Každému príčetnému človeku, ktorý aspoň trochu sleduje politickú degeneráciu a nálady v spoločnosti, musí byť jasné, že jedného dňa bude musieť z našej krásnej krajiny utekať. Ja teda určite nebudem čupieť niekde v bunkri a nechávať si poslednú guľku pre seba. Aby som nepoľavil v príprave na najhoršie, tak som si hneď na jar naplánoval pravidelnú fyzickú previerku a kontrolu synchronizácie hlavy so zvyškom tela. Keďže mám slabosť pre kopaničiarske osídlenie a kvitnúce ovocné stromy, zvolil som Lazovú stovku, lebo veď je to síce 109 km, ale len necelých 3500 m prevýšenia, takže žiadne prudké alebo nebodaj dlhé stúpania. Že by som tých 9 km menil za 1000 m prevýšenia navyše, pochopím u čoskoro.

Na začiatku bolo počasie... Ale hovno, dávno predtým, než sme vedeli, aké bude počasie, tak boli smelé plány a bratské doťahovačky. Bratovi som oznámil, že ho budem v cieli dve hodiny čakať, brat vracia úder a tvrdí, že prídem dve hodiny po ňom. To je štvorhodinový názorový rozpor, a to by sa súrodencom nemalo stávať. Brat je vytrénovaný, tento rok už má jednu stovku za sebou. Ja mám za posledný polrok odbehané presne 4 km, ale zase viem kráčať rovnako rýchlo po rovine aj do kopca. Nikto z nás nie je vyslovený bežec, takže sa chystáme na čas okolo 20 hodín. Stačí byť o 10% lepší ako brácho a môžem sa mu celý rok posmievať.

A teraz už to počasie. Deň pred Lazovkou som do štvrtej ráno v sade kúril pod ovocnými stromami, rosil som broskyne a hrušky. Ráno bola v sudoch s vodou polcentimetrová ľadová škrupina. Tohtoročné orechy sú už pozbierané, vylúskané a vysušené. O robotu menej. V sobotu ráno je trošku teplejšie. Nemrzne, ale fučí a vietor už bude len zrýchľovať. Mraky akoby sa uškŕňali, že to na mňa vylejú, keď sa mi to bude najmenej páčiť. Zo štartu vybehnú ultrabežci a ja len dúfam, že sa z nich niekedy nestanú lovci emigrantov, lebo to by som sa nedostal ani za hranice mesta. Nasadím rýchlu chôdzu a neopúšťam svoj rytmus. Celý čas si hovorím, že brata mám niekde za chrbtom, až kým ho nenájdem na Bradle (19 km) dopĺňať vodu a o chvíľu cupitá preč. Kedy ma mohol predbehnúť? To sa ani neozval? Čo je to za človeka? Ostávam trošku rozhodený, ale času je ešte dosť a nie je majster ten, kto začne, ale ten, kto dokončí a ja toho fagana určite uštvem. Rovnaká situácia sa opakuje v Podbranči (36 km), aj vo Vrbovciach (47 km). Snaží sa chlapec, ale mne neutečie. Možno ani ja jemu.

Ideme krásnou krajinou. Keby som nemusel chodiť do roboty, tak sa sem presťahujem. Kopanice sú utopené v ovocných stromoch. Mnohé z nich boli zaštepené začiatkom minulého storočia, vek obrovskej oskoruše v Podbranči si netrúfam odhadnúť. Dominujú slivky a hrušky, a to z úplne pochopiteľných dôvodov tekutej povahy. Dokvitajú čerešne a slivky, hrušky ešte len začínajú a jablone budú kvitnúť o týždeň, možno o dva. Takáto studená jar všetko posúva do neurčita.

