Piatok po práci som si vyšla s kamarátkou na kávu. Stretli sme sa v nákupnom centre, ktoré vyrástlo okolo 10-metrového bazéna, a tak navždy ponesie kultúrne dedičstvo kúpeľníctva v Bratislave. Nemám rada podniky, kde sa fajčí, a tak sme si sadli do malej kaviarne v kníhkupectve. Lebo knihy a káva idú ruka v ruke ... s krémešom.

Útulné prostredie a múdro sa tváriaci ľudia naokolo, čítajúci hrubé knihy o architektúre v 20.-tom storočí, ma učičíkali do falošného pocitu bezpečia. Na pár minút som teda prestala stískať svoju peňaženku či sledovať bradatých chlapov s ruksakom a uvoľnene som debatovala o živote. Po pár minútach som sa natiahla za kabelkou, položenou vedľa mojej nohy, no kabelka tam už nebola. Vyskočila som a začala sa obzerať na všetky strany. Dokonca som sa po štyroch plazila popod stoly, či som ju len niekam nezakopla. Panikárila som, ako sa patrí. Moja najhoršia obava sa potvrdila. Okradli ma!

Ľudia okolo len nechápavo pozerali a v duchu sa tešili, že som to tentokrát bola ja a nie oni. Samozrejme, nikto nič nevidel. Rozruch privolal čašníčku.

„Pani, stalo sa niečo?“ spýtala sa s obavou v hlase.

„Okradli ma.“ Pokúšali sa o mňa mdloby.

„Poďte so mnou.“ Výborne, iste ma berie do kuchyne odpracovať si tú kávu, čo som vypila a teraz ju nemám ako zaplatiť.

Zaviedla ma za bar do malej kancelárie. Potom zobrala zo stola vysielačku a povedala: „Tu Diaz, tu Diaz ... máme kód 516. Žiadam o okamžitý zásah.“ To, čo sa dialo potom, bolo ako zo CIA Miami. Nemohla som uveriť, že som na Slovensku.

Do dvoch minút sa do maličkej kancelárie dorútil veľký ozbrojený SBS-kár. Položil mi pár otázok o veľkosti a farbe mojej kabelky a o tom, čo všetko som v nej mala. Všetky údaje ťukal rovno do telefónu.

„Rozpošlem ten popis kolegom a upratovacej čate. Keby ju tí hajzli niekde cestou vyhodili.“ Potom sa otočí a otvorí nenápadnú skrinku nad písacím stolom. Je tam ukrytý veľký monitor a klávesnica. Naťuká prístupový kód. Na obrazovke sa zjavia v štyroch oknách ľudia popíjajúci kávu a moja zmätená kamarátka. Potom pomaly pretáča záznam späť o niekoľko minút. Vidím samú seba, ako si miešam kávu, strkám cukor do kabelky a  tú si následne kladiem k nohe. Po očku pozriem na čašníčku, či ma za ten cukor zdrbe hneď, alebo mi priráta hodinu pri umývaní riadu. Tá sa tvári veľmi profesionálne a cukor je pre ňu teraz nepodstatný. Po pár minútach prejde okolo nášho stola elegantne oblečená dáma v klobúčiku a za ňou pán v kabáte. SBS-kár zastaví záber.

„Vidíte? Tu.“ Ukáže prstom na monitor. Moja kabelka je preč. Neuveriteľné. Človek musí ich šikovnosť obdivovať.

„Zmrdi. Títo mi minule ušli. Dnes však majú zlý deň.“ Tvár ochrankára naberá bordový nádych. Niečo ťuká do klávesnice a mne sa pred očami odvíja defilé podozrivých ksichtov, zachytených kamerami pri vstupe do nákupného centra. Na chvíľu zazriem tvár môjho gynekológa a kozmetičky.

„Prosím vás, to sú všetci zlodeji? Ja niektorých poznám.“ Pýtam sa nesmelo.

„Ale nie.“ Zasmeje sa čašníčka. „Niektorí ohmatkávajú spodnú bielizeň. Iní ozobávajú hrozno v potravinách, kradnú toaletný papier a tak.“ Hodí rukou. „A niektorí kradnú cukor.“ Varovne zdvihne prst a ja preglgnem naprázdno. Potom ale pohodí hlavou a rozosmeje sa. Silene sa usmievam a dávam si predsavzatie, že už si nikdy nevezmem ani len servítku zo stola.

