31. júla 1944 vzlietol Antoine de Saint-Exupéry na prieskumný let, z ktorého sa nikdy nevrátil. Stroj, ktorý pilotoval, bola prieskumná F-5B vo farbách letectva slobodných Francúzov - neozbrojená verzia americkej P-38 Lightning. Pretože to bol Grejtyho obľúbený autor a Grejty by mal minulý pondelok narodeniny, prvá dvojmotorová legenda bude práve táto kráska.
O Exupéryho smrti existuje viacero verzií, pamätám si jednu debatu s Grejtym - snažil sa ma presvedčiť nech napíšem ďalšiu časť Legiend a diskutovali sme o tom ktorý stroj by mal byť ďalší, keď prišla reč na P-38 a Exupéryho - spomenul vtedy, že čítal rozhovor s nemeckým pilotom, ktorý mal Exupéryho lietadlo zostreliť. Tento pilot sa vraj vyjadril, že keby vedel kto sedí v kokpite, nikdy by nestlačil spúšť. Háčik je ale v tom, že takýchto pilotov sa po vojne prihlásilo viac, no ani jeden nedodal hodnovernú verziu udalosti. Najpravdepodobnejšou tak zostáva varianta s poruchou lietadla, alebo Exupéryho rozhodnutím ukončiť svoj život. O lietadle s ktorým lietal nemal vysokú mienku, nazýval ho "vojnou opotrebovaným, do vzduchu nepatriacim strojom" a zároveň podľa dobových správ trpel ťažkými depresiami, umocnenými správami o tom, že ho čoskoro z fronty stiahnu a nedovolia mu ďalej lietať. V septembri 1998 obajvil miestny rybár južne od Marseille identifikačný náramok patriaci Exupérymu. Trosky Exupéryho lietadla boli objavené potápačom v máji 2000 v blízkosti Marseille, no až v roku 2004 francúzska vláda potvrdila, že ide o pozostatky z jeho lietadla. Trosky boli roztrúsené na veľkej ploche a nebolo veľmi čo analyzovať, pretože väčšina boli len malé úlomky, no jedným zo záverov vyšetrovania bolo, že neboli zistené žiadne poškodenia spôsobené streľbou.
Exupéry je síce pre širokú verejnosť najznámejším pilotom P-38, no v Pacifiku toto lietadlo preslávili viacerí piloti, ktorí práve vďaka nemu získali štatút stíhacieho esa. Pomenovanie Lightning mu dali Briti, nemeckí vojaci ho zase prezývali "diabol s dvojitým chvostom". Je to jediné americké lietadlo, ktoré sa masovo vyrábalo počas celej vojny.
Prototyp vznikol na základe špecifikácie vzdšných síl USA - autori sa museli trochu hrať so slovíčkami, aby vyjebabrali s úradníckym šimľom, čo sa im nakoniec podarilo. Špecifikácia hovorila o lietadle, určenom pre boj s lietadlami protivníka vo veľkej výške a vďaka vynaliezavosti autorov obchádzala nezmyselné pravidlá o tom, že jednomiestne stíhacie lietadlá môžu mať len jeden motor a obmedzenú hmotnosť vyzbroje. Výsledkom bol prototyp spoločnosti Lockheed s krásnymi, ladnými tvarmi vtedy nie úplne zvyčajnej konštrukcie. Pilot sedí v kabíne, ktorá je spolu s výzbrojou umiestnená v samostatnej gondole na nábežnej hrane krídla. Po bokoch sú motorové gondoly, ktorých predĺženie tvorí dvojitý trup a plynulo prechádza do zvislých chvostových plôch.
Na pohon slúžila dvojica motorov Allison V-1710 vybavených turbodúchadlom s protibežnými vrtuľami, čo pomáhalo eliminovať krútiaci moment. Turbodúchadlá uložené za motormi mali za následok že lietadlo bolo na dvojmotorovú stíhačku nezvyčajne tiché. Prvý let prototypu sa uskutočnil 27. januára 1939 a lietadlo vydržalo v celku celých 16 dní (podobnosť s mojim autami je čisto náhodná). Pri pokuse o rekordne rýchly prelet zo západného pobrežia na východné došlo tesne pred cieľovým letiskom k poruche a pilot Ben Kelsey musel s lietadlom núdzovo pristáť, pričom bol protoyp zničený. Hovorí sa, že tento prelet si vymyslela spoločnosť Lockheed ako PR akciu, pretože hrozilo že USAAF si lietadlo nakoniec neobjedná - pre Lockheed, ktorý vrazil do výroby prototypu viac ako 700 tisíc dolárov by to bola likvidačná strata. Niektoré zdroje uvádzajú ako príčinu pádu zamrznutie karburátoru, iné zase chybu pilota, ktorý nesprávnou prácou s plynovou pákou pri priblížení na pristátie zadusil oba motory a zavadil o stromy rastúce na hranici letiska. Lietadlo potom narazilo do pieskového bunkra na golfovom ihrisku Cold Stream, 610 metrov od prahu pristávacej dráhy. Súčasťou legendy je aj miestny občan, ktorý v duchu dobrých amerických zvykov najprv zavolal do novín, a až potom dal vedieť polícii. Senzácia na seba nenechala dlho čakať, fotky prototypu obleteli Ameriku a zabezpečili Lockheedu potrebnú publicitu.
