenie apartmánu typické socialistické a niekoľko desiatok rokov staré. Kúpeľňa... škoda reči. Bleee. Ešte aj uteráky zatuchnuto smrdeli, ostávalo mi len ticho dúfať, že boli opraté po predchádzajúcich používateľoch ešte pred tým, než stihli zatuchnúť.

Ozaj nepríjemné to ale bolo až ráno. Nastavená ešte stále na zimné počasie som sa zobudila spotená ako myš, smrdela som ako celá izba okolo mňa a celkovo som sa cítila mimoriadne nepríjemne. Pri pokuse osprchovať sa som zistila, že netečie voda. To už mi začali kontrolky blikať na červeno, keďže pri cene zájazdu som očakávala aspoň minimálny štandard v podobe tečúcej vody a splachujúceho záchoda. Po prediskutovaní stavu s kompetentnými a obdržaní vágnej informácie, že „niekto sa na to pôjde pozrieť, čoskoro by voda asi mala tiecť“ som už nadávala ako špaček. Nebolo mi to ale nič platné, program zájazdu nepustil, takže som riadne nenaložená a smradľavá nastúpila do autobusu a vydala som sa v ústrety prvému poznávaciemu dňu v Havane. Podľa toho, ako sa tvárila väčšina zájazdu, nebola som jediná, koho netečúca voda rozhodila. Fajn, aspoň som sa necítila úplne ako rozmaznaná pipina.

Počas transferu do mesta nás naša sprievodkyňa postupne začala zoznamovať s históriou Kuby. Všetka česť, hovorila mimoriadne pútavo, takže som čoskoro prestala riešiť, ako hnusne sa cítim, a začala som vnímať, kam som sa to vlastne dostala.

Keď sa na Kubu niekedy krátko pred koncom pätnásteho storočia priplavil Krištof Kolumbus a vylodil sa na východnom pobreží, vyjadril sa vraj, že Kuba je najkrajšie miesto na zemi. Čomu som schopná celkom veriť, ostrov ako taký je naozaj krásny a hornatá východná časť s nádhernými plážami obzvlášť. Španieli sa samozrejme rozhodli ostrov kolonizovať, a keďže „nikomu“ nepatril, vyhlásili ho za vlastníctvo španielskej koruny a začali si Kubu pretvárať na svoj obraz. Indiánov zotročili, najkrajšie ženy si mesiacmi na mori „vyhladovaní“ námorníci odviedli pre svoju potrebu a postupne sa z východného pobrežia začali prepracovávať dovnútra ostrova. S pôvodnými indiánskymi obyvateľmi to dopadlo tak, ako s väčšinou pôvodného obyvateľstva Nového kontinentu – už okolo roku 1500 bolo po nich. Zhruba deväťdesiat percent Indiánov vymrelo na osýpky, ktoré im tam Španieli veľkodušne priniesli, a so zvyškom zdecimovaných obyvateľov si už kolonizátori poradili sami. Stopy pôvodného obyvateľstva sa zachovali len u tých pár mesticov, ktorých stihli kolonizátori násilne splodiť s indiánskymi ženami predtým, ako prišla epidémia osýpok. Ak teda v rámci ciest po Kube uvidíte živú atrakciu v podobe „pôvodných“ indiánskych obyvateľov, ktorí vám budú demonštrovať „ich“ život v zlatých časoch pred Kolumbom, máte stopercentnú istotu, že oní „domorodci“ na Kubu pricestovali z Peru alebo z inej juhoamerickej krajiny a po skončení turistickej sezóny sa zase poberú domov.

Keďže sa Španielom najmä kvôli epidémii veľmi rýchlo minula lacná pracovná sila, rozhodli sa nahradiť ju inou lacnou pracovnou silou a na Kubu začali masívne privážať Afričanov prevažne z Konga. Straty pri prevoze nijako zvlášť neriešili – zdroje otrokov boli prakticky neobmedzené, takže to, že zhruba polovica „nákladu“ cestu z Afriky neprežila, bola len zanedbateľná nepríjemnosť. A keďže z Afriky privážali nielen mužov, ale aj ženy a deti, černošská populácia sa na Kube začala postupne vzmáhať. Medzitým sa na Kube vyloďovalo čoraz viac Španielov aj s manželkami, takže rásť začala aj belošská populácia a nezanedbateľná menšina mulatov. Dnešné obyvateľstvo Kuby tomu zodpovedá – k videniu máte zaujímavý mix všetkého spomenutého,  čo dáva k dispozícii pestrú škálu ľudí s tmavšou pokožkou od farby kávy so štedrou dávkou mlieka až po takmer čierne espresso.