„Áááá, tu ich máme.“ Víťazoslávne zvolá ochrankár. Vezme svoju vysielačku a rozdeľuje pokyny.

„Tu Kár 1, tu Kár 1 ... tváre podozrivých máte v mobiloch. Hláste mi ich pohyb.“ Vo vysielačke to zašumí.

„Tu Kár 4, tu Kár 4, tá mrcha v klobúčiku je v sektore 5. Zaistím ju. Jeho nevidím.“

„Ako je možné, že sú ešte tu? Prečo neušli?“ pýtam sa. Ja by som utekala.

„Viete, kód 516 je pre krádež a tiež pre okamžité zatarasenie všetkých východov. Nikam sa nedostanú. Mali sme tu veľa takýchto prípadov, tak sme si dali záležať, aby sa to už neopakovalo.“, vysvetľuje čašníčka.

Mám ešte veľa doplňujúcich otázok, ale preruší ma vysielačka.

„Chytili sme toho zmrda v garáži, teda v sektore 12, šéfe. Má aj kabelku, kam s ním?“ tí sú ale šikovní.

„Kabelku mi dones sem a tých dvoch vyveďte na strechu. A vieš, ako sme to nacvičovali, Kár 6, klobúčik a kabát im zober.“ Zlovestne sa usmeje Kár 1 - teda pán SBS-kár.

„Čo bude teraz? Zavoláme políciu? Viete, ja som v tej kabelke zase toho toľko nemala. Nemyslím si, že to bude viac ako priestupok.“ Chcela by som sa opýtať, prečo ich majú odviezť na strechu, ale niečo v jeho tvári mi to nedovolí.

„S políciou si to vybavíme my, milá pani. Vy len skontrolujte, či vám nič nechýba.“ V tom momente sa pri nás zjaví udýchaný, mladý ochrankár a podáva mi moju kabelku. Pozriem dnu, je tam všetko: kľúče, servítky, labelo aj list z daňového úradu. Prezriem aj peňaženku. Skoro prázdna, takže mi nič nechýba. Kývnem hlavou a poďakujem. Obaja strážcovia objektu odchádzajú rýchlym krokom. Nasledujem čašníčku späť k nášmu stolu.

„Ešte raz vám ďakujem. Neverím, že sa moja kabelka našla. Takýto profesionálny zásah som teda nečakala. Ale aj tak sa musím opýtať.“ chytím odchádzajúcu čašníčku za lakeť „Prečo ich povyzliekali a vedú ich na strechu?“ Možno tam majú len vykúrenú kanceláriu, ale aj tak to znie podozrivo.

„Netrápte sa tým. Chlapci to už vyriešia. Tí dvaja už nikoho neokradnú.“ Sprisahanecky na mňa žmurkne. „A káva je na účet podniku, samozrejme. Ospravedlňujeme sa za nepríjemnosti. Pekný deň dámy.“ Usmeje sa a odchádza za svojimi povinnosťami.

A ako to bolo naozaj?

Kabelku som si zložila z kolien len na pár sekúnd, kým som si niečo vyberala z kabáta. Keď som sa pozrela na zem, už tam nebola. Hľadala som všade okolo, pýtala sa okolo sediacich ľudí, no žiaľ nikto nič nevidel. Zavolala som na čašníčku, ktorá mi povedala, že mám ísť pohľadať nejakého SBS-kára, ale vraj im kamery nefungujú, takže asi nič nezistia. Keď sa uistila, že má kto zaplatiť za moju kávu, vystrkala ma z kaviarne.

SBS-kár si ma vypočul, povedal, že to tu majú na dennom poriadku a že aj tá pani pri recepcii prišla o kabelku. Na moju výzvu, nech niečo urobí, len pokrčil plecami a odporučil mi zavolať 158. Tam mi poradili zablokovať karty k účtom a požiadali ma, aby som sa dostavila na najbližšie oddelenie, lebo oni toho majú veľa a už len z tohto nákupného centra im hlásili tri krádeže. A tak som počkala na manžela a vydala sa na dobrodružnú cestu, nahlásením na polícii začnúc, výmenou všetkých kľúčov a vybavovaním dokladov končiac. A SBS-kár? Na moju otázku, prečo niečo neurobí? Prečo mi nepomôže? Prečo nepozrie na kamerové záznamy? Prečo ich nehľadá? Pokrčil plecami a povedal:

„Panička, keby som naháňal všetkých, čo tu niečo ukradnú, tak sa celý deň nezastavím. Ja tu nie som od toho.“