Ako ste si už všimli, auto išjús je téma číslo jedna. Mada-faka-gaskar je len vata okolo. Driver vyhlásil, že dnes je čas trochu opraviť našu káru. Predsa len, bez alternátora/elektriky, bez bŕzd a so zjazdeným kolesom nadobudol pocit, že by niečo mohol fixnúť. V meste máme v pláne prespať aj ďalšiu noc, takže času má dosť. Doobeda sme mali sightseeing na rikšiach a na poobedie nám zabezpečil kamoša s iným offroadom, takže sa šlo na výlet za mesto.
Cieľom výletu bolo sopečné jazero v kráteri vyhasnutej sopky. Polhodinu sme sa kymácali cestou za mesto. Následne sme to zalomili do savany a ďalšiu polhodinku sa šejkovali. Po ceste sme stretli dedinčana ako vezie zviazané, avšak živé prasa, prehodené cez bicykel na trh. Dúfal že zaň utŕži aspoň 350.000 Ariary = 100 € a pár mesiacov nebude hladovať. Ani prasaťu hlad nehrozí, už to má spočítané, ale 40 panien ho tam hore určite nečaká.
Kúsok pred kráterom, keď už bol pred nami iba posledný necelý kilometer na vrchol, cesta bola prehradená závorou. Miestni podnikavci vyhlásili nedávno oblasť za chránené územie a vstup je povolený až po zaplatení vstupného. Cudzinci mali cenu desaťnásobne vyššiu ako domáci. Ale nič závratné. Ax sa aj napriek tomu hlasno a dôrazne rozprával so všetkými piatimi strážnikmi pred rampou. Hroší prd mu to bolo platné a aj tak zaplatil čo bolo treba. Zároveň ale ošéfoval, že jeden z nich si k nám priskočí do auta a nasledujúcu hodinu nám bude robiť sprievodcu v oblasti.
Najskôr si nový pasažier chcel prisadnúť zo strany ako sedela Drahá, ale tá mu raz-dva vysvetlila, že vedľa nej sedieť nebude. Na prvý pohľad totiž pôsobil že blchy, vši a ďalšia háveď žije s ním v symbióze. Podľa mňa bol OK a Drahá ho len nesprávne odhadla. Tak si nastúpil z druhej strany, vedľa mňa. Bol síce ufúľaný a špinavý, ale nesmrdel. Vyviezli sme sa na vrchol krátera a náš nový sprievodca spustil rozprávanie... celú hodinu rozprával, toľko faktov a údajov sa nedalo spracovať, zapamätať, ani zaevidovať. Dokonca aj povesť, či bájku, či kiého oného nám o krátere rozpovedal. Ja budem stručnejší: Kráter obsahuje jazero okolo ktorého vedie úzky chodník - spravili sme si prechádzku. Kráčame po popole, vypálenej hline, občas i po skale a stvrdnutej starej láve. Podľa toho aké bobule konzumuješ, tak môžeš vidieť že jazero má tvar Madagaskaru, alebo Afriky. Je dlhé 260m, široké 100m. Vďaka prevažne kolmým stenám po obvode je hlboké 150 metrov. Nič v jazere nežije, lebo obsahuje viac fosforu ako by si fauna s flórou priali.
Keďže turisti sa pri jazere vyskytujú pravidelne, miestni podnikavci nad jazerom natiahli zipline a za ďalší mierny poplatok umožnili aj skákať zo strán do vody, kúpať sa, či člnkovať.
Chvíľu po nás sa objavili dvaja nevybúrení Angličania. Len tak-tak že prežili skok z 10 metrového útesu. Ale endorfíny z prežitia ich napumpovali aj na 20 metrový skok. Inteligenciou boli na tom ako vagón blata a v starovekom Grécku by bol aspoň jeden z nich hrdým nositeľom mena Kokotakus. Hecovali sa tak dlho, až sa posrali a začali pred skokom špekulovať. Ten vyplašenejší začal vymýšľať ako si tých 20 metrov zmierniť a zošuchoval sa do strany po šikmej skale nižšie. Dúfal že ušetrí nejaký ten meter letovej fázy. Vôbec si neuvedomil, že je na šikmom sypkom mieste, kde sa mu s ľahkosťou pošmykne noha a zdrbe sa z tej výšky do vody úplne nekontrolovane ako lopata. Ja som zase dúfal, že sa nezdrbe skôr ako vytiahnem foťák a zvečním jeho úmrtie na video. Pred očami som mal palcové titulky bulváru: "Madagaskar zabíja!", alebo niečo podobne výstižné. Trvalo ďalších 10 minút kým sa panáčikovia motivovali a už-už išli skočiť. Nervózne som sa nevedel dočkať kedy zahučia. A stále som si nebol istý či zomrie len jeden, alebo či to náhodou nedajú naraz a bude z toho pre zubatú kombo. Žiaľ, nakoniec neskočili a vzdali to. Nevadí. Ak raz dali rozum na ignore list, je to len otázka krátkeho času - snáď budú potom užitoční a rozoberú ich na orgány, či výskum...
