Pôvodne sa tento článok mal volať Prečo ísť/neísť do Bulharska, ale v posledný deň sa môj názor definitívne vykryštalizoval.

K Čiernemu moru som sa vybrala preto, že keď som bola dieťa, chodili sme tam každý rok. Mám na to pekné spomienky. Bývali sme v kempe, hrali sme sa s deťmi z rôznych krajín a naučili sa základy iných jazykov. Bulhari k nám ako Slovania mali blízko, keď naši kupovali ovocie, nám deťom nikdy nezabudli podarovať strapec hrozna či broskyňu.

Ich zmrzlina bola nezabudnuteľná hneď z viacerých dôvodov: na pláž ju vozil storočný dedek s vozíkom. Poobede sme ho nedočkavo vyzerali a len čo sa zjavil, utekali sme sa postaviť do radu, postupne sme si to tam odstáli všetci, rodičia i my deti. Čakalo sa hodinu či dve. Dedek totiž pomalilinky ako spomalený film zmrzlinu lyžičkou vyškraboval z nádoby a plnil ňou plastový kelímok. Keď ho odvážil a zmrzliny bolo málo, dodal za lyžicu a znovu odvážil. Teraz jej bolo o pol gramu viac, musel odobrať. Potom bola opäť pod váhu, doložil, atď., tento cyklus sa opakoval pred slintajúcimi detskými tvárami, až kým sa dedek netrafil do stanovenej normy.

No a ja som chcela vidieť, ako sa to tam celé zmenilo. Tu sú moje dojmy:

 

Hotely

Vcelku dobré, ale povedzme si rovno, služby nie sú ako trebárs v Španielsku. Šampón a  sprchový gél v cene znamenalo, že šampón som ani nevidela a sprchový gél som si musela zakaždým pýtať, lebo upratovačky nenapadlo automaticky ho nechať na umývadle. Takže som si napokon zakúpila oboje a neriešila to.

Pri výbere ubytovania si vždy dávam pozor na to, aby bolo tiché. O mojom hoteli všetci písali, že je very quiet, preto ma dosť zaskočilo, keď som po príchode zistila, že hneď vedľa stojí lunapark. Začínal hučať o siedmej, pričom každá atrakcia mala svoju vlastnú hudbu a tou sa snažila prehlušiť ostatné. Zvuk sa navyše odrážal od okolitých budov, takže sa zdalo, že rámus prichádza z oboch strán. Strašné!!!!!!

Mimochodom, kto píše tie recenzie na Tripadvisor?!

A tak som otvorila booking.com a našla druhý hotel, ktorý bol o tristo metrov ďalej, večer skontrolovala zvukovú situáciu a na druhý deň sa presťahovala.      

 

Reštaurácie a jedlo

Všetky podniky boli veľmi príjemné, útulné a ceny asi ako v Bratislave. Aj jedlo výborné, vždy mi chutilo. Trochu ma sklamala ponuka rýb, som zvyknutá na väčšiu. Niekde mali dokonca iba ryby mrazené a mušle dovezené (!!). Nezistila som, kde je problém, raz mi tvrdili, že tam majú len kambalu a tie mrňavé sardinky, inokedy boli urazení, že veď u nich žije až päť druhov rýb. Lenže na jedálnom lístku to veľmi vidieť nebolo.

Senzačné boli aj šaláty. Ale... (ako to napísať, aby som sa nemusela hanbiť dôjsť na stretávku DM? :)  V prímorských krajinách obvykle dostanete k rybe zeleninu. Aj tu, lenže bulharská kombinácia (najmä) surovej zeleniny je trochu iná, v zmesi nikdy nechýbali dáke kapustoviny, cibuľa... Nuž, a diplomaticky povedané, keď to zjete, dopadnete ako Sheldon, keď sa snažil zaviesť excruciating vegetable night :) Nediplomaticky, najprv máte strašné kŕče, a potom z toho prdíte jak divá sviňa :)

 

Zmrzlina

Stále božská!!!! Ale už ju majú v stroji a ide to rýchlo. Je to taká tá biela, čo vám nakrútia do kornútika. Žiaľ, na viacerých miestach ponúkajú ,,pravú“ taliansku zmrzlinu, ktorá nie je ani pravá, ani talianska, ani zmrzlina, iba práškový hnus.  

 

Obchody

Som žena, a preto pre mňa dovolenka znamená aj nejaké nákupy. Chcem si urobiť radosť. Nie v medzinárodne známych obchodoch či obchodných centrách, rada okukávam malé butiky, kde majú niečo iné, originálne, typické pre danú oblasť (jaaj, zlaté Španielsko! Nehovoriac o tom, že v auguste je už veľa vecí za babku a koncom mesiaca prichádzajú i inšpiratívne jesenné kolekcie).

Tu bola promenáda posiata obchodíkmi, v ktorých ponúkali prevažne čínske polyesterové šunty a iné šmejdy, ktoré ma nebavilo ani len obzerať. Otrasne ušité umelinové handry, drzo a zle odkopírované od vychýrených návrhárov (inak, dobrý trapas, ak okopírujete slávnu kabelku od Valentina a capnete na ňu zlatú ceduľku Dolce Gabbana). Svetoznáme parfumy Guci, Chanell, J’Adro od Diora a podobné perly. Des!