Európania postupne na Kube budovali mestá, priemysel (najmä cukrovarský), dopravu a vôbec všetko potrebné ku kvalitnému životu. Samozrejme tento veľký a úrodný ostrov neostal inými svetovými mocnosťami nepovšimnutý, takže sa na ňom v priebehu storočí striedali Španieli, Briti, Taliani, Francúzi a nakoniec aj Američania. Kubánske dejiny sa dajú ľahko vtesnať do vzorca „ovládnutie –>  prevrat –> ovládnutie –> prevrat –> ovládnutie - ...“ až do momentu, kedy na Kube, v tom čase ovládanej Američanmi, vzišlo komunistické hnutie vedené Fidelom Castrom a vojensky podporované ne-Kubáncom Ernestom Guevarom. Posledná revolúcia v päťdesiatych rokoch definitívne oslobodila Kubu od cudzích mocností a ponechala ju samu sa seba. Fidel prevzal moc, vyhnal Američanov, znárodnil všetko, čo na Kube bolo, zrušil cukrovarský priemysel, zrušil akýkoľvek iný priemysel, budovy dal do používania Kubáncom, zaviedol bezplatné zdravotníctvo, bezplatné školstvo a povinnú školskú dochádzku a tam skončil. Viac neurobil nič, celých zhruba päťdesiat rokov svojej diktatúry venoval tomu, aby Kubánci mali svoje „sociálne istoty“ v podobe zdravotníctva a školstva a masívnej propagande, ktorá na človeka dodnes vyskakuje úplne zovšadiaľ. Zvyšok peňazí venoval budovaniu armády a vojenskému / policajnému posilneniu svojej moci, čo nazýval „ochranou proti zhubnému vplyvu imperialistov a ochrane slobody kubánskeho ľudu“. V rámci tejto „slobody“ obmedzil Kubáncom voľný pohyb a vytvoril si sieť špiónov, ktorí mu pomáhali bojovať proti „rozvracačom systému“ a „imperialistickým živlom“. Znie to celé tak trochu povedome? Starším ročníkom nepochybne áno.

Povedať, že na Kube v päťdesiatych rokoch zastal čas, by celkom nezodpovedalo realite. Keďže všetko, čo v krajine bolo, patrilo štátu, ktorý za posledných viac ako šesťdesiat rokov do ničoho neinvestoval, veľmi rýchlo začalo chátrať všetko, čo predtým fungovalo. V skutočnosti to vyzerá tak, že sa hodiny na Kube obrátili a čas začal plynúť pospiatky. Toľko k stručnej histórii.

Sedím teda v autobuse a so spadnutou bradou sledujem hlavné mesto. Vozíme sa klasickými turistickými vychytávkami – Námestie revolúcie, Múzeum revolúcie, Námestie slobody, a tak ďalej. Každú chvíľu vystupujeme z autobusu, obzeráme pamiatky, prechádzame múzeá, fotíme pamätníky, navštevujeme hotely. Budovy, kedysi nádherné, sú značne schátrané – opadané omietky, hnilé okná a okenice, prepadnuté strechy. Najzachovalejšími časťami budov sú schodištia – kedysi, keď si tam svoje paláce budovali Európania, nijako na sebe nešetrili a schodištia sú väčšinou z čistého mramoru. Niektoré z budov sú vyslovene ruiny, vojsť dovnútra by si trúfol leda tak samovrah. Iné budovy zjavne chýbajú, je to pohľad, ako keď niekomu v ústach chýba predný zub – niečo tam byť malo, ale nie je. Sprievodkyňa nám vysvetlila, že je to naozaj tak, ako to vyzerá, tie budovy jednoducho spadli a pochovali svojich obyvateľov pod troskami. Štát posledných niekoľko desaťročí budovy nijakým spôsobom nesanoval, takže gravitácia nakoniec zvíťazila.

Jedna vec ma ale v centre Havany zarazila. Napriek tomu, že z budov už sú prakticky len ruiny, všade, kde sme sa pohli, bolo neskutočne čisto a cesty boli bez jediného výtlku či hrbolčeka. Vôbec mi ten kontrast nešiel ho hlavy. Došlo mi to až na ďalší deň, keď sme mali naplánovanú „autentickú Havanu“ – teda časti hlavného mesta, ktoré už neboli určené turistom a do ktorých turisti majú (vraj) zakázané chodiť. Ale o tom až nabudúce.