Ja nemám výrobné nastavenie na návštevu múzeí. Odjakživa ma nebaví chodiť po výstavách a galerijných expozíciách, najmä v cudzích krajinách a neznámych mestách.
V Malmӧ som túto inštitúciu obchádzala širokým oblúkom posledných pár rokov. Veď uznajte, Múzeum nechutného jedla (Disgusting Food Museum), to neznie ako niečo, čo si chcete dopriať.
Ale tentokrát som sa nechala vyprovokovať okolím a s vidinou, že sa podelím o svoje čuchové a chuťové dojmy so svojimi čitateľmi, som otvorila dvere do sveta jedla, ktoré sa v niektorých častiach sveta považuje za lahôdku či denne konzumuje a v iných je zdrojom dávivého reflexu už len pri pohľade. (O príčuchu ani nehovoriac)
Moderný priestor svetlý a primerane rozľahlý, kupodivu, ničím nepáchol.
Usmiata mladá dáma mi predala vstupenku, miesto papierového lístka som dostala papierový grcací sáčik a kupón na odškrtávanie ochutnaných lahôdok. (Ehm, sú aj blvnôstky, keď je to odpudivé?)
Červené čiary na podlahe ukazovali smer prehliadky okolo exponátov. Výrazne biela čiara ukazovala smer WC. Aj na dverách technickej miestnosti bol nápis upozorňujúci, že toto NIE je záchod. Z týchto náznakov pochopíte, že toaleta je veľmi frekventne vyhľadávaná návštevníkmi.
Začína to akváriom takej červenoružovooranžovej farby... Len si nesmiete prečítať popisku, že je to človek rozpustený v mede. Že sa obetoval na medicínske účely. Chcela som ujsť hneď!
Ale odolala som náporu grcky v krku. Idem ďalej.
Nebudem vám prezrádzať všetky exponáty. Ale ich usporiadanie má logiku. Sú tam pokrmy, ktoré sa bežne predávajú v obchodoch tých ktorých krajín. Alebo jedlá, ktoré ste už videli alebo jedli, napríklad anglický black pudding, či býčie žľazy. To je len dôkazom toho, že niečo, čo sa nám zdá normálne, iným príde nechutné alebo nejedlé. Bola tam aj fľaška šťavy z kyslej kapusty.....
Potom sa pridáva na odpudivosti a nevzhľadnosti jedál alebo pochutín. K niektorých exponátom sú pridané plastové uzatvárateľné nádobky, v ktorých je vata napustená ich puchom. Francúzske syry mi na príňuch nevadili, ale håkarl z Grónska (žraločie mäso, ktoré sa zakopané v zemi nechá zhniť a potom sa na vzduchu vysuší) mi vyrazil dych a vohnal slzy do očí.
Toto sú neškodné peruánske morské prasiatka.
Posledný rad exponátov reprezentoval naozajstne „lahôdky“. Mongolská „bloody mary“ – ovčie oko v rajčinovej šťave, polievka z ovocného netopiera, „myšie víno“ ( v ryžovom víne naložené malé mýšatká), „vajcia panicov“ (v chlapčenskom moči macerované slepačie vajca)....a všeličo iné.
Nie je toho priveľa, ale garantujem vám, že sa vám bude horšie dýchať a žalúdok sa vám tak akosi bude pchať do krku.
Pre efekt som odfotila varené baranie hlavy a v pozadí vidieť moderné reštaurácie.....
A potom nastupuje záverečná fáza výstavy – ochutnávka. Pamätáte sa, že pri príchode som dostala papierik, v ktorom si mám zaškrtávať položky, ktoré obohatili moju chuťovú i čuchovú pamäť. Pristúpite k pultu, na ktorom sú nádobky a ich obsah vám popíše oná milá mladá dáma, ktorá vás privítala pri vchode. Sugestívne priblíži chuť, vôňu a konzistenciu ochutnávanej pochutiny.
