Prisadol si starší pán s kufríkom a ponožkami krémovej farby, aké predávajú len chlapom po vyšetrení prostaty. Vyzeral ako Jožko Golonka, no neskôr som sa dozvedel, že športy nepozerá. Kedysi vraj hrali futbal študenti a úradníci, vtedy to bol šport, teraz je to remeslo. Vraj ani na pekára sa nepozerá, jako peče. Ďalej teta, ktorá ,,išla dole“ v Trnave a ešte nejaká premotivovaná medička.
Kým sme sa rozbehli, len som tupo hľadel z okna a čakal, kým sa lahodný hlások hlásateľky s nekonečnými prianiami príjemnej cesty a jej zdatného anglického translátora ukončia. Bratislava sa strácala, obrnený Blumentál, Tri veže, pyramída naopak, druhý rok v krajine zázrakov sa mi skončil a bol som šťastný. Teda, mal by som byť. Vytiahol som si Kinga, oprel sa o kolená a nechal som ho urýchľovať mi cestu.
Na Vinohradoch pristúpili akési ďalšie dve dievčatá, jedno si vytiahlo osemsmerovky a boli sme plní. Ľudia sú tu vždy ticho, radšej, aby sa sociálne nezranili. V Trnave si dobrí ľudia šetrili mraky, preto nám pomohli poraziť UV žiarenie a prestal som sa aspoň trochu potiť. Prepáčte, spolucestujúci, že smrdím ako tchorie semenníky, ale klimatizácia v emhádečke začala podľa ľudí fungovať na otvorené okná.
Teta išla dole, spolu so všetkými dievčatami, ísť rýchlikom do Trnavy je kúl. Ujo s krémovými ponožkami víťazne vyhlásil: ,,Vystrnadili sme baby, môžeme dýchať.“ Zasmial som sa, bolo to vtipné. Aj keď, po skúškovom mi prišlo vtipné všetko. Prisadol si prvák zo Svätého Cyrila a Metoda, čierne dievča s nepodareným pubertálnym tetovaním na ramene a starší párik, ktorý si išiel do Trenčína pozrieť nové námestie. Nežartujem. A priviezli si rozmrazené jazyky, hneď sa pustili s Jožkom Golonkom do reči.
Tridsaťšesť rokov! Tridsaťšesť rokov som bol v Trenčíne, dvadsať som tam žil a šestnásť pracoval. Ak si ujo tie roky počítal, je ľahké vycítiť, ako veľmi si to užíval. Aj o sebe viem, že som druhák a budem počítať naďalej. Ale teraz je Jožko na dedine, kde nik nie je nikomu nič dlžný a kde sa veľadôstojný pán, rozumej pán farár, dokáže vyrovnať s chlapmi za stavanie lešenia dobrou vôľou a troma poldecákmi. Svätá pravda. Vyprávali si, jak pálili dobrú slivovicu po nociach a že ju treba "nechat octát aspoň dva-t
Začal taktikou bezstarostného turistu, vraj kde je v Trenčíne najlepšia zmrzlina. Tetovačka ho odbila akousi Alžbetkou. Tá je aj na Obchodnej. Hej, tam sú štyri. Ujo sa nevzdával, vraj ako dlho žije v Trnave a čo tam je vidieť, ej cí tí. Na chvíľu prestal, ona sa postavila a bez slov odišla. Ujo z postaršieho páriku mal našťastie ďalšiu obeť. Do Trenčína je od Nového Mesta len jedna zastávka, to si chlapec, prvák z Cyrila a Metoda uvedomoval, preto si založil slúchadlá a snažil sa odpraviť hlasnými bítmi. Ujo naňho zaútočil, najprv zľahka, aby korisť nevystrašil, potom zvýšil decibely, priklonil sa, až napokon hlasným ,,ty si skadiaľ?“ zložil chlapcovi kábliky z uší. Z Popradu. Potom sa snažili dorozumievať, ale nerozumeli si ani ň. Vraj ak chudák chlapec stretne uja v Trnave, má ho pozdraviť, že ho pozve na zmrzlinu. Ale naozaj. Dobre. Veď isto. Ujo mal očividne zmrzlinu rád a ešte očividnejšie, najlepšiu majú na renovovanom trenčianskom námestí.
Párik vystúpil, chlapec sa usmieval. Mal v tých prichádzajúcich a odchádzajúcich rovnaký zmätok ako ja, to nevadí, veď pristúpia ďalší.