Chlad je dobrý. Ak by pražilo slnko, išlo by sa horšie. Občas trochu mrholí. To tiež nevadí, ak to na tele schne rýchlejšie, než stačím premoknúť. Vietor je chvíľami nepríjemný, ale ak by to počasie takto vydržalo, bolo by to skvelé. Po 55 km, tesne pred českou hranicou, zbadám asi na dve sekundy svoj tieň. Až sa zľaknem, úplne som zabudol, že by sa mohlo ukázať slnko. Dávam dole bundu a v tom momente začne mrholiť. Obzriem sa okolo seba a vidím, že všade naookolo intenzívne leje. O chvíľu do toho vbehnem a užívam si studenú sprchu. Zima, vietor, dážď a blato. Vždy, keď sa na topánku nalepia asi dve kilá blata, tak to samo odpadne. To ma upokojuje, lebo viac by som so sebou vláčiť nechcel. Dobieham brata a odtiaľto už zvyšok cesty ideme spolu. Tie dve hodiny mu naložím inokedy. Na ďalšiu občerstvovačku prídeme nepríjemne premočení. Brácho nevie odolať ponuke miestnej hotelovej reštaurácie. Kuřecí stehno, rýže, okurek. Za dvě devadesát, vole. No nekup to! Leje ako sprosté, a tak čakáme. Po nejakej trištvrtehodinke dážď prestáva, čomu akosi nedokážem uveriť. Vtom mi príde esemeska od našej dobrej mamy, že máme ísť okamžite domov. Mame sa neodporuje, takže si obliekame suché ponožky, obúvame si mokré topánky a vyrážame smer Veľká Javorina. Domov to máme ešte ďaleko.

Je fakt chladno. Ide sa do kopca, čo mi veľmi vyhovuje a postupne doháňame skupinky lazovkárov. Niežeby sme prišli pretekať, ale trošku to zdvíha sebavedomie. Pri každom kroku sa topánka s mľasknutím odlepí od blata a tieto divné zvuky nás sprevádzajú niekoľko kilometrov. Objavujú sa aj zvyšky snehových závejov. Na Javorine parádne mrzne, fúka silný vietor a pre hmlu nevidíme ani len ten gigantický vysielač, hoci sme rovno pod ním. 72 km je za nami a... dvadsať... počkaj, kurva, 37 pred nami. Ešte polku z toho, čo sme prešli. Najeme sa a padáme. No, padáme. Ak ste už videli kráčať robota, tak máte pribižnú predstavu, ako naša chôdza vyzerala. Teraz už ideme potme, treba si dávať väčší pozor. Čelovka rozhodne pomáha, ale keďže si pred ňu neustále vydychujem paru, nie je to úplne ideálne. Kilometre ubúdajú pomaly. Koža na premočených chodidlách sa pomaličky krčí, záhyb sa ukladá nad záhyb a receptory bolesti ťahajú nočnú. Z Višňového pod Čachtickým hradom to je už len 18 km. Kráčam si svoje a pri každom kroku mám pocit, že som stúpil na klinec. Teraz už fakt trpím. Svaly sú relatívne OK, hlava by išla, ale tie zmoknuté chodidlá hovadsky bolia. Akoby som mal v každej topánke za hrsť štrku. Obzriem sa, čakám brata. V svetle čelovky zbadám dvojmetrovú tarantulu, ktorá ide rovno na mňa. Pohyb končatín je absolútne nekoordinovaný, ale chápem to. Skúste v tej zime udržať elegantný krok ôsmich nôh. Fascinovane pozerám na to monštrum, keď sa od tarantuly ozve bratov pridusený hlas: „Nesvieť, kurva!“ Takže tá mrcha dostala brácha! Ešte žije, musím ho zachrániť! Hnáty sa mihocú už len kúsok odo mňa, ale som úplne paralyzovaný. Nechám sa zožrať, život v tomto stave aj tak stojí za hovno. Z pavúka sa vykľuje brat. Ide zhrbený a pekne naširoko, ničím nepripomína ľudskú bytosť. Zrejme vyzerám podobne. Chôdzou húpavou sa dopracujeme až do Šípkového. Odtiaľto je to už len 5 km. Kto tade išiel ráno okolo piatej, videl skupinky gigantických tarantúl, ako sa s nejakým ťažkým zranením kníšu smerom do Vrbového. Svitá. Je to trochu potupné, lebo o takomto čase som chcel byť už dávno pod perinou.

Do cieľa dorazíme po nejakých 23 hodinách, čo je svojim spôsobom sklamanie, ale hneď si to ospravedlníme počasím. Navyše sme aj tak frajeri, lebo veľa ľudí to vzdalo ešte pred štartom a nezvyčajne veľa aj priamo na trati. My nie. Ignorovali sme chlad, dážď, mráz, vietor, bolesť, jeden druhého a dali sme to. Odpraceme sa na chalupu a trochu si pospíme. Raňajkujeme segedín, veľa segedínu. Pokračujeme pizzou, chlebom, banánmi, čokoládou, všetkým, čo nám príde pod ruku. Naša chôdza a naše ksichty vyvolávajú veľké pobavenie všetkých prítomných. Nám to smiešne nepríde. Ale ak sa dobre pamätám, vôbec som nezachytil, že by niekto povedal, že nikdy viac.