Opýtala som sa jej, či sa aj ona niekedy povracala. Odpovedala mi, že hneď prvý deň, keď nastúpila. V miestnej hitparáde počítania „grciek“, mala vraj pekné číslo 500.
Začala som sušenými cvrčkami. Gastrobarmanka mi položila do dlane jeden bledohnedý exemplár. Chutil ako šupky zo slnečnicových semiačok.
Thajské čierne mravce – úplne ako kyslasté makové zrnká.
Kúsok očisteného nakrájaného durianu. Najsmradľavejšie ovocie sveta. Zapchala som si nos a prvý chuťový vnem na jazyku – prezreté mango – ale koncovka bola odporná.... ako vonkajšia otvorená stará latrína by sa hodilo povedať.
Prezreté švajčiarske a francúzske syry boli ľahším oddychom. Šťava z kyslej kapusty dokonca výborná.
No ďalej to už zasa začalo zapáchať. Syr zo Sardínie s larvami múch...Su Callu. Najprv chutí ako zrelý chedar, potom vás odpáli záverečná pachuť na jazyku, chvostík alá čerstvé kravské lajno....
Každé ochutnané sústo som zapíjala veľkými hltmi vody.
V ponuke nastupujú väčšie chrobáky. Podľa uistenia gastrobarmanky je všetok hmyz vydezinfikovaný, omytý a dôkladne usušený.
„Smradľavé“ chrobáky ani nesmrdeli ani nemali žiadnu chuť. Pripadala som si ako drevokazný červ v starej komode. Požutá suchá kôra a piliny.
„Diving bug“ – čeľaď Potápnikovité. Veľký čierny lesklý chrobák. Vyvaľoval sa cez celú plochu polievkovej lyžice, v ktorej mi ho gastrobarmanka podávala.
Uff, to nedám.
Ona ma pobádala, že je to len trochu chrumkavé a nijak to nepáchne. Hlavne, aby som si ho nepomenovala. Samozrejme, hneď mi pred očami vyvstalo meno. Čistý Laco.
Vedľa stojaci súkoštovník sa na mne náramne bavil. Jednou rukou som si zapchala nos, zavrela som oči, do druhej ruky nachystala pohárik plný vody. Zhlboka som sa nadýchla a do úst mi barmanka strčila lyžicu s chrobákom. Dva hryzy a veľa vody. Dala som to. Len blanité krídelka ma trochu poškrabali v krku.
Hyperslané pelendrekové cukríky boli len odporné. Tie mi problém nerobili.
Ale po nich som už v ochutnávke nepokračovala. Håkarl ma odpálil už v príčuchu, v ústach to nechcem mať ani sekundu. Švédsky sűrstromming som už mala česť poznať osobne, potom som celý deň ten puch cítila v nose. Ani s tým sa nechcem opätovane stretnúť.
Večer mi letí lietadlo. Keby som si po týchto pochutinách odgrgla, možno by sme museli aj núdzovo pristať.
Na záver bola ešte ochutnávka príšerných pálivých omáčok. To môj žalúdok nedáva ani v bežnej strave, nieto ešte po blanitých krídelkách a hovnových syroch.
Nezískala som teda plný počet bodov a nemohla som si za odmenu na miestnom „kolese šťastia“ niečo vytočiť.
Získala som však skúsenosť, že veľa z našej nechuti k jedlám pramení len z toho, že ich nepoznáme, nie sú súčasťou našej gastrokultúry.
Po troch dňoch na rodnom hrudníku som šla ráno na záchod. Ehm, nedalo sa to spláchnuť, plávalo to na hladine. Rozmýšľala som, kde sa mi do záchodovej misy pritrafil lúčny koník... OOOO, šak ja som jedla chrobáky! Chitín je nestráviteľný... 3 dni vo mne chrobačie krídla putovali.
Inak, vážne rozmýšľam nad tým, že sa nabudúce v Múzeu stavím a donesiem im pravé, dobre uležané, olomoucké syrečky! Uvidíme, kto sa z nich pogrcia.
