Ráno sme sa zastavili v miestnej dedine na trhu. Bola sobota a z osád v okruhu 30 kilometrov prichádzali väčšinou pešo domáci s čímkoľvek, čo potrebovali predať alebo vymeniť. Niekto si niesol vrecko s ryžou, iný svoju manuálnu produkciu klincov, ďalší nespotrebovaný blister liekov alebo z pneumatiky vyrobené šľapky, atď. Našlo sa aj viacero profesionálnych predajcov, ktorí prišli z mesta pokryť lokálny dopyt po oblečení, hrncoch či manuálnych nástrojoch. Na pol kilometri štvorcovom sa rozprestieralo mimoriadne jednoduché lowcost trhovisko, zaiste inšpirované trhmi v Nowom Targu. Avšak ponuka bola výrazne striedmejšia, a prevažne iba základné potreby na život. V ponuke Nechýbali ani sliepky, a sušené ryby z dovozu, teda dovezené z pobrežia ostrova.
V zopár stánkoch predávali lieky. Väčšina bola určená pre zebu, a len malá časť bola vhodná pre ľudí. Výber bol ale pestrý… teda presnejšie pestrofarebný. Boli pekne skladované v tieni (občas i na slniečku), s dátumom spotreby často v minulosti. Aj tak si ich väčšina domácich nemohla dovoliť kúpiť, lieky sú v tejto diere priam luxusný tovar. Normálna lekáreň, v ktorej by boli dodržané normy na správne skladovanie liekov, bola vzdialená 50 kilometrov, čiže pre väčšinu 1 deň chôdze.
Dedina ale bola veľmi dobre zásobená vodou, disponovala až dvoma vŕtanými studňami, ktoré poskytovali vodu po celý rok. Na Axovu radu sme deťom porozdávali cukríky, nech si pokazia zuby. Drahá objavila trik, ako sa zbaviť otravných drobcov. Dala pol balíčka najväčšiemu, asi 8-ročnému dieťaťu, nech sa podelí s ostatnými. A krpci začali šikanovať tohto chudáka a my sme si nerušene užívali prechádzku v peknom počasí.
Kým my sme sa prechádzali trhom a dedinou, Driver riešil nefunkčné elektrické predné okno. Pokazilo sa mu tlačilo ovládania okna. Ale fixol to impozantne a vo výsledku to vyzeralo nasledovne: do odkladacieho priestoru dverí doviedol trojžilový kábel, konce odblankoval a zabalil do papiera (a.k.a. izolant). Podľa toho, ktoré dva konce odbalil a spojil, išlo okno hore alebo dole. S výsledkom bol spokojný a vysmiati sme sa vybrali na 260-kilometrovú cestu cez Ranohiru na pobrežie do mesta Tulear. Klasicky naša maximálka bola 75 km/h pri jazde z mierneho kopca. V jednom momente na súvislom pevnom rovnom úseku sa Driver v eufórii dokonca pokúsil zaradiť 5. prevodový stupeň... žiaľ, neúspešne. Synchronizačný krúžok prevodovky bol sto rokov po kremácii, a tak len zarinčali škrípajúce zuby. Po neúspechu preradiť tam vrazil za výrazne menšieho zaškrípania znova štvorku. Aj som na sekundu zaváhal, že mu poradím, ako radiť v tejto situácii, ale pre dobro a životy všetkých bude lepšie, ak mu čaro piateho stupňa ostane neodhalené. A naša maximálka neprekročí 75 km/h.
Mega výtlky po ceste zahadzovali niektoré deti predškolského veku červenou hlinou. Dúfali, že im vodiči za odmenu hodia bonbóny. Jóži im za ich snahu hádže vždy po cigarete. Darmo, Jóži má srdce na pravom mieste. Vie, čo je pre deti dobré, veď z bonbónov by im bolo určite zle. A ak majú podnikavého ducha (čo zjavne majú, keďže zasypávajú výtlky hlinou, aby niečo za odmenu vyžobrali od vodičov), tak kusovky nesfajčia, ale speňažia. Ale aby som lokálnym cestárom nekrivdil, občas sa našiel aj krátky párkilometrový úsek čerstvo vyasfaltovaný. Ale to boli skôr výnimky.