Uličkou sa mihli bordové konverzy a ohnuté končeky svetlomodrých džínsov.
,,Máte tu voľné?“
,,Uhm,“ stiahol som kolená, aby colgate úsmev s hrubými okuliarmi a brčkavými vlasmi po plecia mohol prejsť. Ten úsmev, ten úsmev, Bože dobrotivý, ako si ho stvoril?! Sadla si k oknu a medzi nami tak vznikla nepreniknuteľná priepasť o rozlohe celej jednej sedačky. Veľkú čiernu kabelku si položila na kolená. Ktosi ďalší vošiel do kupé a sadol si oproti nej. Nechcete sa vymeniť? No tak, spýtajte sa to niekto! Fú, dobre, zvládol som aj ťažšie veci. Spýtam sa jej, či jej vyložím kabelku hore. Idiotina. Zapojím si nenápadne noutbúk, má pri nohách zásuvku. Idiotina. Posuniem sa o jednu sedačku. Áááách.
Vytiahla si slúchadlá. Malé nožničky mám v kufri nad sebou, mal som chuť prestrihnúť všetky na svete. Pozeral som sa do knihy, no nečítal som ju. Energiu som vkladal do rozšírenia periférneho videnia. Mala ľahké žlté tričko s akýmsi randomnápisom, preložené nohy v úzkych džínsoch, usmievala sa von oknom do trenčianskej stanice a nechtiac pritom vyzerala dokonale.
Vytiahol som mobil, akože sa socializujem, zapol som si žlté poznámky. A znova som len hľadel, tentokrát do displeja. Aj na skúškach bývam plodnejší, no toto je stokrát zložitejšie. "Ahoj, vieš, že leňochody spia až dvadsaťdva hodín denne?" - podarilo sa mi to napísať asi na tretíkrát. Ďakujem mozog, si tá najpotrebnejšia vec na svete. Mobil sa mi v rukách triasol, to on, nie ja. Fajn, podám jej ho.
"Môžem si, však?“ teta s taškou väčšou ako srdce pána premiéra sa zázračne prepchala cez dvierka kupé. Spýtal som sa jej, či jej tú strašidelnú tašku vyložím hore. Vďaka, netreba. Na jednej strane som bol rád, ktovie, či by som ju vôbec zdvihol, na druhej strane som nemohol ukázať, aký som kurňadobrý človek. Teta si sadla medzi nás a fučala ako pardubický kôň. Vôbec sa jej nečudujem.
Pohli sme sa, nasledujúca zastávka – nebo. Vlastne Trenčianska Teplá. Ešte jedna vec bola teplá, kniha od Kinga, ktorú som zvieral v rukách, plán s mobilom padol. Potil som sa, ale nie kvôli slnku. Oči mi začali slziť, tak som ich krivil, aby som ju videl. Po desiatich minútach som vzdal čítanie a pozorovanie hviezd – jej očí... počkať, to je vážne zlé, a išiel som na vécé.
Ukázal som, čo je vo mne a potom mi splachovací mechanizmus osviežil nohavice. Ďakujem. Umyl som si ruky, opláchol si ksicht, už sa ho neodvážim nazvať tvárou. Kruhy pod očami ako strýko Fester, účes za nula celých nula celých nula nula od mamky a skúšková briadka, ktorú by moja dobrá starká nazvala žabie ritné ochlpenie. Možno som pekný zvnútra, gastrológovia to tiež hovoria.
Delila nás jedna tenká stena. Budem jej klopať morzeovku na chrbát alebo jej cez hajzľové okienko zakývam. Márnosť. Zavrel som dvere, sklonil zrak na svoje mokré nohavice a vkĺzol na miesto. Stihol som ju vidieť, mala zatvorené oči, na kolenách si držala mobil. Chcel som byť mobil.
Tašková teta zalomila aj s kýmsi pri okne a chlapcovi oproti padali viečka rýchlejšie, než konžská ekonomika. Zaboril som sa do knihy a vymýšľal plány na vydobytie ešte jedného toho úsmevu. Znova som sa na ňu pozrel, slabé slnko jej svietilo na tvár, maličké pery mala rozložené do mäkkého ú. Zamilúvanie chutilo inak, za tento letný semester som sa zamiloval každý tretí deň, no teraz som videl krajinu za oknom utekať pomalšie, aj sa mi ľahšie dýchalo, aj pozeralo, veď meter odo mňa bola ona... bola ona.
