Je veľa zbraní, o ktorých môžeme povedať, že sú legendárne. K niektorým sa viaže mnoho neuveriteľných historiek, k niektorým priťahuje záujem ľudí ich pocit nostalgie, a niektoré sa objavili v správnu dobu na správnom mieste a odviedli si perfektne svoju prácu. A presne tretí prípad sa viaže s históriou pušky Sharps, ktorú si práve rozpovieme. Mnohým ľudom to meno nič nepovie, je to predsa už nejaký ten rôčik, keď bola táto puška na výslní. Presúvame sa v čase, práve je 27. júna 1874 a nachádzame sa v usadlosti Adobe Walls v Texase. už asi tušíte, čo sa bude diať.
William "Billy" Dixon vedie skupinu 28 mužov a jednej ženy do usadlosti Adobe Walls tvorenej piatimi budovami, v ktorej okolí sa nachádzajú mnohopočetné stáda bizónov. Indiánom sa nepáčilo, že biely muž im kynoží ich stáda bizónov, tak sa spojili viaceré kmene, aby zjednali nápravu. Dokopy sa dalo odhadom do 700 Indiánov a o druhej hodine rannej začali obliehanie na koňoch ozbrojení puškami, kopijami a štítmi z bizónej kože. Osadníci boli zdesení a ukryli sa v budovách, väčšina kde inde ako v Saloone. Indiáni sa priblížili tak blízko, že búchali pažbami svojich pušiek na dvere a vybíjali sklenené okná na budovách, obrancovia nemohli používať svoje pušky na presnú (a ďalekú) streľbu, ale používali hlavne revolvery a winchestrovky. Podarilo sa im odraziť prvotný útok, po ktorom sa Indiáni stiahli. Teraz už mohli použiť svoje presné jednoranové pušky Sharps. Osadníci prišli o štyroch mužov (jeden z nich sa nešťastne postrelil sám, keď zostupoval z rebríka), Indiánov narátali 15, všetci boli vo vzdialenosti, keď ich už nemohli spolubojovníci odniesť z bojiska preč. Indiáni vytvorili skupinky vo väčšej vzdialenosti, neskôr okolo poludnia sa stiahli mimo dostrel. Na druhý deň osadníci odpratali telá mŕtvych koní, jeden človek sa vydal do Dodge City pre pomoc a dvaja lovci obehli okolité osady, aby ich upozornili na možnú hrozbu. Indiáni trošku váhali, čo podniknú ďalej, obliehanie opevnenia nepatrilo k ich tradičnej taktike.
Tretí deň sa Indiáni rozhodli preskúmať situáciu, 15 mužov vyšlo na koňoch na neďalekú skalu, kde mali lepší výhľad. Nachádzali sa jednu míľu od usadlosti, čo je asi 1,6 kilometra. Vtedy zobral do ruky William "Billy" Dixon, známy svojím ostrostreleckým talentom, pušku Sharps "Big Fifty", prehodil vetu s obsahom podobným "táto vzdialenosť je veľa aj na mňa" a vystrelil. Na počudovanie všetkých zostrelil indiánskeho náčelníka z koňa, keď to súkmeňovci videli, vzdali sa ďalších bojov a rozišli sa postupne každý do svojho vigvamu. Tento zásah, ktorému nemožno odoprieť veľkú dávku šťastia, dostal meno "Zásah storočia" a vyšiel z pušky Sharps s kalibrom strely 0,5 palca (odtiaľ názov Big Fifty), čo je v prepočte 1,27 cm. Billymu Dixonovi našťastie nestúpla sláva do hlavy, a tento zásah všade označoval ako lucky shot, vo svojich memoároch tomu sám venoval len jeden odstavec.