Presne 120 km pred Tulear sme narazili na prvý strom baobab... z jedného baobab stromu by bolo dreva pre oravský dom na celú zimu. To, že táto veta nie je pravdivá, som sa dozvedel až neskôr (= spoiler na ďalšiu časť). Stromisko to bolo poriadne, majestátne a vzbudzovalo rešpekt. Drahá ho z jednej strany romanticky objala. A bez toho, aby si to všimla, ja som ho zároveň z druhej strany ocikal. Taký obrovský je priemer kmeňa. Win-win.
Je október a baobaby nemajú žiadne listy. Pre nich je toto suché obdobie ekvivalent zimného spánku. S príchodom novembra začína na polroka obdobie dažďa a cyklónov a baobabom sa zazelená koruna. Teraz väčšina z nich vyzerá, ako keby mala korunu v zemi a do neba sa týčila len koreňová sústava.
V ďalšej dedine sme minuli miestny rumovar... stovka plechových sudov s kvasom obohateným o hrdzu zo suda, plechový kotlík na jeho varenie a rúrka vodorovne prechádzajúca drevenou nádržou na vodu vo funkcii chladiča vytvárajú dokonalé destilačné dielo spĺňajúce tie najnáročnejšie požiadavky EÚ na spracovanie čohokoľvek trochu sladkého do liehu, presnejšie do rumu. Nízke množstvo slepcov v dedine nasvedčovalo, že technologicky to majú už vymakané a kúpiť si ufúľanú plastovú fľašu žltkastého moku bude spomienka na celý zvyšok života.
Inak Madagaskar má 18 národov roztrúsených a pogrupených po ostrove. Každý národ je iný, obzvlášť čo sa správania a charakteru ľudí týka. Jedni sú veselí usmievaví optimisti, druhí nemajú radi nikoho okrem seba, tretí sú vychcaní, štvrtí sú dobráci, piati sú srdeční a láskaví ku všetkým, atď. Čo si môžeš dovoliť a je v pohode v jednej dedine, to môže byť urážka v dedine o 100 km ďalej. Ax nás našťastie vždy priebežne upozorňoval, čo si u ktorého národa všimnúť ako špecifické, a na čo upriamiť pozornosť. Pije všetkých 18 národov, fľaša rumu može byť vstupenkou jak na pohreb, tak na svadbu.
Policajti nás dnes počas presunu zastavili trikrát. Sú na začiatku a na konci každej dediny. Osobné autá zastavujú skôr náhodne a z nudy. Skontrolujú zväčša len to, či vodič má vodičák a nejaké doklady od auta preukazujúce, že ho práve neudrbal. Občas si vypýtajú úplatok za chýbajúcu výbavu. Naopak, cielene zastavujú TaxiBourse, čiže 15-miestne minibusy (pre 139 cestujúcich), prípadne ich ekvivalent v podobe nákladného auta, na ktorom na zaplachtovanej korbe stojí odhadom 345 ľudí. A na streche nad nimi je navyše vždy niekoľko desiatok až stoviek kíl batožiny, mechov, bicyklov, zvierat či čohokoľvek, čo ľudia na cestu vzali so sebou. Taktika policajtov je jednoduchá: taxibourse musia "skontrolovať" poriadne. Každému jednému cestujúcemu chcú skontrolovať doklady, požiadajú ho, aby zložil zo strechy auta svoje veci, prekontrolujú, čo preváža atď. Proste jeden stopnutý taxibourse zdržia pol dňa, prípadne deň. Alebo sa cestujúci vyskladajú a za drobný finančný príspevok policajtom môže taxibourse okamžite pokračovať ďalej bez zdržania. Keďže to policajti myslia vážne so zastavovaním, na ceste majú trvalo natiahnutého oceľového ježka na šírku jazdného pruhu a sú pripravení ho posunúť aj naprieč celou cestou, ak bude treba. Na poslednom bodci ježka je nastoknutá plastová fľaša, keďže už mnoho dobrákov neodhadlo šírku zátarasy pri obchádzaní. Dobrovoľné nezastavenie sa neoplatí.