Chlapec oproti mne ma už chvíľu pozoroval. Keď som si to všimol, narovnal som sa, akoby nič, sklonil som oči do knihy, akože som totálne pohrúžený dejom. Bol som pohrúžený, ale nie dejom. Pozrel som sa naňho, obočím ma navádzal, že sa jej mám prihovoriť alebo niečo. Pokrútil som hlavou, aj on pokrútil hlavou.
V Žiline sa ktosi vymenil, znova veľa ľudí a veľa tvárí, tašková teta vytrvalo držala Maginotovu líniu. Už som si sám liezol na nervy, aký som komunikačný amatér, keď som sám so sebou, poviem si čokoľvek. Boli sme plní, no ja som bol prázdny. Zmieroval som sa s tým, že do konca života mi budú robiť spoločnosť len mačky a seriály na Netflixe. Žilinský sprievodca, ktorý doniesol pol litra sladkého parfumu, si bol istý svojou sexuálnou orientáciou a dával to všetkým najavo, kiežby to bolo také ľahké s vyznávaním lásky. Som smiešny.
Podarilo sa mi začítať sa, s Duma Key to nie je také ťažké, vytrhol ma až jej hlas, prihovorila sa napoly zalomenej tete, že ide do jedálenského vozňa, a že jej niečo prinesie. To ma dostalo! Sou dženerz. Musí mať srdce sladšie ako Marlenka. Strčil som rýchlo ruky do vreciek, či nenájdem snubný prsteň.
Prešla okolo mňa a niesla sa uličkou k jedálenskému. Pozeral som sa, ako sa nesie, v mysli som za ňou bežal, chytil som ju jemne za rameno a pozval som ju na horúcu čokoládu. V skutočnosti vystupujem o desať minút a dúfam, že sa stihne vrátiť, aby som ju ešte raz uvidel.
Pobalil som si veci a čakal som. Vracala sa so salámovou bagetou a Milou pre tetu (aj ja jedávam, mali by sme sa o čom rozprávať). Spoločne s prvákom oproti sme stiahli nohy, aby mohla prejsť. A ona ho nechtiac kopla do kolena. Prosím, kopni aj mňa! Ospravedlňovala sa mu ako za vyvolanie jadrovej vojny, on to bral v pohode, veď je prvák a už si zvykol na kopance školského systému. Potom si sadla, usmievala sa a pani z reprákov mi ohlásila rozsudok, ktorý znel - blížime sa k stanici Kraľovany. Postavil som sa, dal som na seba ruksak a v snahe nerozmeniť sa od trápna na lego, som povedal dovidenia.
A chcel som pridať ešte ahoj, alebo niečo. Sám som si spustil na hlavu čepeľ z gilotíny.
Stál som v uličke ako na popravu, triasli sa mi kolená, vlak spomaľoval. Čo tak vyraziť dvere, a vtlačiť jej na líce bozk ako z Džejmsa Bonda a podobných rozprávkových príbehov? Znova som sa dokázal vyhovoriť, sme v rýchliku Slovenskej železničnej, ktorý mešká asi desať minút. Zastavili sme, trhol som kľukou na dverách a ovalil ma čerstvý oravský vzduch.
Ona musí voňať tisíckrát krajšie.
Ak ešte dokážem niečo urobiť, mám poslednú šancu. Zrazil som zo seba ruksak s pomôckami, srdce mi bilo, akoby ma práve vysadili v Normandii, peračník ležal na dne. Prehrabal som sa cez poháre, lyžičku, malé nožničky, tri tričká, až som ho vylovil, vytiahol som z neho pero a kúsok ťahákového papiera. Ľudia za mnou na peróne čosi mrmlali, zavadzal som im, na papierik som napísal svoje číslo. Výpravca zapískal silno, až to rezalo uši, mne to znelo ako lodná siréna. Natiahol som sa k pootvorenému okienku na prvom kupé, zazrel som ju. Usmievala sa na mňa, znova ten úsmev! Vyskočil som, hodil som papierik do vzduchu, určite ho vtiahne dnu.
No ten sa zdvihol, pohýnajúci sa vlak ho zobral pod seba a stratil sa pod koľajnicami. Pozrel som sa na ňu, pritlačila ruku na okno a slabo mi zakývala. Ušiel mi vlak.