Faktom zostáva, že napriek havárii si letectvo objednalo 13 predsériových strojov, čo sa však ukázalo ako veľmi nešťastné rozhodnutie. Pri letových skúškach sa pri strmhlavom lete začali prejavovať problémy s vibráciami chvostovej časti, čo viedlo k prechodu do takmer neovládateľného letu kolmo na zem. Až do roku 1943 na riešenie tohto problému inžinieri neprišli - dovtedy bolo riešením obmedzenie letovej obálky, čo výrazne komplikovalo pilotom život. Ďalším veľkým problémom bola skutočnosť, že Lockeed dovtedy nikdy nevyrábal lietadlá masovo - nemal na to ani priestory, ani stroje. Všetky tieto komplikácie spôsobili, že prvé sériové stroje dorazili k jednotkám v polovici roku 1941. Angličania a Francúzi takisto objednali takmer 700 strojov, no v zjednodušenej verzi bez protibežných vrtúľ a bez preplňovania. Tu má pôvod označenie Lightinig - blesk. Pri skúškach však Angličania zistili, že bez preplňovania to s tým bleskom až tak ružové nie je, a následne došlo k preobjednaniu na stroje vybavené turbodúchadalami. Iný zdroj hovorí, že Američania plánovali dodať Britom stroje bez preplňovaných motorov preto, lebo išlo o tajnú technológiu. Briti po skúškach úctivo poďakovali a odkázali za Atlantik, že si pilotov masakrovať nenechajú a buď to bude all-inclusive, alebo si môžu Yankeeovia Lightiningy strčiť do...nasledovala naťahovačka v ktorej Lockheed chcel dodať lietadlá podľa pôvodnej objednávky, Briti ich nechceli prevziať a dospelo to až do mŕtveho bodu.
Po útoku na Pearl Harbor sa situácia výrazne zmenila a Američania brali všetko čo bolo k dispozícii - niekoľko strojov určených pre Britov tak bolo stiahnutých a nasadených do služba pri obrane západného pobrežia. Plnotučné americké Lightningy zaznamenali prvé vzdušné víťazstvo 9. augusta 1942, kedy pri hliadkovom lete zostrelili dva japonské lietajúce člny. Počas operácie Torch (invázia do severnej Afriky), kde došlo k prvému masívnemu nasadeniu amerických síl, si Lightningy pripísali 31 zostrelov a výrazne prispeli k vybudovaniu vzdušnej nadvlády - práve tu vznikla prezývka "diabol s dvojitým chvostom". Nasadenie v Európe, čo sa vzdušných bojov týka už nebolo takým úspešným príbehom. Lightning nebol dostatočne obratný aby mohol byť rovnocenným súperom pre jednomotorové nemecké stroje. 25. augusta 1943 zostrelili piloti nemeckej jednotky JG 53 počas jednej akcie trinásť Lightningov bez straty jediného stroja. 2. septembra bol pomer 10 zostrelených Lightningov za cenu straty jedného nemeckého stroja. V neskorších fázach boli P-38 nasadené ako doprovodné stílhacie lietadlá pre formácie B-17 lietajúcich hlboko nad územie Nemecka. Po vylodení v Normandii boli Lightningy nasadené ako stíhacie bombardéry - vyzbrojené dvoma 500lb bombami a 10 raketami HVAR likvidovali nemecké postavenia a protilietadlové stanoviská. Po niekoľkých doprovodných misiách, ktoré skončili katastrofálnymi stratami Američanov ako pri bombardéroch, tak aj pri Lightningoch Angličania odporučili Američanom aby P-38 z týchto misií stiahli a používali ich na fotoprieskum. Američania mali veľký problém túto informáciu spracovať, pretože v Pacifiku sa vďaka P-38 zrodili ich dve najväčšie stíhacie esá a P-38 zohrala svoju úlohu v jednej z najdôležitejších misií vojny s Japonskom. A že ju zohrala veľmi dobre.