Za zmienku stojí bulharská kozmetika z ruží, nakúpila som jej asi desať kíl. Sem-tam sa vyskytol aj obchod s dobrými kabelkami, striebornými šperkami a kožuchmi.

Samostatnou kapitolou sú bulharské okuliare. Vždy si kupujem dáke lacné len na čítanie na pláži, po sezóne ich celé umastené od krémov vyhadzujem.

Prvé ma navždy opustili hneď v prvý deň, ležím, čítam, naraz puk! a okuliare sa mi rozlomili na tri kusy!

Ja hlúpa som usúdila, že asi mali dáku vnútornú vadu a kúpila som si druhé. Vydržali hodinu, potom puk a rozlomili sa na štyri kusy - naozaj, rozlomili sa presne v strede a odpadli obe stranice (haha, vygooglila som nové slovo).

Ja viem, stáli desať leva (5 eur), no i tak som akosi čakala, že snáď aspoň tri týždne prežijú! Ak sa pýtate, prečo som si nekúpila drahšie - preto, lebo som síce videla aj škulky za 40 lv, ale vyzerali ako od rovnakého výrobcu. Až neskôr som v Burgase natrafila na seriózny obchod a kúpila pár, ktorý pôvodne stál 50 leva, takže som si robila nádeje, že ide o väčšiu kvalitu - a išlo, vydržali.

No keďže tie desaťlevovky predávali v obrovských variáciách a množstvách úplne všade, zaujímalo by ma, čo je to za výrobcu, čo robí okuliare jednodňovky?!     

 

Turisti

Slnečné pobrežie ostalo destináciou tých, ktorí sem chodili za socializmu, lebo inde nemohli. Počula som slovenčinu, češtinu, maďarčinu, rumunčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu... a len sem-tam sa vyskytla aj angličtina, francúzština a taliančina.

Ako písal tuším Borko (?), Bulharsko je cieľovým miestom pre menej majetných... čo je úplne v poriadku a ja som rada, že aj ľudia, ktorí majú hlboko do vrecka, si našetria a idú sa niekam pozrieť namiesto toho, aby sedeli doma na zadku.

Ale priznám sa, že mi dosť liezlo na nervy počúvať kecy (v nám blízkom jazyku): ,,Táto, ty plavky stojí deset leva, to jim nedám! Hele, Máňo, toaletní papír je tady levnejší jak u nás, musíme ho nakoupit domů!“ alebo ,,Ja zarábam 25 tisíc a tady Boženka dvacet, a vy kolik?“  (odpočuté na ulici).         

 

Toto všetko by som dáko vydržala, no cez dve veci som sa nepreniesla:

Pláž a more

Buď moje spomienky z detstva nie sú presné alebo je na vine globálne oteplenie, no Slnečné pobrežie je VEĽMI veterné. VEĽMI. Napriek tomu, že bolo neustále nádherné počasie, prvé dni boli také silné vlny, že sa nesmelo do vody. Plavčíci piskotali jak diví a dosť mi to liezlo na nervy, hoci chápem, že si plnili povinnosť. Vlny boli totiž také silné, aké som ešte nezažila, aj keď ste stáli vo vode len po kolená, dokázali vás zvaliť a zomlieť. Žiadne kúpanie, maximálne poskakovanie. Za 23 dní sa iba trikrát stalo, že doobeda bolo more pokojné, inak samé vlny, vlny, vlny a poobede ešte väčšie. Dosť často sa objavovali aj riasy. Buď to bola nechutná hustá polievkovitá zmes, cez ktorú som sa musela brodiť alebo niečo ako chlpaté strapce - rozhŕňajúc to pri plávaní mala som pocit, že plávam cez roj vlasov, bŕŕ. 

Takže som strašne málo plávala a poobede väčšinou už vôbec nie. Obvykle cez dovolenku schudnem, čo som za rok pribrala, no a teraz som asi neschudla ani deko. Uznajte, keď ste pri mori a nemôžete v ňom plávať...  nič moc.

Väčšinou som zalezená pod slnečníkom a hltám knihy, lenže aj to bol problém. Buď mi vyvrátilo (a zlomilo) slnečník tak, že sa pretočil a vlajúc vo vetre vrhal asi 5 cm široký tieň alebo som ho musela zložiť úplne. Ak stál, darmo som mala veľké okuliare a zakrývala sa ešte aj časopisom, sviňa vietor sa dostal všade a ja som slzila a slzila a slzila, až som vždy nasr..tá vstala a pláž opustila. Bývam na nej do dvanástej, a potom od štvrtej do siedmej, tu som veľmi často odchádzala už o piatej, s očami plnými sĺz a piesku. Čiže nemožno sa kúpať, ani relaxovať, ani čítať, ani nič...