Pri návrate k autu už boli pripravené žobrajúce deti. Rozkošné asi 8ročné dievčatko sa pokúsilo nadviazať konverzáciu s Jóžim: "Sir, do you speak English?"
-"Of hooorse."
Dievčatko pokračovalo štandardnou taktikou: -"To je dobre že rozprávate anglicky. Ja potrebujem precvičovať angličtinu, aby som ju nezabudla. A potrebujem peniaze na jedlo a školu. Pane, kúpte si odo mňa tento kamienok, aby ste na mňa nezabudli, keď prídete domov. Vďaka kamienku si vždy spomeniete ako ste mi pomohli. " -a pozrelo previnilo na Jóžiho, ako to len malé utrápené dieťa vie, ukazujúc na dlani farebný šuter.
Jej pohľadu sa naozaj nedalo odolať, malá mrcha hrala na city a prebudila v Jóžim ľudskosť. -"Tá vie ako na človeka zapôsobiť!" priznal slabosť Jóži a pokračoval:"Nebudem sviňa, niečo odo mňa teda dostaneš." Naklonil sa k nej a súcitne jej riekol: "Keď budem doma, ja si na Teba nechcem spomenúť." Dievčatko dostalo lekciu, že nie každý sa dá citovo vydierať. Kochajúc sa prírodou okolo, sme odkráčali k autu, kde už takmer hodinu spal Ax.
Cestou nazad do mesta sme sa zastavili ešte pri ďalšom jazere. Také obyčajné jazero s prašnou cestou po obvode. Na brehu rybári chytali ryby a ženy prali prádlo. Dali sme krátku prechádzku. Ax krácal 20 metrov pred nami a ukrutne telefonoval. Za nami 15 metrov, išiel vodič s autom rýchlosťou nášho kroku. Keď sme zastavili, zastavil aj Ax aj auto, udržujúc si odstup. Už viem ako sa citi president, keď chce mať na čerstvom vzduchu trochu súkromia.
Ax nám na večer prichystal prekvapko. Bola to reštika, aká údajne nikde inde nie je, puš-puš reštika. Čiže namiesto stoličiek bolo sedenie spravené z rikší. Áno, súhlasím, bolo to "netradičné", ale vyzeralo to pekne. V amerike môžeš sedieť počas večere v Oldsmobile, tu v rikši. Večerali sme spolu s Axom a zobral so sebou aj svoju manželku. Neviem či oficiálnu, aktuálnu, prvú, či druhú manželku. Alebo či to nebola len frajerka, alebo len pseudomanželka, každopádne tváril sa počas večere ako jej frajer-muž. Mnohoženstvo na Madagaskare je oficiálne zakázané, ale je tolerované. S Drahou sme si dali Zebu na červenom víne. A aby toho vína nebolo málo, dve čaše červeného sme stiahli k tomu. Inak víno majú domáce Madagaskarské, chuťovo výborné. Ako skúsený amatérsky degustátor som vyhodnotil že farbu má, konzistencia je tekutá, hubu nekrúti. A potom majú ešte aj víno z dovozu, najčastejšie z Francúzska. Cenovo porovnateľné s európou, čiže na lokálne pomery je drahé. Turistovi to neprekáža. Hlavne že chutí.
Druhý deň sme odfrčali z hotela len s 15minútovým meškaním. Čakal nás dažďový prales a nejaký dezén by sa hodil. Samozrejme že kúpená pneu včera na disk nezapasovala. A tak len vymenili zjazdenú pneu s jednou rezervou, na ktorej bol aspoň nejaký dezén. Čiže auto už je ako tak obuté. Dokonca aj elektrika v aute funguje, počas jazdy zase počúvame lokálne hity a aj okno si vieme stihnuť kedy chceme. A zjavne počas servisného dňa fixli aj brzdy, takže konečne autu brzdí ľavé predné koleso.
Ešte pred odchodom, sme sa v meste zastavili v mokrej štvrti, kde si vodič vybehol medzi chatrče. Ako vysvitlo, na niečo zabudol a musel sa ešte zastaviť doma za svojou tehotnou ženou.
