Toto nebude príbeh o tom ako sa amatér bez zmysluplného tréningu dostal zázračne na bedňu. Toto bude príbeh o prežití. Poďme ale pekne od začiatku. 

L’Etape by Tour de France je podujatie ktoré má priblížiť atmosféru etapy Tour de France aj obyčajným smrteľníkom po celom svete. V skratke ide o preteky amatérskych jazdcov, ale s profi organizáciou a vizuálom Tour – bojuje sa o žltý, zelený, bodkovaný a biely dres, o bezpečnosť sa stará kopa doprovodných vozidiel a motoriek, sú tu mechanické autá a čo je najdôležitejšie – cesty sú uzatvorené pre premávku. Skrátka, všetko vyzerá ako na Tour de France, akurát namiesto Pogacara tam môže ísť aj kancelárska krysa môjho typu. 

 

Na Slovensku sa tento rok konal druhý ročník, ale už teraz je jasné že podujatie sa teší veľkej obľube, počul som o nejakých 800-900 prihlásených učastníkoch a to aj napriek nemalému štartovnému. Musím ale povedať, že to stojí za každé euro. Ja, ako totálny amatér ktorý ročne spraví pár tisíc (rozumej okolo tritisíc) kilometrov v sedle bicykla, viacmenej rekreačným tempom som o účasti uvažoval už minulý rok, ale ešte som si netrúfol. Na výber sú dve trate, 65km a 117km a povedal som si že keď už, tak pôjdem tú dlhšiu, nech to stojí za to. Ale až o pár rokov, keď potrénujem trošku zmysluplnejšie ako doteraz. Človek mieni a korporát mení a keď prišla možnosť štartovať za firemné, nebolo o čom. Prihlásil som sa a začal sa tvrdo pripravovať. Alebo aj nie. Najazdených kilometrov bolo ešte menej ako pred rokom (aj vďaka mesačnému výpadku pre Covid) a ako finálnu fázu prípravy som zvolil týždennú ultra all-inclusive dovolenku v Grécku (rozumej jedlo a drinky all day long), z ktorej som sa vrátil v piatok o polnoci. Preteky štartovali v nedeľu o 7 ráno. 

 

Predpoveď počasia bola ale výrazne nepriaznivá, 30 stupňové teploty mal vystriedať dážď a ochladenie na 18 stupňov. V sobotu večer som si teda prichystal všetky veci, ale vnútorne som bol rozhodnutý, že v takom počasí to nemá zmysel a na potvrdenie som si dal pivo na dobrú noc. Ráno o piatej mi zvoní budík, pozerám von oknom, po daždi ani stopy, predpoveď už tiež zmenila názor a tak teda balím veci a vyrážam na štart. Menej pripravený už byť nemôžem. 

 

Na mieste ešte dávam do seba nejaké sacharidy, lebo to ma určite zachráni. V štartovom koridore sa poctivo radím do poslednej skupiny, na svojich prvých pretekoch v živote sa rozhodne nemienim strkať niekde v strede pelotónu. Toto sa neskôr ukázalo ako výborný ťah. Za zvukov AC/DC štartujeme, prvých 13 kilometrov sa ide cez Bratislavu za autom v citujem „pohodovom tempe 25-35 km/h“. Keď mi na Ružinovskej ulici na tachometri svieti takmer 40km/h pomyslím si o pohodovom tempe svoje. Každopádne prejazd cez Bratislavu je veľmi fajn, no treba byť v strehu keďže sa neustále zrýchľuje a spomaľuje, miestami takmer stojí. A do toho ešte električkové koľaje na ktorých sa dá efektne vytrepať. Bratislavu sme všetci v zdraví prežili, pokračujeme smer Devínska a tu už popri ceste vidím postávať prvých jazdcov, ako som sa neskôr dozvedel, vpredu balíka došlo k pádu. Ešteže som pekne vzadu, kde je to podstate uvoľnenejšie. Napriek tomu som rýchlejší ako niektorí jazdci a tak pár skupiniek obehnem a doskočím si k rýchlejším jazdcom. Okolo VW prechádzame do Záhorskej, priemerná rýchlosť sa prehupla cez 30km/h a začínam mať neblahý pocit, že toto tempo budem v kopcoch ešte trpko ľutovať. Cez Stupavu prechádzame do Borinky, kde tempo veľmi rozumne zvoľníme, pretože nás čaká prvé stúpanie s názvom Strmina. Stačí povedať že názov je veľmi výstižný. Chvalabohu sa ide ako prvé, ešte s dostatkom síl a tak ho zdolávam relatívne bez problémov. Tep sa mi podarilo udržať do 170, takže viem, že ešte som na tom dobre. Problémom je, že na vrchole stúpania sa odpája krátka trasa od dlhej a na trati ostáva o polovicu menej jazdcov s ktorými sa viete zviezť. Dlhé klesanie do Lozorna teda absolvujem sám, až na konci sa pripájam k trom chlapom. Z Lozorna sa po krásnej zvlnenej ceste ide smer Pernek. Tu ale robím chybu, keď ujdem mojej skupinke a pripájam sa k iným jazdcom, ktorých tempo (je vražedné a ich revírom je diaľnica) je na mňa príliš a zvyšné kilometre do Perneku idem teda sám. Prichádza stúpanie číslo dva – Pezinská Baba a najväčšie lákadlo pretekov. Na Pezinskú som sa za normálnych okolností a plnej premávky neodvážil a tak je to pre mňa premiéra. Stúpanie z Perneku je krásne, pravidelné a dá sa ísť v dobrom tempe. Na vrchole na chvíľu zastavujem na občerstvovačke, zjem nejaké sladkosti, dopĺňam ionťák a tiež magnézium proti kŕčom. Nasleduje highlight, zjazd Pezinskej bez premávky. Snažím sa rezať zákruty tak ako to robia profíci, plne si uvedomujem že pri tom musím vyzerať rovnako nekompetentne ako 90% poslancov OĽANO v parlamente, ale mne to nevadí, ja si to užívam. Odbáčame z hlavnej cesty do vinohradov a do Limbachu, v nohách mám asi 90 kilomterov a neochvejný pocit, že zvyšok bude veľké trápenie. 

