Ľudia vymysleli umelú inteligenciu. A potom sa jej začali báť, lebo mali pocit, že je múdrejšia. Nie je, len sa rýchlejšie učí a má lepšiu pamäť ako my. Zato my sme väčší bojovníci, preto by sme nemali stále riešiť umelú inteligenciu, ale dôvod, prečo ľudia majú stále potrebu vzájomne sa pozabíjať.

AI veľa vie, tak sa jej treba pýtať. Na čokoľvek, lebo jej neprekáža, keď ju zaťažujete nezmyselnosťami a navyše nemá na to ani vymedzenú pracovnú dobu. Moja sestra, ktorá pracuje u lekárky internistky ako sestrička, ostala po operácií nohy doma. Doktorka musela dvíhať telefóny a šokovaná zisťovala, čo všetko sa ľudia pýtajú zdravotných sestier. Dá sa prižmúriť oko nad tým, že nevedia, na čo sú potrebné predoperačné vyšetrenia pred zákrokom a nechápu, prečo by si mali dať zobrať krv na rozbor, ale topkou bola sťažnosť na predpísané tabletky, ktoré treba rozpoliť a nožom to ide ťažko, čo teraz?! Zrejme netušia o existencii deliča tabletiek, ale vzhľadom na predpokladaný intelekt pýtajúcej sa tetušky, najjednoduchšia rada by bola – tak si tú polovicu odhryznite a neblokujte linku pacientom, ktorí možno potrebujú pomoc v akútnom stave. Doktorka bola ochotná voziť do práce a z práce svoju/moju sestru, len aby ich nemusela počúvať. 

Ja s AI zatiaľ vychádzam, aj keď ma občas naštve ako tento posledný víkend, keď som objavila na našom kovovom zábradlí na terase chalupy zelené škvrnky. Lišajníky! Keď som u nej zisťovala, čo s lišajníkmi na kovovom zábradlí, ešte som ani nestihla  špecifikovať, o aké zábradlie ide, už začala AI mudrovať, že áno, lišajníky na kove sa objavujú často na cintorínoch, no zbohom, nádhera. Posiela ma na cintorín, už je to tu. Chce ma zabiť!

Minule ma tak naštvala zas samoobslužná pokladňa. Prídem ku stroju, ktorý zisťuje, či mám vlastnú tašku, vernostnú kartu a v prípade nákupu môjho obľúbeného tovaru aj to, či som plnoletá a je to potrebné schváliť obsluhou. To by mi malo polichotiť, lebo o mojej plnoletosti okrem samoobslužnej pokladne nechybuje nikto. Stroj áno. Obraciam sa teda na obsluhu so zúfalým výrazom tváre: „Fakt si myslíte, že si pamätám, kedy som mala osemnásť?“ Dôchodca, ktorý si tu privyrába, mi na diaľku zakýva a potvrdí stroju, že ja už môžem chlastať. Stroj ma pustí ďalej. Odpípa mlieko, vajíčka, syr a keď položím na pokladňu pečivo, zahrám sa s ním hru „nájdi si svoj rožok“.  Neviem správne identifikovať posyp. Sezam, otvor sa, skúšam, ale je to iné semeno. Stroj odvážil rožky, sú ťažšie, tak teda viaczrnné. No necvrkni si. Nebaví ma toto nakupovanie, blokovanie tovaru trvá niekedy dlhšie ako pri pokladni s mladým brigádnikom a s ním je to ešte aj príjemnejšie. Asi nie som hravý typ, lebo rovnako ako pečivo, netrafím sa do chleba. Zrejme som si nezapamätala, aký chlieb náš každodenný som si vybrala na dnešný deň, lebo vždy si vyberiem iný, nefixujem sa na značku. Označím nesprávny prvýkrát, druhýkrát. Do tretice všetko dobré, kváskový tmavý delikates, mám to! Mission accomplished. Od šťastia sa mi podlomia nohy, opriem sa rukou o niečo...