Neboli sme si istí či si chceme vôbec vystúpiť- boli sme v špinavom slume, nič zaujímavé okolo nebolo, len bordel, smrad, špina, blato a ... aha, trhovisko. Rozžiarili sa mi oči a už sme sa pratali von omrknúť, čo "fajnové" je v ponuke. Hneď prvý stánok vyzeral na mäsiarstvo. Vyložené mal aj niečo čierne, pomerne veľké a mazlavé. Pri detajlnejšom pohľade sme identifikovali zebu žalúdky, takmer rovnaké ako kravské. Na trhu sa predávalo všetko: ovocie&zelenina, mäso&vnútornosti, živé i mŕtve sliepky, sušené morské živočíchy, hračky, suveníry, domáce potreby, náradie, ako aj čerstvo pripravované jedlo na okamžitú konzumáciu. Typický malagašský ryžový obed, vhodný len pre lokálnych otrlých gurmánov, pripravený v nehygienických podmienkach, sa dal kúpiť za pol eura. Jedinečnú atmosféru trhoviska dopĺňali popod nohy sa motajúce pouličné psy.
Predierajúc sa trhoviskom sme sa pozdravili aj s inými dvoma turistami čo tam zjavne tiež neplánovane zablúdili. Na sekundu som sa zarazil nad absurdnosťou, prečo z desaťtisíc cudzích ľudí na okolo sme sa pozdravili iba s dvomi? V zápätí mi to prišlo ako samozrejmé a logické - možno poznáte tú situáciu, keď mimo komfortnej zóny stretnete človeka s podobným osudom alebo koníčkom ako máte vy. A aj keď ste si úplne cudzí, tak sa pozdravíte a máte príjemný chvíľkový pocit spolupatričnosti. Napríklad keď leziete po skalách, a v polovici lezeckého masívu na lavici nájdete odpočívať rovnako šialeného človeka. Samozrejme že sa pozdravíte, veď ste na tom podobne dobre/zle a prežívate to isté, a súcitíte/radujete sa spolu. Úplne rovnaká situácia nastáva medzi turistami aj na Madagaskare, keď stretnete na miestach kde bežný turista nepáchne, ďalšieho dobrodruha. Nie vždy je to beloch, može to byť aj pričmuhlý rákosník, ale aj tak ho medzi tisíc domorodcami spoznáte ľahko podľa vytreštených očí, jemnej paniky a neistoty v pohybe, prípadne viete z neho vyčítať prekvapenie zo situácie alebo z miesta kde sa práve nečakane ocitol. A tak sme sa aj my úplne automaticky a podvedome navzájom usmiali a zdravili s podobne postihnutými jedincami.
Po chvíli sa Driver vrátil a bol čas vyraziť. Cesta ubiehala výborne. Ax dokonca zvažoval malú zachádzku z plánovanej trasy, ale nakoniec si to rozmyslel. Most, ktorý tam viedol, využívali len domáci. Autom sa už prejsť nedal a ani turisti na pešo ho už radšej nedávali.
Pokračovali sme teda podľa plánu a pred nami bola “vyrezávaná dedina”. Všetko, vrátane domov, bolo z dreva. Dokonalé centrum drevorezby. Ulicu lemovali drevenné obchodíky so suvenírmi a výrobné dielničky. Ideálne miesto na nakúpenie drobných darčekov. Drahá v sebe objavila šikovného vyjednávača, a užívala si mnohonásobné a nekonečné dohadovanie ceny. Išlo jej to výborne, Axova rada, o aspoň 55% z "oficialnej" ceny, padla na úrodnú pôdu. Keď sa však nejaký turista spýtal na cenu a bez zjednávania ju zaplatil, predavač bol z toho fakt smutný a dokonca pôsobil naštvaný. Ale akonáhle sa mohol handrkovať, a tváriť že s tažkým srdcom spúšťa z ceny, na konci divadla bol spokoný a vysmiaty.
Po nákupoch sme sa mali s Axom stretnúť v reštike. Prišiel s polhodinovým meškaním, zato prezlečený v čistých šatách. Takže "námorník" sa v ňom nezaprie. Reštika sa niesla v podobnom drevenom duchu ako mestečko, všetko bolo vyrezávané a dekorované drevom. Našťastie všetko okrem jedla. Ako dezert podávali flambovaný banán. Plával v slušných dvoch decilitroch rumu. Keď dezert servírovali, celý tanier horel. V panike som ich okríkol a rýchlo som sa snažil plamene sfúknuť. Kto to kedy videl spaľovať a plytvať alkoholom! Chuťovo bol dezert eňo-ňuňo fenomenálny.
