Prológ

Niektorí mimoriadne bystrí čitatelia si všimli, že sa mi páči Portugalsko, špeciálne som chcel vidieť Lisabon. Nepamätám si už presne ako táto obsesia vznikla, príčin môže byť niekoľko: páči sa mi pesnička Lisbon od kapely Angra, zaujímajú ma jazyky a portugalčina je pomerne exotická reč, no a ešte som čítal knihu Magellan (Stefan Zweig) ktorá zaujímavo popisuje dobrodružstvá portugalského moreplavca menom Fernão de Magalhães (aj keď teda slúžil španielskemu kráľovstvu). Zvyčajne cestujem len po Slovensku, na dovolenky nelietam, pri mori som bol v Chorvácku (4x). Už dávno ma však lákala možnosť kúpiť letenky, navštíviť naozaj vzdialenú krajinu a na vlastné oči sa presvedčiť, či je ten Lisabon ozaj také pekné mesto. Raz sme už mali letenky kúpené, no prišlo covidové šialenstvo, celý svet sa zastavil, vrátane lietadiel a cestovanie neprichádzalo do úvahy. Peniaze za letenky sme nakoniec dostali nazad, ale výlet sa zase presunul len do teoretickej roviny a na google maps.

Prešlo pár rokov, covidové opatrenia sa takmer úplne zrušili a už sa dalo aj cestovať, ale prišlo šialené zdražovanie a vojna v susednej krajine. Napriek tomu všetkému sme si zase kúpili letenky a začali plánovať. Po pomerne intenzívnom pátraní na stránkach airbnb a booking, sme našli aj miesto kde budeme bývať. Zaplatili sme aj ubytovanie a fakticky už nebolo cesty späť. Ideme do Lisabonu. Dátum našej veľkolepej cesty sa blížil. Bola to polovica júna 2023.

Deň prvý: Trnava – Bratislava – Schwechat – Lisabon

Rozhodli sme sa, že každý člen rodiny (2 dospelí, 2 chlapci) si vezme len príručnú batožinu do lietadla. Žiadne kufre s kolieskami a podobné veci. Baliť sme začali večer pred odletom a nakoniec sme to zvládli tak, že každý batoh spĺňal podmienky prepravy (niektoré veci som ani raz nepoužil, ale čo už). Cestu na letisko Schwechat sme naplánovali autom s tým, že náš chrlič emisií necháme na parkovisku neďaleko letiska. Odtiaľ nás doviezol k letisku „shuttle bus“. Dosť divoký čas sme si vybrali na cestu, lietadlo odlietalo 6:40. Kvôli rôznym kontrolám a záhadným predpisom a tradíciám ktoré sa týkajú leteckej prepravy osôb, treba byť na letisku o dosť skôr pred odletom. Ak zohľadníme ešte aj cestu z Trnavy a lietadlo určite nechceme zmeškať, tak nám to vychádzalo, že z domu musíme vyštartovať okolo tretej v noci. Všetko sme stihli podľa plánu, prešli sme kontrolami a potom sme už len čakali kedy sa otvorí brána a budeme môcť vliezť do lietadla. Toto je dosť náročné, mňa čakanie nebaví a všetky tie procedúry, kým si človek konečne sadne a lietadlo sa odlepí od zeme, trvajú nepredstaviteľne dlho. Ale už sme sedeli. Približne po necelej hodine sedenia som si uvedomil, že už nikdy nechcem letieť na mieste bez „extra leg room“ (sedel som v strede takej trojsedačky). Zdalo sa mi že skapem, kolenami som sa totiž dotýkal sedačky predo mnou a nedokázal som si nijako normálne poskladať nohy. Tak som išiel uličkou k záchodom a tam som vyše pol hodinu stál. Ale nekonečný let sa chýlil ku koncu, lietadlo sa ani veľmi netriaslo a už sme videli Lisabon. Z oblohy to vyzeralo parádne.

Nasledovalo pristátie (nikto netlieskal), čakanie kým všetci vystúpia a natrepú sa do autobusu. Potom to už išlo celkom svižne a zrazu sme boli v Lisabone. Rozhliadali sme sa a hľadali taxík, ktorým sa odvezieme do prenajatého domu. Bol som trochu dopletený, lebo mobil si nezmenil čas automaticky podľa nastavenia siete, ale ostal mi náš letný čas. V Portugalsku je počas leta o hodinu menej ako u nás (GMT+1). Cez Bolt som našiel taxík a čakali sme kým príde. O chvíľu mi prišla správa: vodič je tu. No... trochu sme zmätkovali, lebo sme nemali potuchy, kde zaparkoval, ale po chvíli sme sa stretli, nastúpili sme a cez bludisko podzemných garáží sme odchádzali z letiska. Taxikár chcel odísť z parkoviska, ale bol tam nejaký problém s lístkom, ktorý mu mal vypľuť automat vedľa rampy. Vtedy som si s úžasom uvedomil, že som mu rozumel tak 40% a to, vďaka kombinácii mojej mimoriadnej inteligencie a začiatočníckej znalosti portugalčiny stačilo na pochopenie toho, čo sa deje.

