ÜHungeraj (alebo ináč nazývaný aj Madžaristan) je džamahíria na juh od našej. Vládcom je neoblomný Viktor I. Víťazný, kráľ všetkých Maďarov a Dakotov, ktorých príslovia si adoptoval, staviteľ štadiónov a múrov, socializátor rodiny a poraziteľ mimovládok. Viktor síce rozpráva ako autista, pomaly a opakuje slová alebo slovné spojenia, ale vyhral už viac volieb ako Robertko. Asi si myslí, že ľudia sú na rovnakej dementálnej úrovni ako on a musí všetko opakovať dvakrát, aby to pochopili. Viktor má fóbiu z veľa vecí a časom sa to zhoršuje. Najprv mal zo socializmu a Rusov, teraz má z utečencov a liberálov. Ale najviac sa bojí Sorosa. To je taký milý starý dedo a ako milí starí dedovia zvykli, tak aj on rozdáva svoje peniaze. A Viktor sa bojí, že dostane každý, len on nie a preto vidí všade Sorosa. Na hraniciach, v mimovládkach, v chladničke a v poslednom čase sa bojí toho, že príde domov unavený z celodenného riadenia krajiny a Soros bude ležať v posteli vedľa jeho manželky.

Ale vráťme sa k tej krásnej krajine, ktorú väčšina Slovákov ani nevidela a keby videla, tak dostane depresie. Väčšina Slovákov totiž na liečenie depresie používa hory, kam vybehne, aby si vyluftovala hlavu od celodenného stresu od blbých šéfov, ešte blbších podriadených a totálne debilných zákazníkov. A čím vyššia hora, tým lepšie. Lenže v Hungeraj také vysoké hory nie sú. Na druhej strane stačia maličké kopčeky, aby vedeli vypestovať a vyrobiť celkom dobé víno. A kde nie je vinič, tam sú ovocné stromy a páli sa ako v likérke drak skoro v každej domácnosti (legálne). Madžar sa veľmi nelíši od Slováka, len nepije toľko piva. Ale keď sa zobudí po opici z večera, keď vyslopal 4 litre vína, tak si naleje barackovicu a doobeda si ju popíja (lebo pije z hrnčeka a niekedy si naleje ešte jednu rundu). Potom si povie, že už by nemal piť, tak si dá víno a tak dokola. Takú chorobu nemá, že by musel piť vodu. Maximálne, keď je prechladnutý, tak si dáva čaj. So slivovicou.

Hlavné mesto sa volá Budapešť a vzniklo spojením troch miest Buda, Pešť a Óbuda, ale znelo by to čudne, keby v názve boli všetky tri mestá. Podobne ako cez Bratislavu, aj tam preteká Dunaj a pretína mesto. Len u nás sa to nevolá Bratipetr. A tiež podobne ako u nás, tak obyvatelia hlavného mesta nenávidia obyvateľov vidieka (všetko, čo nie je Budapešť, je vidiek). Okrem toho všetci z miest nenávidia obyvateľov dediny a všetci z dediny nenávidia obyvateľov samoty. Tie samoty sú v podstate farmy a je to v podstate hungaricum.

Aby sme vysvetlili slovo hungaricum. Hungaricom sa nazýva všetko, čo je typické pre Hungeraj. Pre obyvateľov okolitého sveta je to buď len čudné, alebo aj hnusné, alebo sa z toho rovno povracajú, tak ako u nás z bryndzových halušiek zaliatych džinčicou. Pozor, nemýliť si hungaricum a unicum. Keď sa preženie s unicumom, tak sa z toho dá tiež zvracať. Kto to ešte nepil, tak to sú podobné kvapky proti kašľu ako Jäger, len sú v guľatej flaške.

Krajina je rozdelená na župy, ktoré sa ďalej nedelia na okresy. Dakedy bola krajina taká veľká, že Hungeraj malo vlastné moria aj na severe aj na juhu. Asi preto mali pred necelými 100 rokmi suchozemského námorného admirála Miklósa Horthyho, ktorý od roku 1920 do roku 1944 riadil krajinu. Vlastne to, čo z nej po prvej svetovej vojne zostalo. Maďari sa hrdia tým, že sa postavili proti každému. Takže Turkov mali len 200 rokov, ďalších 200 Rakušákov a keď gróf Andrassy pretiahol Sissi, tak dostali späť svoje územie na 50 rokov. Hejslováci nazývajú týchto 50 rokov tisícročným útlakom.