„Neočakávaný tovar v baliacom priestore!“ ozve sa stroj.

Viem si predstaviť takúto mašinku pri vchode do neba, jej nekompromisné: „Neočakávaný tovar v baliacom priestore!“ a moju pokornú odpoveď: „Prepáčte, idem sa nechať zabaliť ku pekelnej bráne!“

„Nebuď taký konzervatívny, len som s tebou trochu špásovala,“ poviem stroju, dokončím nákup a chvatom vytrhnem z jeho útrob účtenku, zbalím tovar a chcem odísť.

Zastavia ma zátarasy ako v dystopickom filme. Neotvárajú sa, ani keď priložím na skener účtenku, nič sa nedeje. Som ochotná tam priložiť svoj prst, vylúpnuť si oko, spraviť čokoľvek, len aby ma to pustilo. Pani z obsluhujúceho personálu letmo pozrie na účtenku v mojich chvejúcich sa rukách a zatvári sa otrávene. „Vzali ste si účtenku skôr, ako ju pokladňa vytlačila celú, dole vám chýba QR kód,“ povie.

„Priskoro som ju vytrhla. Ja som taká trhnutá,“ smejem sa. Sama, lebo pani z obsluhy sa tvári vážne. Sklopím teda hlavu a odchádzam. Dnes ma porazil celkom jednoduchý stroj a nepotreboval na to žiadnu inteligenciu.

Nedávno ma prekvapila informácia o tom, že niektoré firmy predstierajú používanie AI, v skutočnosti však využívajú lacnú pracovnú silu. Kontaktuješ ich zákaznícke centrum a tam sedí človek, ktorý nielenže predstiera, že pracuje, ale že je chatbot! Bola som zvyknutá od čias slávy filmovej série Votrelec skôr na to, že stroje sa hrajú na ľudí.  Len tak letíš vo vesmírnej lodi s kamošmi kozmonautmi a ukáže sa, že jeden z nich je stroj, však dobre teda, prehnali to na tej Zemi s technickou vybavenosťou kozmického plavidla, radšej mohli prihodiť čistiace prostriedky na votrelcov sliz. Ale hovorila som si, že stále lepšie, keď sa z chlapa vyvinie android ako čurák. Ale tu odrazu nastáva prípad, že si pri telefonovaní do call centra myslíš, že to s tebou rozpráva stroj a pokojne sa môže stať, že si od srdca írečito zanadávaš a spoľahneš sa na to, že futuristická umelá inteligencia na druhom konci tomu nebude rozumieť. A prd. Je to len človek a ešte ti môže aj hnusne odpovedať a to by si ty určite nechcela!

Stráca sa nám pomaly hranica medzi ľuďmi a strojmi. Vidím to aj doma u svojho muža. Stojí pri chladničke nekonečne dlhý čas, to sa predsa nemôže len tak pozerať a hľadať hrniec s fazuľovou polievkou! Skôr to vyzerá, že skenuje ako robot jej obsah, vyhodnocuje naše zásoby a pri zostavovaní tabuliek s nekonečným množstvom výpočtov nutričných hodnôt našich potravín fazuľovicu neregistruje.  Alebo ho pošlem vyniesť smeti a čakám. Už nám z odpadkového koša vylietajú vyliahnuté mušky a po kuchyni sa plazia červíky, keď konečne spracuje moju požiadavku, ktorú zrejme vyhodnotil ako málo dôležitú pre záchranu ľudstva a pracoval v duchu na niečom veľkolepejšom ako vynášanie smeti. Navyše, ako ho tak sledujem, má dosť pomalý procesor, zrejme mám zastaraný model. Obávam sa, že sa mi ho už nepodarí aktualizovať. Novší, kompatibilný so mnou, sa mi nechce zháňať, tak sa budem tváriť, že mi to takto vyhovuje.