Taxík nás viezol približne 20 minút, k nášmu domu sme prišli oveľa skôr ako sme boli pôvodne dohodnutí a ešte v ňom prebiehalo upratovanie. Tak sme si len zhodili batohy a išli na prvý obozretný prieskum okolia.

Hneď pri dome, vzdialená asi 50 metrov, na hlavnej ulici sa nachádza Pastéis de Belém. Legendárna cukráreň, v ktorej vymysleli ešte legendárnejšie portugalské koláčiky Pastel de nata. Niekoľko vzoriek sme kúpili. Približne 250 metrov od domu je Mosteiro dos Jerónimos, decentná goticko-renesančná stavba. Vyzeralo to parádne. Všetci sme boli ale pomerne vyčerpaní, predsa len vstávanie zavčasu v noci a dlhý let, cestovanie a všetko nás dosť unavilo, tak sme sa vrátili k domu, pani upratovačka nám odovzdala kľúče a my sme si vybalili handry, osprchovali sme sa a na chvíľu sme si ľahli. Dom bol super, na kraji takej mini uličky, úzky a vysoký, v podstate 4 poschodia, pre 4 člennú rodinu miesta až až. V každej izbe klimatizácia, 2x telka, plne vybavená kuchyňa, práčka, atď. Boli sme maximálne spokojní, akurát že postele boli štyri, z toho jedna manželská posteľ a dve boli len rozťahovacie pohovky. Na tých sa nespalo až tak dobre, ale nebola to až taká tragédia.

Keď sme sa trochu spamätali, vyrazili sme na odvážnejší prieskum vzdialenejšieho okolia. Keďže bývame v časti Belém, prvá zastávka metra je od nášho domu približne 12 minút cesty električkou. Smerom do centra Lisabonu jazdia autobusy, električky a ešte aj vlak. My sme využili električku. Trochu sme boli zmätení ako to funguje s lístkami, ale pochopili sme princíp (aspoň približne) a kúpili sme si štyri žlté karty navegante, na každej bol niekoľko eurový kredit, ktorý sa míňa postupne ako človek cestuje. Pri vstupe do vozidla sa pípne na čítačke a kredit sa odpočíta. Jednoduché. A kredit sa potom dá dokúpiť. Jedna jazda bola za 1,5€. Počas cesty električkou na Cais do Sodre sme vyvaľovali oči na Lisabon, mňa najviac zaujal most Ponte 25 de Abrill, o ktorom som si až do tejto sekundy myslel, že to je Ponte Vasco da Gama. Vystúpili sme na Cais do Sodre a kráčali sme pešo k nábrežiu rieky Tejo, okolo Doca da Caldeirinha až na Praça do Comércio, to je obrovské námestie s gigantickou sochou kráľa Josého prvého.

Celé to námestie a priestor okolo, vrátane Arco do Triunfo da Rua Augusta (neviem ako sa to správne nazýva - víťazný oblúk?) je vizuálne úplne dychberúce, fantasticky veľkolepé a krásne. Bol som nadšený a zistil som že sa podvedome usmievam a hovorím smerom k našim detiskám: „Vidíte? Ja som vám to hovoril.“ Odpoveďou boli trochu vyčerpané pohľady a pár viet v zmysle, áno tato, jasné, je to tu super. Bolo dosť horúco, pieklo slnko, ale tá horúčava nebola taká ubíjajúca a odporná, predpokladám, že kvôli blízkosti pobrežia Atlantiku a rieky bolo to celkom fajn. Aj občas fučal vietor, tak sme sa úplne neuvarili. Ja som celý čas dosť intenzívne hľadal nejaký obchod, kde by sa dali kúpiť slnečné okuliare, lebo som žmúril ako Číňan. Prešli sme sa dookola námestia, okolo víťazného oblúka, popozerali sme si vlakovo-metrovú stanicu metra Cais do Sodre, poprechádzali sme sa po nábreží rieky a pomaly sme sa otočili smerom nazad domov.

Neďaleko domu sme našli supermarket, tak sme spravili menší nákup, ja som spravil pár fotiek. Blížil sa večer a s ním aj koniec prvého dňa môjho vysnívaného výletu. Vrátili sme sa domov s nákupom, načrtli sme plány na ďalší deň a zaľahli sme spať unavení ako kone.

V tomto dome sme bývali.