Hore Winchestrovka, v strede a dole sú pušky Sharps
Takýchto príbehov je viac, a je asi načase povedať si, v čom bola táto puška výnimočná. Prišla v čase, keď sa používali pušky predovky, to znamená nabíjané od ústia. Asi sme to už všetci videli v televízore, po výstrele sa puška oprela pažbou o zem, do hlavne sa spredu nasypal z prachovnice pušný prach, na ústie hlavne sa umiestnila olovená strela v namastenej handričke, v Československu odborne nazývanej flaster, a nabijakom sa to celé zatlačilo naspodok hlavne. Posledným vylepšením niekedy od roku 1820 bol odklon od kresadla a nástup spoľahlivejších perkusných zápaliek, ktoré sa nasadili na pistón a nahradili tak oceľovú panvičku plnenú prachom používanú pri kresadlovom systéme. Už stačilo len ručne natiahnuť kohút a mohlo sa strieľať. Vycvičený vojak to vedel zopakovať tak tri krát za minútu.
Puška Sharps priniesla v roku 1848 novinku v tom, že používala blokový záver za hlavňou, ktorý sa vykývnutím lúčika odsunul smerom dole a puška sa mohla nabíjať zozadu. Sprvoti sa používal postup s umiestnením namastenej strely do "nábojovej komory" zozadu, následne sa zvyšok priestoru zasypal pušným prachom z prachovnice, po zatvorení záveru stačilo už len nasadiť perkusnú zápalku a puška bola pripravená k streľbe.
naľavo: puška so zatvoreným záverom, napravo: záver stiahnutý dole, vidno nábojovú komoru
Neskôr sa začali používať predpripravené papierové náboje, ktoré obsahovali už namastenú strelu a čierny pušný prach, pri zatváraní záver odstrihol zadnú časť "náboja" a stačilo už len nasadiť perkusnú zápalku a strieľať. Počas výstrelu papier za ideálnych podmienok zhorel, poprípade bolo treba občas len počas streľby komoru vyčistiť. Nielenže to zrýchlilo a uľahčilo samotný proces nabíjania, ale predpripravené náboje vyrábané v sériách boli v rámci možností rovnaké, vylučovali sa odchýlky pri nabíjaní a zásahy boli konzistentnejšie.
novovýroba jednorázového "náboja" z papiera, v pozadí obrys pušky s vyklopeným lučíkom dopredu a odtiahnutým záverom nadol
Ale poďme pekne poporiadku. Záverový mechanizmus si nechal v roku 1848 patentovať Christian Sharps, a pušky s týmto systémom začal vyrábať okolo roku 1850 v Mill Creek v štáte Pensylvánia, kde sa spojil s firmou pána A. S. Nippesa, kde vyrábal pušky známe ako Model 1849 a Model 1850. Po problémoch s financiami sa v roku 1851 presunul do Hartfordu v Connecticute, kde založil firmu Sharps Rifle Manufacturing Company a pokračoval vo výrobe do roku 1855. Tu vyrábané pušky sú známe ako 1851 "Box Lock" Carbine, tieto modely boli vybavené Maynardovým mechanizmom na automatické podávanie perkusných zápaliek (ďalší príspevok k zrýchleniu nabíjania), a Model 1852 a Model 1853 "Slanting Breech" Carbine so šikmým uložením záveru, ktoré boli vybavené obdobným systémom podávania zápaliek, tentokrát už navrhnuté samotným Cristianom Sharpsom.
Model 1853 bol tiež prezývaný "Beecher's Bibles," po newyorskom duchovnom Henry Ward Beecherovi. Približne 900 týchto pušiek bolo prepašovaných v ťažkých debnách s nápismi BIBLIE, aby boli použité bojovníkmi proti otroctvu v bitkách označovaných aj ako "Krvavý Kansas".