Keďže moria omývali Hungeraj dosť dlho a každá gazdiná vie, že z prania sa handry zmenšujú (hlavne po zime), preto je územie dnešného Hungeraja také malé. Tiež sa hovorí, že Hungeraj je krajina, ktorá susedí sama so sebou. Niektorí spomienkoví optimisti dávajú na autá nálepku Veľkého Hungerája v národných farbách (PFZ - piros, fehér, zöld). Výzor majiteľov týchto áut je medzinárodne unifikovaný. Holá hlava zrastená priamo so zadkom je základom. Anabolikami nafúkaná horná časť tela zabezpečuje evolučne potvrdenú teóriu, že alfasamec zaberá priestor. Tenké nohy má zakončené na zemi. Na konci nôh (pri zemi) má obuté trikrát zahnuté bagandže na ošetrenie zadných stoličiek Cigánov, parazitov alebo len tých, čo nezdieľajú jeho názor na konečné riešenie malého fúzatého deda a podriadenosť iných rás, národov alebo jednoducho sa im dakto nepáči.

Takže dnešný Hungeraj je rozdelený v podstate na tri časti riekami Duna a Tisza. Duna je ten istý Dunaj, ktorý aj v Bratiške rozdeľuje a pohlcuje najlepších ekonómov, aby sme boli permanentne v sračkách. Duna je trošku väčšia ako Dunaj, lebo keď opúšťa územie našej džamahírie, tak sa doňho vlejú všetky sračky, čo pozbieral Váh a o pár kilometrov ďalej Hron. Aby sme neboli nespravodliví, tak ostatné naše rieky znečisťujú vodu Tiszy. Takto po rozdelení máme východnú časť (Tiszántúl), stred (Duna-Tisza köze) a západ (Dunántúl). Keďže hlavné mesto je v strede, tak aj podstatne najrozvinutejšia časť krajiny je stred a na obidve strany sú podľa obyvateľov hlavného mesta všetci sedláci. Neďaleko hlavného mesta smerom na východ je ďalšie veľké mesto - Miskolc, kam chodia obyvatelia Mordoru míňať ťažko zarobené euráče, aby podporili ekonomiku naších susedov. Niekedy len tak, nažrať sa dosýta (k tomu sa ešte dostaneme). Ešte nedávno fungovali v každom meste trhy asi dvakrát do týždňa, kde okrem vlastných poľnohospodárskych výrobkov (áno, vlastných, nie ako u nás, že sa nakúpi vo veľkosklade) došli aj predajcovia bez stálych obchodných priestorov a predávali v stánkoch aj oblečenie pochybnej kvality. To isté sa predáva aj u nás v butikoch, len je drahšie.

Východ je poznačený tým, že je blízko Ukrajiny a pred vojnou (na Ukrajine) boli veľmi rozvinuté obchodné vzťahy. Hlavne v noci za pomoci colníkov na obidvoch stranách sa v prerobených mercedesoch, kde palivová nádrž zaberala všetky možné nevyužité priestory v aute a tak vedeli na jeden šup preniesť a speňažiť aj vyše 200 litrov benzínu, nafty alebo hocičoho, čo sa dalo naliať do nádrže a vedeli naštartovať auto, motorku, autobus alebo IFU (na rozdiel od nás V3S sú tam raritky, IFA je in). Takisto je blízko Rumunsko, ale to je už v Únii a nič sa neoplatí pašovať. A aby sme nezabudli na enklávu slovenských výrobcov klobásy v Békešskej Čabe.

Západ krajiny je zase blízko Rakúska. Nedávno sa rozmohol taký nešvár, že okrem klasického ojebávacieho turizmu (ukážeme vám všetko, keď nám to zaplatíte a budeme imitovať, akoby sme tu žili v stredoveku) sa rozmohol wellness turizmus. Staré socialistické kúpele s termálnou vodou, v ktorej sedeli dôchodcovia, sa pretransformoval na obrovské akvaparky. Najväčší je síce na východe v Hajdúszoboszló, ale západ sa tiež nedá zahanbiť. Známe sú napríklad Bükfürdő alebo Sárvár. Übermenschovia z neďalekého Rajchu sa tvária, akoby neprehrali dve svetové vojny. Na druhej strane je tam veľa Pepíkov, ktorým do Chorvátska je ďaleko a reč je aj tu dosť exotická. Na Balatón už nechodia, lebo to je so 80's. Načo by sa čvachtali v špinavom jazere, keď sa môžu v smradľavej termálnej vode.

Balatón ako more socialistického substrátu je prispôsobené na odžubanie turistov na každom kroku. Ale medzi domácimi je to stále obľúbená destinácia na defloráciu.

Dajako som sa rozpísal. Ešte by tu bolo veľa vecí o žrádle a bližšie o hungaricumoch, ale to možno dakedy inokedy.