Prechádzali sme aj okolo detí, ktoré mávali fľaškami... zbierali totiž plastové fľaše na vodu a rum, ako aj sklené vratné láhve, aby si zarobili pár drobných. Mávaním chceli naznačiť, že ak máme niečo prebytočné, aby sme im to vyhodili, a oni to zrecyklujú. Ax neváhal, zdrapil prázdnu sklenenú fľašu, v ktorej mal predtým nejakú bielu pitnú tekutinu zakúpenú na pumpe, a hneď ako sme minuli deti, vyhodil im ju do trávy vedľa cesty. Fľaša v rýchlosti 70 km/h trafila v tráve kameň, ozvala sa rana a vytvoril sa nádherný oblak zo skla a skleného prachu. Ax aj vodič vybuchli smiechom a chlámali sa nasledujúcich 5 minút.
Doteraz sme z auta za jazdy nič nevyhodili. Je pravda, že niečo občas asi odpadlo, ale to nebolo zámerne. Dnes bolo naše fáro ako sane Satana Klausa a vďaka Axovi a Driverovi z auta lietali fľaše, cigarety a iný bordel snáď každých 10 km. Keď už nebolo čo, pár kilometrov pred cieľovým mestom letel z auta aj Jóži. Pristátie mal mäkké rovno do kvalitne prevedeného parakotúľa. Aj Chuckovi Norrisovi by stiahlo zvierač, keby videl, ako mu rastie konkurencia. Hybnosť a fyziku však neodrbeš, a tak po parakotúli Jóži pokračoval a zramoval betónový stĺpik pri ceste. Snáď ho tam domáci nezožerú. Alebo ho nezdestilujú, keďže po ceste sme videli tých open-air páleníc pomerne dosť.
Po príchode do mesta Tulear som pocítil akútnu potrebu sa zase stať milionárom, keďže mi dochádzal lokálny keš. Ax hľadal "zmenáreň" u predavačov v náhodných obchodíkoch v centre, ale všade mali blbý kurz. Podarilo sa mu však zistiť, že miestna komunita Indov vždy víta eurá. O dve ulice ďalej sme vošli do tmavej mototechny. Na stenách boli tesnenia z motorov, ozubené kotúče, brzdové obloženia atď... Na zemi boli celé bloky či časti motorov, spojky, kúsky náprav... jednoducho skutočný raj pre mechanika. Obchod prevádzkoval miestny Ind a ja som vymenil presne jednu 500-eurovú bankovku za dva kompletné balíčky prachov a ešte pár kusov k tomu. Zbežne som ich prezrel a takmer som ich hodil do batoha k zvyšku peňazí. Ax ma ale zastavil, že to musíme prepočítať. Ja som náhodne zase napočítal v jednom balíčku 10 kusov a odhadol som, že je to asi desatina balíka, a bol som spokojný. Ax však rátal druhý balík po kusoch. Vždy deväť bankoviek zabalil naprieč do desiatej, a takto dal celú stovku. Trvalo mu to slabých 5 minút. Na záver takto upravený balíček zase previazal gumičkou a víťazoslávne mi to podal s komentárom, že by som mal prestať dôverovať ľuďom a konečne sa naučiť zaobchádzať s papierovými peniazmi, veď som už dospelý. Ehmm... ok, hodil som balíčky konečne do batoha a pobrali sme sa ďalej.