Čaká ma stúpanie na Tri Bresty a následne Biely kríž, inak miesto pravidelnej zastávky na geniálnu Plzeň. Not today. Stúpanie z Limbachu na Tri Bresty som prvý krát prešiel len pár týždňov pred pretekmi a prišlo mi v pohode. S 90 kilometrami v nohách to bola iná pesnička. Na najľahšom prevode a tepoch atakujúcich 180 som sa nejak vyškriabal až k rázcestiu a pokračoval na Biely Kríž. Paradoxne tento úsek sa mi išiel ľahšie, sklon bol síce väčší ale pravidelný, takže sa dalo udržiavať to moje biedne tempo a na Biely kríž som došiel s pocitom, že ma síce nečaká Plzeň, ale zato vytúžený zjazd až pod Kamzík. V bufete som do seba napchal všetko čo obsahovalo sacharidy, keďže pred vytúženým cieľom ma čakala ešte záverečná stena na Kamzík. Veľmi nerozumne som ale odmietol ďalšie magnézium, čo bola zásadná chyba. Medzitým začalo silno mrholiť a tak som v zjazde išiel veľmi opatrne, naozaj sa nepotrebujem rozbiť pár kilometrov pred cieľom. Z hlavnej cesty odbáčame doľava a čaká ma záver a peklo v jednom. Stúpanie na Kamzík je ťažké aj za normálnych okolností, keďže hneď od úvodu sa cesta prudko zdvihne a sklon sa drží nad 10%. Po 115 kilometroch je to boj o prežitie. Prejdem asi 100 metrov stúpania a cítim prvé kŕče v nohách. Spravím ešte pár šliapnutí a viem že toto ďalej nepôjde. Zosadnem teda z bicykla a snažím sa krče rozmasírovať a nohy rozhýbať. Takto som si veru záver nepredstavoval, ale pohľad za seba mi hovorí že nie som sám kto má tento problém. O minútku s malou dušičkou vysadám na bicykel, zisťujem že kŕče prešli a z posledných zvyškov síl sa meter za metrom škriabem tou stenou hore. Za intenzívneho pičovania na toho, koho napadlo dať tento mordor na koniec a potlesku toho zvyšku divákov sa mi to ale predsa podarí a pretínam cieľovú čiaru, preberám medialu za účasť a konečne zosadám z bicykla. V cieli ešte zjem a vypijem všetko čo mi príde pod ruku a som neskutočne šťastný a možno aj trochu hrdý. Splnil som všetky ciele ktoré som si dal – nerozbiť sa na ceste, dôjsť do ciela a ideálne pod 5 hodín nech ma pred sebou netlačia organizátorske vozidlá. Viem že čas je to biedny a ktokoľvek by ma mohol vysmiať, ale pre mňa ako pre niekoho kto sa síce o šport vždy zaujímal ale robil ho vždy nanajvýš rekreačne to je zrejme najväčší výkon doposiaľ. 

117 km, takmer 1700 nastúpaných výškových metrov, dokonalá organizácia a perfektná atmosféra Tour de France na vlastnej koži. Organizátorom patrí veľká vďaka za to, že niečo takéto sa podarilo a rovnaká vďaka patrí všetkých ľudom ktorí povzbudzovali pri trati. Pre mňa bol ale najväčší šok, že nielen Sagan, ale aj obyčaní ľudia dokážu na Slovensku pritiahnuť k trati celé rodiny ktoré fandia aj tomu poslednému jazdcovi. A ten chalan na vozíčku ktorý povzbudoval v Limbachu ma úprimne dojal. Ja som na štarte o rok znova a dúfam že aj viacerí z vás, minimálne kratšia trať rozhodne stojí za to a vôbec nemusíte byť veľký športovec.