 

Ľudia

To je kategória sama o sebe. Asi dvadsať percent ľudí, s ktorými som prišla do styku, bolo super. Milí, príjemní, dobrí, v prvom hoteli boli doslova ako usmievavá (pritom nevtieravá) rodina. Aj čašníčky v reštikách boli fajn baby, zrejme pochopili, že žiadny úsmev = žiadne sprepitné.

No ale zvyšok...  Zduté ksichty, ktoré nenávideli svoju prácu (alebo tak aspoň pôsobili) a dávali vám najavo, ako ich otravujete. Nezdravili, ani neodpovedali na pozdrav. Keď som v dobrej nálade mladej pokladníčke naznačila, že by sa mohla usmievať, fľochla po mne vražedným pohľadom. Ja sa vždy, a obzvlášť v zahraničí, usmievam na plné kolo, preto ma dosť zraňovalo, že na môj úsmev odpovedali zachmúreným obočím. Pripadala som si ako otravný hmyz. Tí ľudia by najradšej všetkých turistov nakopali do pozadia. Aj baba, u ktorej som si kúpila kilo domácej sladkosti lokum (nie každý z ex-soc návštevníkov jej tam urobil takú tržbu!). Dievča, u ktorého som kúpila krásne pomaľovaný keramický plech. Chalan v plážovom bare, kde som sa vždy zastavila na kávu, zazeral každý jeden raz jak borsuk z nory. Fuchtla v obchodíku s látkami dávala každým pórom najavo, že ju otravujem - keď som sa pohla k druhej látke, doslova skočila k prvej a začala ju naprávať, to isté urobila po druhej a tretiu mi normálne vytrhla z rúk, akoby som mala besnotu. Ukázala som jej prst a povedala, že keď nenávidí ľudí, nemala by s nimi robiť (po slovensky, lebo po anglicky nevedela), no bolo to márne, ani to nezaregistrovala, zúrivými pohybmi naprávala látky, frflala si pod nos na moju adresu, až jej od úst lietali jedovaté sliny. Bodaj ťa šľak trafil, ty pu... bulharská! 

Vrcholom všetkého boli cesty miestnym autobusom do Nesebaru. Lístky sa nekupujú vopred, ani u šoféra, ale dnu u sprievodkýň, ktoré obchádzajú vozidlo a vyberajú. Sú to ženštiny, ktoré zamlada pracovali v bulharskej pobočke gestapa a nevšimli si, že druhá svetová sa už skončila. Inak sa to popísať nedá. Raz bol dopravný prostriedok tak strašne preplnený a baba maličká, že ju ani nebolo vidno, úradovala kdesi vzadu. Skupinka anglických turistov, ktorá nestihla zaplatiť, vystúpila na tretej zastávke. Nemyslím si, že chceli ušetriť tých 1,30 lv za lístok, možno ani nevedeli, ako to funguje.

Keď sa začali zatvárať dvere, gestapáčka si ich všimla cez okno a začala na nich ziapať. Ale ako!!! Revala jak tur, čakala som, že vytiahne guľomet a tie svine žgrlošské postrieľa! V autobuse ostalo hrobové ticho, všetci sme boli zhrození (a aj vydesení, že namiesto Angličanov skosí nás). Strašný zážitok z dovolenky! Keby som sa jej nebola bála, keby som vedela bulharsky a keby som nebola úplne uvarená na kašu (dnu bolo asi 100 stupňov, žiadna klimatizácia), tak by som jej bola vynadala.... a vlastne dodnes ľutujem, že som sa neozvala. Ale nemalo to význam, lebo skoro všetci vedeli po anglicky len základné číslovky a nerozumeli by. A aj tak mali v paži.

No a dorazil to v posledný deň šofér autobusu, ktorého som slušne poprosila o pomoc s takým kufrom. Mladý, svalnatý hlavohrudiak škaredo zagánil a divže ma neoflusal, no keď som trvala na svojom, neochotne zdvihol batožinu a naložil ju. A ja som ešte v lietadle začala písať tento článok...

 *

Robím v zahraničnom kolektíve a už viackrát mi Západoeurópania tvrdili, že my Východoeurópania sme stále namosúrení, nahnevaní... a ja som vždy protestovala, že áno, nájdu sa takí (najmä tí, ktorí zažili socík a ponechali si z neho isté zvyky), ale vcelku sme milí, priateľskí a veselí.

Žiaľ, už si to nemyslím. Uvedomila som si, že mnohé zážitky mi pripomínali Slovensko... Neviem, čím to je. Keďže sa tak správajú aj mladí, socializmom to nebude. Čítala som český článok, kde to autorka prikladá nedostatku vitamínu D, ale toho majú v Bulharsku dostatok, to tiež nebude príčina. Máte na to nejaký názor?

Už teraz viem, že budúce leto vyrazím míňať svoje peniaze do Španielska či do Talianska, kde sa na mňa budú usmievať ako na starú známu, budú ma zdraviť, obsluhovať, milovať a rešpektovať (za chrbtom ma kľudne môžu ohovárať a nenávidieť).

Zbohom, Bulharsko and fuck you!