Telefonát talianskeho papá Maxima pre Axa s info, v ktorom luxusnom hoteli nám vybavil ubytko, bol načasovaný dokonale - presne vtedy, keď sme si vyšejkovali ruky a rozlúčili sa s usmiatym Indom. Ax bol ale z mena nášho hotela a adresy totálne v prči. Situácia, že by niekoho nepoznal alebo by nevedel hneď, kde sa niečo nachádza, sa mu dávno nestala. A tak som vytiahol mobil a vďaka slovenskej navigácii sme zistili, že hotel je 800 m za dvoma rohmi. Ax sa skoro pototo šťastím, že on, čo pozná všetkých a všetky ubytká v krajine, sa nemusí pýtať po uliciach a hľadať. O tom, že existuje v mobile navigácia a dokonca s mapou Madagaskaru, dodnes iba počul. Ale že to funguje, videl na vlastné oči až dnes. Síce navigácia neobsahuje madagaskarské jednosmerky, ale Drivera ich prejazd protismerom nerozhodil. Inak poľné cesty a voľné prechody savanou sú v mapách navigácie zaznačené na nerozoznanie od ciest spevnených, takže spoľahnúť sa na navigu tiež nie je úplne istota.
Hotel bol super, lokálne jeden z najlepších a bol presne oproti kasárňam. Nielenže tiekla teplá voda, ale bola aj telka a klíma. Drahá skákala meter dvadsať od radosti. Až kým nezbadala švába bežať cez posteľ. Prakticky skákala meter dvadsať aj naďalej, ale už sa neusmievala. Skočil som po švábovi a chytil za roh matrac v mieste, kde zaliezol. Pozdvihol som roh matracu a hľadal tú malú mršku... tá malá takmer nesmrteľná sviňa nikde nebola. Až keď som rezignovane púšťal matrac nazad, zistil som, že švába mám v ruke, keďže som ho chytil spolu s matracom. Pomaly a jemne som zovieral viac a viac ruku v päsť a transformácia z 3D do 2D bola dokonaná. Drahá bola spokojná a ja som v jej očiach bol zase raz hrdina, ako keby som rozkopal godzilu, čo chcela zožrať mačiatko.
Ax s Driverom nás opustili a šli si hľadať nocľah pre seba. Ja s Drahou sme si dali kilometrovú podvečernú prechádzku od hotela k mestskej pláži. Naša cesta viedla cez štvrť s biednejšiou, avšak väčšinovou sociálnou skupinou obyvateľstva žijúceho v meste. Ja som si užíval naturálnosť ľudí, svojskú divokosť a atmosféru života na ulici. Bolo vidieť, že na belochov je zvyknutá aj miestna chamraď, nie sme stredobodom pozornosti a v medziach možností sa dá prirodzene pri troche vôle do tohto bordelu zapadnúť. Drahá bola naopak v panike a sledovala, od ktorého domáceho dostane mor/vši/žltačku alebo all-in-one na jeden dotyk. Kontrolovala, ako mierumilovné túlavé psy ceria zuby, nemajú čo jesť, a či nie sme v ich pozornosti. Kľučkovala po ulici držiac si aspoň metrový odstup od ľudí, aj keď to väčšinou možné nebolo. Pláž bola nezabudnuteľná, nikde na svete som takú pláž nevidel a to sme už boli na asi väčšine z top 10 svetových pláži, nevynímajúc ostrovy Indického oceánu, či Austráliu (zveličujem, neverte mi, top 10 sa stále mení!). Ale dosť bolo irónie. Keď Drahá videla, ako pri veľkom múre pri "pláži" vykonávajú ľudia verejne nielen malú potrebu, rozhodla sa, že je čas sa vrátiť na hotel. Neprotestoval som, veď o chvíľu sa začne stmievať, pouličné svetlo neexistuje, a cesty sú deravé. A asi by sme boli jediní, čo majú mobil/svetlo. A to by už pozornosť upútalo, minimálne psov. Naviac nie som v práci, mimoriadne situácie sa mi riešiť nechce, užívame si teraz predsa dofču a bezstresovú pohodu... Takže hurá na hotel večerať.
Príprava večere v hotelovej reštike trvala subjektívne večnosť, čiže presne hodinu. Zebu mäso sa celý deň kúpalo v rumovom náleve a čakalo, kým sa objaví vhodný stravník - Vaza. Následne ho dochutili ďalším rumom, cukrom, bylinkami, dokonale prepiekli a naservírovali. Mal som z toho zmiešané pocity... asi ako keby si si dal hovädzie na rumových pralinkách,... ale prežili sme bez následkov.