V roku 1855 prišiel nový model, ako ináč nazývaný 1855, z ktorého si 800 kusov v kalibri .54 zakúpila americká armáda a 6000 kusov v kalibri .577 Anglicko. Model 1859, vyrábaný už bez prítomnosti pána Sharpsa vo firme, mal vylepšenie, ktoré riešilo unikajúce plyny počas výstrelu. Aby bol systém funkčný, medzi nábojovou komorou a samotným blokovým záverom bola medzera, aby sa dalo záverom hýbať hore a dole. Pri výstrele touto medzerou prefukovali plyny z horiaceho pušného prachu, nebolo to úplne ideálne. Toto riešil práve tento model, ktorý na záverovú styčnú plochu pridal doštičku schopnú pri výstrele svojím pohybom utesniť komoru. Tento model tiež priniesol možnosť nepoužívať automatické zápalkovanie a možnosť nasadzovať zápalku ručne na pistón, ako náboje sa používali "náboje" zabalené v špeciálne upravenej ľanovej látke.
športová verzia Sharpsky
Počas Americkej občianskej vojny nakúpila armáda Severanov približne 80-tisíc karabín s kratšou hlavňou určených hlavne pre kavalériu na koňoch, a asi 10-tisíc pušiek s dlhšou hlavňou pre ostrostrelcov. Tu zažila puška jedno zo svojich najlepších období, keď ju používala asi prvá skupina špecialistov v rámci armády, a to Berdanovi Sharpsshooteri. Bola to skupina prieskumníkov s lepším výcvikom, ktorí plnili nielen klasické bojové úlohy, podľa dobových prameňov zvládali vyhrať boj aj proti štvornásobnej presile. A mať veľmi presnú pušku aj na veľké vzdialenosti je presne to, čo potrebovali. Niežeby to bola jediná modernejšia zbraň, kavaléria s úspechom používala aj Spencerovu opakovačku so zásobníkom na sedem kusov nábojov v mosadznej nábojnici. Tá ale nebola tak presná, na tomto poli jednoznačne víťazila Sharpska. Južania tiež ocenili jej kvality a začali vyrábať nelicenčné kópie vo vlastnej réžii.
Berdanovi Sharpsshooteri v akcii pri Gettysburgu
Neskôr prišli nové modely 1863 a 1865, ktoré mali drobné vylepšenia, ale stojí za spomenutie, že práve tieto pušky boli neskôr prerábané na použitie s plnohodnotným nábojom kalibrov .50-70 a .52-70 (prvé číslo .52 je kaliber v palcoch, druhé číslo je množstvo čierneho prachu v grainoch).
zátišie s terčom, náboje sú v kalibri .44-77
V roku 1874 umiera Cristian Sharps, a zhodou okolností sa firma Sharps Rifle Manufacturing Company transformuje do novej s názvom Sharps Rifle Co. Už pár rokov predávajú inovovaný model pomenovaný práve v tomto roku ako 1874 "Old Reliable". Táto puška, dostupná v rôznych konfiguráciách dĺžiek hlavní, kalibrov, mieridiel a všetkého možného, sa stane ideálnym spoločníkom lovcov bizónov, ktorí majú dostatočne presnú pušku na dlhé vzdialenosti a dostatočne výkonný náboj. V tejto dobe sa začínajú predávať špeciálne modely na súťažnú presnú streľbu, už na pohľad nepohodlnú polohu strelca vidíme na obrázku.
Posledný model uvedený na trh je Model 1878 Sharps-Borchardt, kde sa na vývoji spolupodieľal aj pán Borchardt, okrem iného autor prvej samonabíjacej pištole. Firma produkovala pušky až do svojho bankrotu v roku 1881, kedy už na trh prichádzali nové modely najmä opakovacích pušiek.
Na záver ešte dodám, že na trhu sú moderné repliky perkusných Sharpsiek, takže ak by niekto moc chcel, môže si spraviť radosť aj s takýmto pekným kúskom histórie. Streľba čiernym prachom má niečo do seba, aj keď má silný nádych alchýmie a k dobrým výsledkom treba veľa vyskúšať, stále má na strelniciach veľa nadšencov.
novodobá replika od firmy Pedersoli, aj s tematickým puškohľadom