Dôležitým faktorom pre úspech v Pacifiku bola koncentrácia výzbroje Lightningu v nose lietadla. Ostatné stroje mali zbrane umiestnené v krídlach a boli nastavené tak, aby sa priamky vedúce cez ich hlaveň (a teda aj vystrelné projektily) v určitej vzdialenosti pred lietadlom pretli. Táto vzdialenosť bola určená armádnym predpisom a zvyšovala šance menej skúsených pilotov zasiahnuť cieľ. P-38 mala celú palebnú silu koncentrovanú v nose, takže skúsení piloti boli schopní zasiahnuť cieľ a) na väčšiu vzdialenosť a za b) zo všetkých hlavní - pri štandardnej výzbroji štyroch guľometov kalibru .50 a 20mm kanóne stačila na zničenie japonského Zera sekundová dávka zo všetkých hlavní. Dve spomínané esá: major Richard I. "Dick" Bong dosiahol 40 zostrelov, všetky v P-38, zahynul 6. augusta 1945 vo veku 24 rokov pri skúšobnom lete na prúdovom P-80; major Thomas B. "Tommy" McGuire dosiahol 38 zostrelov, zahynul 7. januára 1945 pri "love" zostrelov keď sa snažil dobehnúť Bongov počet víťastiev. So svojou letkou zaútočil na osamelú Ki-43 "Oscar", ktorú však pilotoval Akira Sugimoto, pilot-inštruktor, ktorý mal na tomto type nalietaných viac ako 3000 hodín. Japonec útočil na McGuirevho wingmana a pri pokúse nalákať súpera na seba McGuire v malej výške stratil nad lietadlom kontrolu a narazil do zeme. Na to, aby Lightningy dokázali čeliť oveľa obratnejším japonským stíhačkám, mali vypracovanú jasnú taktiku - útok z výšky, strmhlavým letom, zničujúca streľba a únik za využitia bezkonkurečnej stúpavosti. Ak chceli americkí piloti prežiť, platilo pravidlo nenechať sa zatiahnuť do súboja na horizontále. Nedodržanie tohto pravidla sa stalo McGuireovi osudným.
Spomínaná operácia mala názov Vengeance a bol to lov na jedného jediného muža - japonského admirála Isoroku Yamamota ktorý bol autorom všetkých strategických plánov Japonska vrátane útoku na Pearl Harbor. Američanom sa podarilo zachytiť a dešifrovať správu ktorá obsahovala plán Yamamotovej inšpekčnej cesty 18. apríla 1943. Rozhodli sa že sa admirála pokúsia dostať počas leteckého presunu medzi posádkami. Vzdialenosť letu však bola viac ako 1000 míl (1600km), čo vyradilo z hry všetky americké stroje okrem Lightningov, a aj tie museli byť vybavené prídavnými nádržami. Plánovanie a načasovanie bolo kľúčové pre úspech misie a vyšlo Američanom dokonale, na mieste plánovaného stretu boli len o jednu minútu skôr oproti plánu - uvedomte si, že na navigáciu mali piloti k dispozícii akurát tak mapu a kompas. Yamamotove lietadlo aj doprovodný stroj sa podarilo zostreliť za cenu straty jedného Lightningu. Obrovský úspech pre Ameriku a veľká morálna vzpruha pre celý národ, na druhej strane veľká strata pre Japonsko - obyvatelia sa správu o Yamamotovej smrti dozvedeli až 21. mája 1943 a veľká časť pitevnej správy bola cenzurovaná.
V priebehu vojny postupne prichádzali nové verzie s odstránenými známymi nedostatkami, no pocity z výkonov nad Eur´pou naďalej zostávali zmiešané. Lightning sa síce neosvedčil ako doprovodné stíhacie lietadlo, no postupom času sa z neho vďaka technickým vylepšeniam a prepracovaným taktikám nasadenia stal stroj schopný plniť úlohy od ochrany bombardovacích zväzov, cez vzdušnú súboje až po útoky na pozemné ciele. Mnoho pilotov vďačí za svoj život dvom motorom Lightningu - lietadlo bolo po poruche alebo poškodení jedného motora schopné doletieť domov len s jedným. Nad rozsiahlymi vodnými plochami Pacifiku boli dva motory veľkou výhodou. Po skončení 2. svetovej vojny boli lietadlá slúžiace v americkom letectve postupne vyraďované na úkor ich prúdových nasledovníkov, jediný kto zhruba stovku lietadiel prevzal a používal po vojne bolo Taliansko. Stroje, ktoré ostali v USA boli predávané za 1200 USD/kus (byť tam tak vtedy a mať tie peniaze...), dnes je na svete 26 Lightningov, z toho len 10 kusov je letuschopných.
